Začalo sa to vlastne ešte minulý rok. Deň pred Silvestrom som našla v pivnici v bezvedomí môjho dobrého známeho, našťastie sanitka prišla rýchlo a do pár dní bolo všetko relatívne v poriadku. V prvú januárovú nedeľu som sa v noci zobudila na prudkú bolesť hlavy. Prisahám, mala som už rôzne bolesti hlavy, ale takúto intenzívnu som ešte nezažila. O chvíľu mi z nej prišlo tak zle, že som musela vracať. Tŕpnutie ruky, nohy, zlé pocity – jediným riešením bol centrálny príjem. Diagnostikovali to ako reakciu na stres, odporučili mi však, aby som si dala urobiť kontrolné CT vyšetrenie. Podarilo sa mi to vcelku dosť rýchlo, po pár týždňoch. Výsledok bol v podstate potešiteľný – v hlave mám všetko v poriadku, ale predsa len sa tam niečo našlo. Veľký zápal v prínosovej dutine, o ktorom som vôbec netušila, pretože sa mi dýchať dalo normálne, i keď sa netajím tým, že som prekonala niekoľko viróz spojených s nádchou, ktoré som prakticky neliečila – okrem kvapiek do nosa. Takže bolesť hlavy mohla byť aj z toho – ba čo viac, ak by som neurgovala a netrvala na CT hlavy, nikto by neprišiel na to, že za bolesťou stojí zápal. A každý zápal, najmä ten v hlave, je potenciálne veľmi nebezpečný. Nebudem už podrobne opisovať, že prvé lieky nezabrali, že som skončila takmer v nemocnici a že sa mi horúčky vyšvihli až cez 39 stupňov a to po liečbe antibiotikami. Teraz užívam druhé antibiotiká, teplota klesá, tak dúfam, že už ma čakajú len lepšie dni. Avšak, aby toho ešte stále nebolo dosť, moja trojročná dcéra, ktorá pre preplnený stav materských škôl „pracuje“ doma so mnou, začala mať zvláštne, veľmi afektívne stavy plné hádzania sa o zem a neuveriteľne intenzívneho a ničím nezastaviteľného škriekania, akým momentálne dáva najavo svoj názor. K tomu sa pridala únava, vraj nič nevládze, ani chodiť a podobne. Myslela som si, že simuluje, ale nakoniec som sa rozhodla poprosiť jej lekárku nech sa na ňu pozrie. Medzitým som vyhľadala aj psychologičku, ktorá by mi pomohla dať dieťa „do laty“. Psychologička je fajn, ale musí najprv rozobrať mňa a otca dieťaťa, takže lež sa dopracujeme k nej samotnej, zatiaľ prídem asi o nervy. Lekárka jej dala urobiť odbery krvi. Keď som na ďalší deň po ne šla, sestrička mi hneď vo dverách oznámila: „Železa má dosť, aj hepatálky, ktorých ste sa obávali, sú v poriadku, ale štítna žľaza... To by mohlo súvisieť aj s tými jej stavmi...“ Ďalší šok, ale nakoniec aspoň niečo mohlo byť vysvetlené. Nasledovalo vyhľadávanie endokrinológa, ktorý vyšetrí dieťa čo najskôr. I to sa po mnohých telefonátoch podarilo. Čakáme na ďalšie výsledky, ale vraj to nemusí byť nič, lebo len jednu hodnotu má mimo normy. V každom prípade je to divné.

Nuž, nechcela som si vyliať srdce, ani vyvolať ľútosť, len som vám chcela ukázať, že niekedy sa vedia dni skutočne zblázniť a všetko sa valí na kopu – a to som obišla širšiu rodinu, kde sa to tiež hemžilo negatívnymi príhodami. Chcela som vlastne pravý opak – dodať vám tým všetkým energiu a pozitívnu silu, pozitívne myslenie, lebo to je jediné, čo nás dokáže udržať nad hladinou. Krásne dni a celý rok 2012! Nedajte sa zlomiť!