Som 27 rokov vydatá a manžela mám alkoholika. Do manželstva som doslova utiekla z neradostného detstva, z rodiny, v ktorej mi chýbala láska. Vyrastala som s jediným bratom v prostredí takzvanej lepšej rodiny. Mali sme všetko. Rodičia nás vychovávali tvrdou rukou. Bitka bola ich výchovným prostriedkom. Obaja s bratom sme sa výborne učili, brat vyštudoval vysokú školu, chýbala nám však priebojnosť, naše sebavedomie v nás úplne udupali rodičia.

Brat sa, našťastie, dobre oženil, má tri deti a milujúcu manželku, ktorá ho krôčik po krôčiku priviedla k tomu, že si začal veriť a stal sa z neho úspešný muž.

V mojom prípade to dopadlo horšie. Moja nedôvera v samu seba ma doviedla do manželstva s alkoholikom. Zmierila som sa s tým, že si nič lepšie nezaslúžim. Môj manžel pochádza z rozvrátenej rodiny, silne ovplyvnenej alkoholizmom matky. Žili aj so sestrou na hranici biedy, väčšinou sa o nich postarali susedia. Do tohto prostredia ma začal ako svoju nastávajúcu vodiť a mne to neprekážalo. Videla som, že tu sa nikto o nikoho nestará, každý si robí, čo chce. S iným chlapcom som dovtedy nechodila, nemala som s čím porovnávať. Už vtedy chodil za mnou opitý, vodil ma do spoločnosti svojich kamarátov, celý čas sľuboval, že keď sa zoberieme, prestane. Zopárkrát som aj chcela ukončiť náš vzťah, vždy ma obmäkčil sľubmi, prípadne zahral divadielko s rozbitým pohárom, ktorým si vraj podreže žily. Zostala som tehotná a vzali sme sa. Nikto z rodiny nás nechcel prijať, tak sme putovali z podnájmu do podnájmu, kým manželovi nepridelili podnikový byt. Máme jednu dcéru. Moja veľká pýcha a jediná radosť v živote, moja Dominika sa osamostatnila, žije vlastným životom. Má dobrého priateľa, ktorý je, našťastie, pravý opak jej otca.

Ja, naopak, som zostala a znášam po všetky tie roky výčiny alkoholika. Intenzívne pije tvrdý alkohol 30 rokov. Po práci jeho cesta ešte neviedla domov. Najskôr do podniku, kde presedí 5-8 hodín, zabáva sa, poplatí všetkým známym a potom sa ide domov vyvŕšiť na žene. Na mne, ktorá utekám z roboty rovno domov, porobiť domáce práce a s roztraseným žalúdkom čakať na „manžela“. Viete si predstaviť, čo to robí s mojím vnútrom, keď 10 minút počúvam márne strkanie kľúča do zámky, nadávky a šomranie? Keď nasleduje kopanie do dverí, vstanem a otvorím. Môj manžel ma ešte neudrel. Bitku dennodenne utŕžila moja psychika. Schúlená v kresle počúvam hrubé nadávky na svoju osobu a zadržiavam slzy. Nasleduje buchot v kuchyni, rozlievanie večere po kuchyni, potreba vykonaná vedľa záchoda. Svetlo sa u nás zapína zásadne päsťami, stôl už veľakrát letel cez celú izbu. Ja len sedím, trasiem sa a čakám na ten vytúžený okamih, keď sa zvalí oblečený, špinavý a páchnuci na posteľ a začne chrápať. Vtedy sa zdvihnem, poutieram všetko rozliate, utriem si slzy a skúšam zaspať. Je veľa nocí, ktoré som prebdela, o ktorých nikto ani netuší. V práci podávam plný výkon, cítim sa tam tak dobre. Horšie sú príchody môjho muža, keď už spím, nadránom. Vtedy vtrhne do izby s krikom, v momente som hore a chvenie na celom tele sa nedá zastaviť. Okrem nadávok, ktoré musia zobudiť všetkých susedov, musím na príkaz opustiť posteľ a ísť spať do obývačky. Odtiaľ ma po chvíľke tiež príde vyhnať, takže putujem zvyšok noci po byte. Boli noci, keď som musela spať na zemi, alebo sedieť do rána na balkóne. Sem-tam si dopraje aj potešenie s cudzou ženou. Vtedy trávi noci s ňou a ja som šťastná, že mám pokoj.

Žijem dvojitý život. Do práce chodím navonok vyrovnaná, sebavedomá, poctivo si plním všetky povinnosti, zasmejem sa, uvoľním. Doma sa mením na roztrasenú chuderu, čakajúcu na príchod pána. Mnohí sa ma pýtali, prečo to trpím. A pýtam sa to denne i ja sama seba. A sama si dávam odpoveď: nedokážem daný stav zmeniť. Finančne som na ňom závislá, i keď ide len o pár korún, ale takých prepotrebných k životu. Ďalším dôvodom je, že nemám kam odísť a on neodíde. Riešiť to za pomoci polície sa prieči mojej povahe. Radšej si to pretrpím, bojím sa, čo by nasledovalo potom.

Som citlivá, mierna a nedokážem sa vyburcovať k činu. Svoj život iba prežívam, akoby som čakala, že ešte niečo iné predsa musí prísť, že toto si predsa nezaslúžim, veď som v živote nikomu neublížila. Čakám, ale viem, že bez môjho pričinenia sa nezmení nič. A život je taký krátky. A tak veľa z neho som premrhala. Čo keď vedľa mňa existuje niekto bez lásky a ja jej mám tak veľa? Ako sa k nemu priblížiť, ako ho nájsť? Odpovede hľadám v knihách, ktoré sú mojím jediným spoločníkom. V jednej z nich som našla odpoveď. „Musíš začať sama od seba. Nazri do svojho vnútra a povedz si, čo chceš od života.“

Už to viem. Chcem zažiť už konečne aj niečo pekné, chcem spraviť niekoho šťastným, chcem, aby niekto spravil šťastnou mňa. Prvý krok mi pomohla spraviť kolegyňa. Priateľka, ktorá jediná vie o mojom trápení, rozumie mi, počúva ma srdcom. Zobrala ma k veštici. A predstavte si, tá mi dala nádej. Vraj sa mi začína šťastné obdobie, stretnem muža, ktorý je sklamaný láskou, začnem nový život. Možno sa niekto skepticky pousmeje, veštica… Ale začal vo mne hlodať červík pochybností, čo ak…? Dnes som rozhodnutá svoj život zmeniť. To je môj prvý krok do novej budúcnosti. Verím, že bude nasmerovaný tým správnym smerom.

Vanda