Bolo krásne slnečné letné ráno. Ležala som pri mužovi, ktorého som milovala nadovšetko na svete. Spomínala som na to, ako sme sa zoznámili. Bolo to pár dní pred Vianocami a ja som na železničnej stanici čakala priateľku, on priateľa. Pokukovali sme po sebe a nakoniec sa odhodlal prihovoriť. Keď vlak dorazil, stačili sme si ešte vymeniť naše telefónne čísla a rozlúčili sme sa.
Myslela som si, že nezavolá, ale o to som bola radšej, keď sa tak stalo. Začali sme sa stretávať. Ani po štyroch rokoch moja láska k nemu nebola o nič menšia. Nevedela som si život bez neho predstaviť. No blížili sa prázdniny a my sme sa mali odlúčiť ako každé leto. On chodil na prázdniny do Anglicka a ja do Nemecka. On školu skončil a ja som mala pred sebou ešte dva roky. Cez leto sme sa nevideli tri mesiace, ale o to bola naša láska a šťastie ešte silnejšie, keď sme boli znova spolu. Netešila som sa na ten čas, ale nedalo sa nič robiť. Peniaze sme potrebovali a to bol jediný spôsob, ako sme si mohli zarobiť. A tento čas pred naším odlúčením sme boli čo najviac spolu. Bolo to ťažké, pretože som mala skúšky, ale zvládala som to. Milovala som chvíle, keď som pri ňom zaspávala a keď som sa pri ňom prebudila, keď ma objal.
„Prajem krásne dobré ránko, princeznička.“
Pozrela som sa naňho a ani vo sne by mi nenapadlo, že to, čo nastane teraz, zmení ďalšie dni môjho života. Pri raňajkách prišla tá chvíľa, keď sa to stalo.
„Lea, musím ti niečo povedať, prosím, neprerušuj ma, lebo je to pre mňa veľmi ťažké.“ V tej chvíli mi napadali rôzne veci. „Z Anglicka sa už asi nevrátim, aspoň najbližšie dva roky nie. Chcem ti povedať, že je koniec. Nemôžem od teba žiadať takú obeť, aby si na mňa čakala tak dlho. Dávam ti slobodu.“
Znelo to, akoby som bola jeho otrok. Dávam ti slobodu. Nevedela som, čo mám v tej chvíli robiť. Kričať, vrieskať? Nie, ja som tam len tak sedela a pozerala sa do šálky, akoby som tam chcela nájsť odpoveď na moje otázky.
Vtedy som ho videla naposledy. V deň, keď odchádzal, pršalo. Ja som sedela doma a pozerala sa von oknom. „Aj nebo plače,“ myslela som si. Prešlo asi šesť týždňov od jeho odchodu. Skúšky som mala úspešne za sebou a v Nemecku pri deťoch som naňho ani tak nemyslela. Aspoň nie tak často ako doma. I keď úplne som na neho prestať myslieť nemohla. Nedokázala som to. Všetko mi ho totiž pripomínalo. V tej snahe nemyslieť naňho som si ani neuvedomila, že som nedostala menštruáciu. Moje prvé kroky viedli do lekárne. Pre istotu som si kúpila dva tehotenské testy, aby som si bola stopercentne istá. No ani jeden sa nemýlil, výsledok bol pozitívny. Na obidvoch. V Nemecku som ostala ešte zopár dní a potom som sa predčasne vrátila domov. Povedať to našim nebolo ľahké, ale boli radi, že budú starými rodičmi a sľúbili mi vo všetkom pomoc. Denné štúdium som vymenila za externé. Vedela som tiež, že to budem musieť oznámiť Radovým rodičom a tiež jemu samému. Tehotenstvo som prežívala veľmi dobre. Sama som sa tomu čudovala. Na bábätko som sa veľmi tešila. V novembri, keď som už bola v piatom mesiaci, som sa rozhodla povedať to Radovým rodičom. Mala som ich rada, ale nevedela som, ako zareagujú na skutočnosť, že budú babka a dedko. Nasadla som na autobus a bola som u nich. Zaklopala som na dvere. Radova mama ma privítala s otvorenou náručou. Pri večeri som im všetko vysvetlila. Aj to, že Radovi to poviem, až keď sa dieťa narodí. Od tej chvíle som u nich trávila skoro každý víkend. Dokonca kúpili aj postieľku pre maličké. Rado sa raz snažil so mnou spojiť, ale napísala som mu, nech to nerobí, ak mám naňho zabudnúť, tak bude lepšie, ak to bude takto.
Doma sme boli traja súrodenci a ja som bola najstaršia, tak mi Radovi rodičia navrhli, aby som po pôrode prišla aspoň na mesiac bývať k nim. Vraj budem mať viac pokoja a lepšie si oddýchnem. Prijala som to. Pôrod prebiehal veľmi dobre. Keď mi Jakubka ukázali, rozplakala som sa. Tak to maličké stvoreniatko, na ktoré som sa tak tešila, je konečne na svete. Ten drobček, ktorému som spievala a čítala rozprávky, ktorému som rozprávala o oteckovi, akú má smolu, že tu nie je s nami, je tu. Keď sme prišli domov, nastala chvíľa zavolať Radovi. Zdvihla som telefón a vytočila číslo. Keď som začula jeho hlas v telefóne, srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Nepočula som ho už deväť mesiacov. „Rado?“ Odpovedal hneď. „Lea, si to ty?“ „Ja ti chcem len povedať, že minulý týždeň sa ti narodil krásny zdravý chlapček a volá sa Jakub. Si ockom.“ A zložila som. Nemohla, nedokázala som už dlhšie počúvať jeho hlas, lebo by som sa rozplakala. Prešiel týždeň a Rado sa neozýval. Často som sa pýtala sama seba, či som urobila správne. „Ale áno, mal na to právo. Aj keď je ďaleko, mal právo vedieť, že má syna.“ Keď mal Kubko dva týždne, niekto zazvonil pri dverách. Bola som sama a myslela som si, že si niekto zabudol kľúče doma, a tak sa po ne vrátil. Otvorila som dvere a skoro som spadla z nôh. Pred dverami stál Rado. Keď ma uvidel, pustil tašky z rúk a objal ma. A ja som znovu nevedela, čo mám robiť. Vravel mi, aký bol blázon, že ma opustil, že je mu to veľmi ľúto. Neverila som mu, ale keď mi so slzami v očiach povedal: „Ľúbim ťa,“ uverila som mu a objala som ho aj ja. Obidvom nám tiekli slzy a nevedeli sme sa jeden od druhého odtrhnúť. Vysvetlil mi, ako veľmi som mu chýbala a že toľkokrát mi chcel zavolať, ale po tom liste, čo som mu napísala, nemal odvahu. Modlil sa, aby sa stalo niečo, čo by zariadilo, aby sa mohol vrátiť domov a nevyzerať ako zbabelec. Bol to môj telefonát. „Ja viem, som hrozný zbabelec, až ty si mi otvorila oči. Nič nie je pre mňa dôležitejšie ako ty a náš syn.“ Keď zobral nášho syna do náručia, slzy mu znova začali tiecť. Teraz má už Kubko dva roky. Ja som úspešne skončila školu a on si našiel dobrú prácu aj tu doma. A už sa obidvaja tešíme, kedy nám do rodiny pribudne ďalší člen. Ale teraz už Rado bude tehotenstvo prežívať so mnou.
