Vášeň v bielom plášti

Nikto nie je dokonalý a práve preto sa každému z nás aspoň jeden-jediný raz v živote prihodí niečo, čo by sme už druhý raz neurobili, alebo by sme to urobili trochu ináč. Čas však vrátiť nemožno…

Pochopila som, niekto musel z kola von…

Keď som sa pred troma rokmi po desaťročnom manželstve rozvádzala so svojím mužom, o ktorom som bola presvedčená, že je najväčšou a jedinou láskou môjho života, otriasol sa môj život v základoch. Ja, ktorú si bral z veľkej lásky a bez ktorej si svoj život kedysi nevedel ani predstaviť, som zrazu ostala tou, s ktorou už viac neráta.  Načo teraz spomínať, koľko vecí som musela zvládnuť sama, zatiaľ čo on si budoval kariéru – v nádeji, že raz bude lepšie.

Tie dni už dávno odvial čas a niekto musel z kola von. A že som to bola práve ja? Smola! Opojený svojím postavením v zamestnaní a úspechom, zaplietol sa so svojou kolegyňou a ako keby to ešte nestačilo, otehotnela. Samozrejme, že ju v tom nemohol nechať samotnú. Veď čo by si  bez neho počala? Vraj to musím nejako pochopiť – veď som rozumná žena. Čo som teda mala robiť? Pochopila som. Najviac však to, že som hlúpa hus, ktorá sa nechala presvedčiť, že s rodinkou treba počkať, až kým si môj muž nevybuduje kariéru.  Popri tom však nezaháľal a stihol si vybudovať aj nové rodinné hniezdo. Aj taký je život.

Rozhodla som sa teda, že skúsim začať znova. Dokonca som zmenila aj miesto a nastúpila som ako zdravotná sestra do inej nemocnice. Bolo mi síce ťažko, že opúšťam svoje predošlé kolegyne, ktoré mi boli v ťažkých chvíľach oporou, ale  cítila som, že to musím urobiť a začať nanovo.

Samozrejme, bohatšia o presvedčenie, že už nikdy nedovolím žiadnemu mužovi, aby si ma tak veľmi omotal okolo prsta, ako to urobil môj bývalý.

Spočiatku sa mi to aj celkom darilo, ale vo chvíli, keď na naše oddelenie nastúpil nový lekár, pochopila som, že dodržať moje predsavzatie nebude také jednoduché ako som si myslela. Tým viac, že aj ja som sa mu páčila. Také niečo žena predsa vycíti. Ja som sa však svojim citom bránila.

Využil každú chvíľu na to, aby mohol byť so mnou osamote

Napriek všetkej mojej snahe to medzi nami riadne iskrilo a Tomáš využil každú chvíľu na to, aby mohol byť so mnou osamote. Keďže bol mojím nadriadeným, ani to nebolo také zložité. Čo som mala robiť? Vyhýbala som sa mu, koľko sa len v rámci daných možností dalo, tváriac sa, že si jeho dvorenie a náhodné dotyky nevšímam.

Pravda však bola taká, že ak sme sa náhodou pri odovzdávaní spisov alebo vo výťahu čo len na zlomok sekundy nejakým spôsobom dotkli jeden druhého, cítila som, akoby mojím telom preletela elektrina.  Vedela som, že aj on to tak cíti, ale nedala som to na sebe znať. Vždy som to nejakým spôsobom zahovorila, alebo obrátila na žart. 

To sa však  určite nedá povedať o mojich kolegyniach, ktoré boli z neho celé unesené a vôbec sa tým netajili. Nadbiehali mu, ako sa len dalo, až to chvíľami vyzeralo, že súťažia, ktorá z nich ho prvá zvedie. On však so šarmom odolával.  Ako nový lekár, a navyše veľmi príťažlivý muž, bol stredobodom záujmu všetkého ženského osadenstva nemocnice. Iba ja som sa tvárila, že nič…

Objal ma a pobozkal na líce…

 

Potom však prišiel deň mojich menín a všetko bolo zrazu ináč. Samozrejme, v nemocnici nie je veľa času na nejaké oslavy, navyše som v ten deň mala ešte aj nočnú službu. Spočiatku to bol deň ako ktorýkoľvek iný, s výnimkou toho, že som od svojich kolegýň a kolegov dostala kyticu a ponúkla som im ku kávičke zákusky. Keď večer všetko utíchlo a aj tí najtvrdohlavejší pacienti už odpočívali vo svojich posteliach, pomaly som už aj zabudla na to, že som mala meniny.  Bolo krátko pred polnocou, keď som si trochu unavená a zamyslená  sadla, že ešte urobím poriadok na stole v ordinácii a zrazu som počula, že sa otvorili dvere. Prekvapene som sa obzrela, presvedčená, že ide za mnou nejaký pacient, ktorý nemôže spať. Mýlila som sa. Bol to Tomáš, usmieval sa na mňa a v ruke držal nádhernú ružu.

– Všetko najlepšie k meninám, – povedal, pristúpil ku mne, objal ma a pobozkal ma na líce.  V tej chvíli som cítila, že sa mi podlomili kolená a vystrašene som sa mu zadívala do očí. To som však asi nemala urobiť, pretože naše pohľady sa stretli a Tomáš ma objal ešte mocnejšie. Na chvíľu mi zamrelo srdce a potom sa zase rozbúchalo ako divé. Myslela som, že mi bije tak nahlas, že to musí počuť aj on.

– Prečo sa mi vyhýbaš? – opýtal sa ma rozochveným hlasom a ešte stále ma objímal.
– Ale… to predsa nie je pravda, to sa ti iba zdá, – pokúsila som sa o námietku. Zrejme nebola dosť presvedčivá, pretože pokračoval:

– Nie, nezdá. Odmietaš ma a vyhýbaš sa mi, – povedal teraz už celkom vážne a v očiach sa mu zvláštne zablyslo. – Tak veľmi po tebe túžim! – zavzdychal, roztúžene sa mi zadíval do očí a skôr než som niečo vôbec stihla povedať, vášnivo ma pobozkal na ústa, zatiaľ čo jeho ruky ma hladili po chrbte.

Áno, aj ja som ho chcela!

Bola som ako v ohni a v panike som nevedela, čo ďalej.  Srdce mi išlo vyskočiť, moje telo po ňom túžilo, ale rozum kázal, aby som zachovala rozvahu.

– Prestaň, čo to robíš? – snažila som sa mu vymaniť z objatia, ale asi veľmi chabo, pretože jeho vášeň sa ešte vystupňovala.
– Čo nevidíš, ako veľmi po tebe túžim, – vzdychal a šepkal mi do uška, bozkával ma po krku a pomaly sa blížil k výstrihu mojej blúzky.

– Tomáš… ja…, – chcela som sa brániť, ale v skutočnosti to boli skôr posledné varovné signály, ktoré vysielal mozog môjmu roztúženému telu.  Áno, aj ja som ho chcela. A keď mi náhlivo a roztúžene rozopol blúzku  a svojimi ústami začal ochutnávať to, o čom doposiaľ mohol iba snívať,  úplne som stratila rozum, zavrela som oči a dovolila som mu robiť všetko, čo sa len v tej chvíli dalo. Boli sme takí roztúžení, že ak by v tej chvíli nebol zazvonil telefón, boli by sme sa milovali priamo na písacom stole. Veľa nechýbalo, a bolo by sa stalo to, čo som si nebola schopná predstaviť ani v tých najdivokejších fantáziách.

Nebola som schopná už ani jedinej rozumnej myšlienky…

– Dúfam, že mi po službe neutečieš – pozývam ťa k sebe na raňajky, – sprisahanecky na mňa žmurkol medzi dverami.
Omámene som sa na neho usmiala, ale medzitým sa už začal preberať môj rozum a ten mi velil, držať sa späť.  Keď som však po službe vyšla pred nemocnicu, Tomáš ma už čakal, takže nakoniec som na tie raňajky k nemu predsa len išla. Napriek tomu, že skutočne všeličo nakúpil, k samotným raňajkám prišlo až niekedy pred obedom…

Sotva čo sme za sebou zabuchli dvere, Tomáš sa na mňa doslova vrhol a začal ma vyzliekať už v predsieni, bozkávajúc ma od hlavy až po päty. Úplne som horela, takže vo chvíli, keď sa vyzliekol aj on a nahý ma zovrel vo svojom náručí,  nebola som schopná už ani jedinej rozumnej myšlienky. Vedela som len to, že túžim po ňom rovnako, ako on po mne a že ak by sa v tejto chvíli ešte niečo stalo, čo by nás zdržalo v našich úmysloch, asi by som zošalela. 

Vzdychali sme túžbou a ja som vedela, že dlhšie to už ani on nevydrží. Nežne ma zobral do náručia a bozkávajúc ma odniesol do spálne.  Ani neviem koľkokrát sme sa v to ráno milovali, ale bolo to úžasné.  Napriek všetkým svojim predsavzatiam, Tomáš si ma získal a ja som opäť mala ten pocit, že život je úžasný a že bez tohto muža nedokážem žiť. V nemocnici pred kolegami sme sa síce tvárili, že sa nič nedeje a každý chodil domov po svojom, ale v súkromí sme sa veľmi milovali a boli sme pár. 

Po čase mi však naša utajovaná láska prestala vyhovovať – už som sa viac nechcela skrývať. Niekedy to bolo naozaj namáhavé utajiť. Tomáš však chcel, aby  sme s tým zatiaľ počkali, pretože by vraj nebolo dobré, keby sa to hneď rozkríklo medzi kolegami. Vraj aj šéfstvo nerado vidí páriky na pracovisku. Uspokojila som sa teda s takýmto vysvetlením a trpezlivo som čakala. 

Po lícach mi stekali slzy, veľké ako hrachy

Vytriezvenie však prišlo v jedno neskoré nedeľné popoludnie, keď som bola vyprevadiť svoju kamarátku na autobusovú stanicu. Tomáš mi povedal, že v ten deň bude niečo pomáhať svojmu kamarátovi, tak som si urobila program po svojom. Napokon, každý z nás mal predsa svoj byt. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som na stanici zbadala Tomáša kývajúceho do iného autobusu nejakej cudzej žene s malým dievčatkom?

V krku mi narástla hrča a nemohla som popadnúť dych. Preboha! Komu to vlastne kýval? Je ženatý a zatajil mi to? Našťastie, moja priateľka, ktorej som doma ešte chvíľu predtým rozprávala, aký je Tomáš úžasný, nič netušila, pretože sa už vzďaľovala v autobuse. Aj autobus, v ktorom sedela neznáma žena s dievčatkom,  vyštartoval. Zrazu som sa cítila ako zbitý pes a nevedela som, čo robiť. Chcela som ujsť, ale nohy ma neposlúchali. Po lícach mi stekali slzy veľké ako hrachy. V tej chvíli si ma všimol. Trhlo ním, smutne sa na mňa usmial a podišiel ku mne. Chcel ma chlácholivo objať, ale nedovolila som mu to.

Viem, že ma miluje a ja milujem jeho!

– Nie je to tak, ako si myslíš, – riekol potichu. – Táňa nie je mojou manželkou a to dievčatko, ktoré si videla, nie je mojou dcérkou. Sme iba dobrí priatelia – vlastne nás pred dvoma rokmi zoznámili kamaráti a potom som sa Táni snažil pomôcť aj ako lekár. Je totiž rozvedená a keď jej pred rokom navyše našli ešte aj hrčku v prsníku, úplne sa jej zrútil svet. Našťastie, hrčka je preč a výsledky má v súčasnosti dobré. Ibaže sa za ten čas, keď bola so mnou častejšie v užšom kontakte, na mňa dosť citovo naviazala a mám pocit, že začína považovať náš vzťah za niečo viac ako kamarátstvo. – Naozaj, ver mi, nič v tom nie je. Bola tu iba u známych na návšteve a zavolala mi, či by sme nemohli pred jej odchodom ešte skočiť niekde na kávu… Mal som ju odmietnuť?

Asi by to nepochopila. Viem, že jej budem musieť povedať, že náš vzťah nemá perspektívu, ale zatiaľ som na to nenašiel odvahu. Odpustíš mi, prosím? – zahľadel sa na mňa prosebným pohľadom, vzal moje ruky do svojich dlaní a pritisol si ich k perám.
Opäť som bola stratená – teraz však už asi navždy. Neviem, ako by konala iná žena, ale ja som mu napokon predsa len odpustila.

Asi ho príliš milujem na to, aby som ho len tak bezmyšlienkovite stratila.  A viem, že aj on ma miluje – veď naše spoločne strávené vášnivé noci a nežné ranné prebúdzania sú toho dôkazom. Nechcem však ublížiť ani tej druhej, s ktorou sa život tiež nepekne zahral. A tak trpezlivo čakám, kedy bude tá správna príležitosť, aby jej to Tomáš mohol o nás povedať bez toho, aby ju ranil. 

Ak by sa jej niečo stalo, nezniesla by som výčitky svedomia. Viem, že som asi hlúpa – veď sa predsa nemôžem po celý život niekomu prispôsobovať a ustupovať. A mám predsa nárok aj na vlastné šťastie. Ale vlastne, ja som šťastná, pretože viem, že ma miluje a ja milujem jeho.

Ostatné necháme na osud…

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach