Rozhovor s Janom Hřebejkom

Jeden z najúspešnejších českých režisérov prvýkrát zaujal allenovskou parafrázou Co všechno chcete vědět o sexu a bojíte se to prožít (1988), ktorú natočil behom štúdia na FAMU. V súčasnej dobe autor strieda divácky vďačné filmy s projektami pre náročnejšie publikum.

Ako ste pristupoval k realizácii?
Keď som dostal ponuku od HBO Europe, napadli ma tri zásadné klúče. Povedal som si, že by sa ten seriál mal odohrávať v okolí Vltavy. Hneď od začiatku som si prial, aby hudbu skomponovala Vladivojna La Chia. Myslím si, že sa jej podarila a že tvorí dôležitú súčasť rozprávania. Vznikla priebežne s natáčaním a niekolko scén sa ňou inšpirovalo pri strihu. A za tretie som sa rozhodol posunúť romantického ducha predlohy smerom k väčšiemu komediálnemu stvárneniu.

s Janom HřebejkomZačnime lokalitami. Ako ste ich vyberal?
Nakreslil som si jednoduchú schému Vltavy a štyroch mostov v centre – Palackého, Jiráskovho, Légií a Mánesovho. Okolo tohto náčrtu som namaľoval elipsu, ktorá určila budúce miesta natáčania. Požiadal som produkciu, kameramana Asena Šopova a architekta Milana Býčka, aby sa môjmu zámeru prispôsobili. Vznikli z toho aj drobné úpravy v scenári. Jakub mal pôvodne len požičovňu bicyklov, zatial čo v natočenom príbehu má požičovňu bicyklov a lodičiek.

Prečo ste zvolili práve tieto miesta?
Pretože ponúkajú unikátne pohlady na Prahu, ktoré posilňujú romantického ducha rozprávania. Praha z rieky vyzerá úplne inak ako z ulíc plných áut a električiek. Niektoré nábrežia – napríklad Smetanovo – sú odtial vidieť najlepšie, pretože z protilahlého brehu je to už dosť ďaleko. Vltava má tiež odlišný pohyb ako ten, ktorý cítime v hektickom pouličnom ruchu. Páčia sa mi aj vltavské ostrovčeky, ktoré ešte pred niekolkými rokmi boli prázdne a dnes sú plné ľudí. Myslím si, že mosty, nábrežia a ostrovy sú unikátnymi znakmi Prahy. A nie sú tak sprofanované ako napríklad Hradčany.

Spomenuli ste komediálnu štylizáciu. U ktorých postáv sa prejavuje najviac?
Niektoré postavy boli napísané naozaj vďačne, zatial čo iné mi pripadali trochu matné. Nie je to vina českých scenáristiek, bolo to tak napísané už v izraelskom origináli. Paradoxne to platilo hlavne o ústrednom páre – Šárke a Jakubovi. S Aňou Geislerovou, ktorá je o niečo staršia ako protagonistka originálu, sme sa preto usilovali, aby jej postava pôsobila viac sebaironicky.

A tiež o to, aby sa v Šárkinom jednaní odrážal fakt, že už jej tikajú biologické hodiny. Chcel som ju urobiť viac aktívnejšiu ako v originále, kde sa toho mladého dievčaťa všetko dotýka a kvôli všetkému hneď plače. Niektoré dialógy medzi Šárkou a Jakubom sme preto improvizovali, aby sa zdôraznil ich humor. U iného páru, Emy a Karla, sme ťažili hlavne zo situačnej komiky. Občas sme štylizovali až ako crazy.

Hovoríte o dvojici, ktorú hrajú Radek Holub a Anna Polívková. Prečo ste ich obsadil?
Radka si pamätám z jeho divadelných rolí dvoch najväčších romantických hrdinov všetkých dôb – Cyrana a Romea. Obidvoch zahral výborne a mňa preto lákalo urobiť z figúry trochu ťažkopádneho ajeťáka romantického milovníka. Anna Polívková je jednak znamenitá herečka a má dar, že raz môže vyzerať strašne a inokedy zase prekrásne. A presne to jej postava vyžadovala. Vedel som, že obaja majú mimoriadne komické vlohy a spoľahlivo zahrajú tie groteskné scény, o ktorých bola reč.

Konfliktný manželský pár stvárnili Hynek Čermák a Jitka Čvančarová. Ako sa vám spolupracovalo s nimi?
Hynka som obsadil do takzvanej protiúlohy. V mojom filme Nevinnosť hral chlapa zakomplexovaného a citovo zraneného. Napadlo mi zveriť mu figúru celkom opačnú – sebeckého sukničkára, ktorý síce svoju rodinu zahŕňa luxusom, myslí však hlavne na vlastné povyrazenie. A podla môjho úsudku to zvládol báječne. Jitku, ktorej rola dermatologičky Zuzany bola možno napísaná najlepšie zo všetkých, som pred natáčaním vôbec nepoznal. Nadchla ma svojím prístupom k práci. Nič pre ňu nebol problém, do všetkého išla naplno. Nemyslím len tie lesbické erotické scény, ktoré má Zuzana s Lindou, ale aj niektoré jej hádky s manželom. Hrala ich až na doraz a niekedy boli naozaj veľmi bolestivé. Museli sme ich trošku zjemniť, aby nevybočovali zo žánru.

Starnúcu herečku Carmen zosobnila Jana Švandová. Nebránila sa štylizácii do podoby zatrpknutej alkoholičky?
Vôbec nie, naopak ju to veľmi bavilo. Možno preto, že v civile jej to stále pristane. Hrať deväťdesiat percent scén v zdevastovanej podobe nie je pre dámu jej veku vôbec samozrejmosťou. A o to viac si ju vážim. K tomu ešte dobre zafungovala chémia medzi Janou a Aňou v roli jej dcéry. Nešlo o žiadny súboj, čo by sa v prípade takých kvalitných herečiek pokojne mohlo stať, ale o ústretovú súhru. A Aňa je taká profesionálna, že Jane väčšinou len prihrávala. To bolo ale v poriadku, pretože Šárkina afektovaná matka má byť v týchto scénach dominantná.

A čo ďalší protagonisti?
Pracoval som aj s menej známymi hercami – s režisérom Jiřím Havelkom a so slovenskou herečkou Janou Kolesárovou, ktorá žije v USA. U Jiřího obdivujem jeho schopnosť improvizácie a konverzačného humoru. Jana ma nadchla svojou ochotou riskovať. V postave lesbickej masérky Lindy preto našla celý rad nečakaných polôh. Lena Krobotová v roli Markéty obdivuhodne zvládla zahrať odpudivú, ale zároveň zábavnú postavu.

Vyskytujú sa v seriáli nejaké zaujímavé interiéry?
Niekoľko rôznych prostredí sme natočili v holešovickom kultúrnom centre La Fabrika. Odohráva sa tam vernisáž fotiek Jakubovej mŕtvej sestry, v tamojšom bare flámujú Zuzana s Emou a v záverečnom dieli tam prebieha natáčanie reklamy. Využiť jeden objekt na niekolľko rôznych spôsobov ma baví a ešte k tomu to znižuje náklady. Atraktívne sú tiež obe prostredia spojené s vinárom Jiřím, ktorého si zahral Jaromír Hanzlík. Jeho podnik sme natočili vo vinárstve Sonberk pri Mikulove.

Je to asi najmodernejší objekt tohto typu u nás. A pre jeho pražský byt sme prispôsobili ateliér vo veži na Malostranskom námestí, ktorý patril režisérovi Zdenkovi Podskalskému a ktorý dodnes používa jeho syn.

Čím sa váš seriál líši od štandardných romantických seriálov?
Osobne seriály tohto typu nepozerám, preto si netrúfam posudzovať. Ale snáď vo väčšej miere nadsádzky a autenticity. Možno aj v presnejších, vtipnejších a úspornejších dialógoch. Každopádne sme sa snažili, aby v nich bolo čo najmenej vaty. A či sa nám to podarilo, už musia posúdiť diváci.

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach