Kto by nemal rád Vianoce?
Zo všetkých najviac sa im však asi tešia deti. Ani my s bratom sme neboli inakší. Nedočkavo sme rátali každý deň, radostne očakávajúc Štedrý deň. Samozrejme, vždy sme sa ho dočkali a Ježiško bol ku nám skutočne štedrý. Pravdaže, neboli to také darčeky, na aké sú zvyknuté dnešné deti, ale Vianoce tých čias jednoducho patria k tým najkrajším. Spomeniem aspoň jedny, ktoré mali tak trochu nezvyčajný priebeh…
Ježiško žiadne darčeky neprinesie
Všetko sa to vlastne začalo tým, že jedného krásneho dňa – myslím, že to bolo nejako okolo Mikuláša – ma môj starší brat oboznámil so zdrvujúcou skutočnosťou, že tento rok nám Ježiško žiadne darčeky neprinesie. Nie že by sme neboli dostatočne poslúchali. Také niečo by sme si ani pri najväčšej sebakritike nepriznali. Darčeky vraj nebudú jednoducho preto, lebo Ježiško nikdy žiadne vianočné darčeky neroznášal! Keďže som jeho pádne argumenty odmietla prijať, tváriac sa značne nechápavo, dostalo sa mi expresného školenia o tom, že darčeky nám vlastne kupujú rodičia! Aká som len bola sklamaná! Chudobnejšia o jednu ilúziu som sa žalostne rozplakala.
Brat, ktorý si odjakživa dokázal zachovať chladnú hlavu, neprepadol však žiadnej panike ani žiaľu a rozhodol sa vziať celú situáciu pevne do svojich rúk. V našom prípade to znamenalo asi toľko, že sme sa po prvý raz v živote podujali kúpiť rodičom a starým rodičom vianočné darčeky. Napokon – bolo to nutné – veď ježiško predsa žiadne darčeky neprinesie. Nuž čo – nejaké financie sme mali. Myslím, že to mohlo byť tak okolo dvadsať korún 😛 A tak sme napokon, po dlhšej úvahe, v obchode so zmiešaným tovarom kúpili mame vázičku za päť korún, otcovi tú najlacnejšiu penu na holenie a starým rodičom alpu na mazanie nôh a fialkové mydlo. Bolože to radosti, keď sme darčeky – už zabalené – zamkli na Štedrý deň do skrine, netrpezlivo vyčkávajúc, kedy ich budeme môcť nebadane podhodiť pod rozžiarený vianočný stromček.
Ako sa však schyľovalo k večeru, brat začal byť čoraz nedôverčivejší. Nadobudol totiž dojem, že rodičia svoje darčeky v skrini objavia – a bude po prekvapení! Zrazu dostal „spásonosný“ nápad – aspoň on si tak myslel. -Vieš čo urobíme? – opýtal sa ma . – Kľúčik od zamknutej skrine skryjeme a aby sme mali úplnú istotu, že rodičia skriňu neotvoria iným kľúčikom, vyskúšame, či do tej zámky nevojde nejaký iný kľúčik…! A keďže bol ozajstným mužom činu, ako povedal, tak aj urobil. Stalo sa však to, na čo nikto z nás ani nepomyslel: Kľúčik od inej skrine, ktorý sme vsunuli do zámky, sa nám vzpriečil a zlomil! A my – nie a nie ho dostať von. Zámka jednoducho nepovolila.
Mohlo by vás zaujímať
Čo teraz? Dostali sme strach, a preto brat rýchle prikázal zamknúť dvere aj na izbe, aby rodičia nezistili, čo sme vyviedli. Ale ani to sme však nemali urobiť, pretože v strachu, aby sa rodičia ku nám nedostali prv, než vyriešime svoj problém, zamkli sme sa tak čudne, že sme sa potom vôbec nedokáazli odomknúť… Až na veľké naliehanie rodičov, ktorí nás už volali k štedrej večeri, sme napokon museli vyrukovať s farbou von. A tak, ešte skôr než sme zasadli k štedrovečernému stolu, musel k nám otec vyliezť po rebríku a cez okno sa dostal k nám do izby. Ešte šťastie, že izba, o ktorej je reč, je v rodinnom dome na prízemí…! Samozrejme, otcovi sa podarilo izbu celkom ľahko otvoriť, ale keď sa dozvedel, že si bude musieť ešte nejako poradiť aj so zlomeným kľúčikom v zámke na skrini, veľkú radosť veru nemal. Nedalo sa robiť nič iné – dvere na skrini musel vybrať z pántov, takže na Štedrý večer sme mali skriňu úplne otvorenú a bez dverí… 😀 A ako to napokon dopadlo? Keďže sme chceli rodičom silou-mocou pripraviť vianočné prekvapenie, musel otec napokon vypáčiť dvere na skrini a darčeky, ktoré tam nechal pre nich „Ježiško“, vybral von. Konečne zavládla v našej rodine vianočná pohoda a my sme si spokojne vydýchli. Mali sme Vianoce, ako sa patrí – a Ježiško nakoniec predsa len prišiel!
