Celeste Buckingham: Viem sa zabávať aj bez alkoholu!
Sympatická slovenská speváčka americko-švajčiarskeho pôvodu oslávi 3. mája 21. narodeniny. Na pestrosť života, ktorý jej dopriali rodičia, si naozaj sťažovať nemôže. Do troch rokov žila na Aljaške, potom sa rodina presťahovala na Slovensko, kde pobudla do osemnástky. V súčasnosti pendluje medzi Slovenskom, Českom, kde našla svoju lásku – speváka Matěja Vávru a samozrejme, Amerikou, kde žijú jej rodičia a sestra. Popri tom všetkom ešte študuje vysokú školu a ľahostajný jej nie je ani osud hendikepovaných ľudí. Napokon, jej otec je lekár, takže k chorým ľuďom mala vždy naozaj blízko. Svojím vystúpením už 14. apríla 2016 v bratislavskej Inchebe podporí Občianske združenie Parasport24, ktoré v roku 2006 založil vtedy ani nie 30-ročný Miroslav Buľovský a za necelých desať rokov existencie pomohli viac ako 200-tisíc eurami tam, kde to hendikepovaní ľudia naozaj potrebujú. Celeste je mladá, veselá, rozhľadená dáma, ktorú matka odmalička viedla k tancu, hudbe, navštevovala balet, latinsko-americké tance a absolvovala hru na gitare. V roku 2011 jej vyšiel prvý singel „Blue Guitar“, ktorý bodoval v rádiách, nasledoval ďalší. Zatiaľ spolupracovala s raperom Majkom Spiritom, s Martinom Harichom, s ktorým tvorili istú dobu pár aj v súkromí, či Noahom Ellenwoodom. Celeste svojimi vystúpeniami podporuje aj autistov. Čo študuje a ako je to s jej aktuálou láskou, sa dozviete v rozhovore. Keďže sme sa stretli na tlačovej konferencii Parasportu24, začali sme rovno športom.
Športujete?
Bohužiaľ nie. Občas cvičím, chodím na prechádzky, behať. Mala som dosť vážne zranenie, takže sa musím šetriť.
Čo sa stalo?
Normálne som spadla, ale nešla som hneď na nejaké pozorovanie alebo vyšetrenie, bolo to ešte vlani v Amerike. Potom som začala po pár mesiacoch pociťovať rôzne bolesti, tak som k lekárovi predsa len musela. Zistil, že mám pohnutú platničku, našťastie, operácia nebola potrebná, dobre sa to hojí, ale isté obmedzenia predsa len sú.
Na ako dho ste sa momentálne udomácnili na Slovensku?
Na dosť dlho – mám tu kopec práce, aj keď celý máj budem v Amerike, lebo sestra oslavuje osemnásť, ja dvadsať jeden, tak si to chceme rodinne užiť. Veľký mesiac pre rodičov (smiech), ale v zásade ich tak veľmi nič neprekvapí. Majú dve dcéry rockerky, sú zvyknutí na všeličo. A samozrejme, čakajú ma tam aj pracovné povinnosti. Jún bude zase na Slovensku a leto uvidíme.
Aj sa vychystáte do nejakého dobrého baru v Amerike – predsa už budete môcť oficiálne…
Možno, ale nie som veľmi zástanca pitia alkoholu, možno dobré vínko po dobrej večeri, ale inak chodiť po podnikoch a opíjať sa, to nie. Viem sa naozaj skvele zabaviť aj bez alkoholu, možno ešte lepšie ako niekto s alkoholom.
Rozumiete si v tomto aj s partnerom?
Hej, aj keď pivo musí byť doma. Napokon, je z Plzne. Alkohol na začiatku zábavy môže byť vtipný, ale keď sa hranica preženie, ľudia sú už „sprostí“, a to nemáme radi. Dokonca aj s priateľmi dokážeme spontánne vyraziť do ulíc, do podnikov, baviť sa bez alkoholu. Mám to aj z domu, moji rodičia celoživotne nepijú alkohol. A páči sa mi to.
Aká ste potom rockerka – k rock and rollu patrí sex, drogy…
Taká duševná, napokon robím skôr pop ako rock čo mi vôbec neprekáža.
Vyslovili ste na tlačovke myšlienku, že treba pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, ktorí nemali toľko šťastia ako my, zdraví. Ako vnímate postoj spoločnosti na Slovensku k hendikepovaným ľuďom a ich postavenie?
Môj otec je síce americký lekár, ale desať rokov robil v bratislavských nemocniciach. Často som za ním chodievala a videla ten žalostný stav v zdravotníckych zariadeniach, ktorý ide prudko dolu. Otec neliečil priamo postihnutých, ale jeho kolega áno, takže som to všetko mala možnosť vidieť, zažiť. Staviame neustále nové bytovky, nákupné centrá, ale štátne zariadenie, o ktoré by sa mala starať vláda, sú hanbou tejto krajiny, podľa mňa. Je to môj názor na základe skúseností, možno niekoho nepoteším, ale vnímam, čo sa okolo mňa deje, napokon, žijem tu. Čo sa týka hendikepovaných ľudí a postoja spoločnosti k nim, sme dvesto rokov pozadu a majú to naozaj ťažké, či už bezbariérové prístupy, hľadanie zamestnania a podobne. Súkromné akcie typu ako tento koncert, ktoré dokážu zorganizovať šikovní ľudia, sú kvapkou v mori, ale ani vláda a štát by nemali podobné záležitosti ignorovať. Vážim si každého šikovného a pracovitého človeka, ktorému tieto veci nie sú ľahostajné.
Napriek tomu, že ste viac Američanka ako Slovenka, máte prehľad o situácii na Slovensku nielen v šoubiznise a podľa všetkého vám osud tejto krajiny a jej ľudí nie je ľahostajný…
Možno nie som jazykovo slovensky zdatná, ale od troch rokov do osemnástich tu žijem intenzívne, mám slovenských kamarátov, dušou som Slovenka. V Borinke pri Bratislave sme si „adoptovali“ slovenskú babičku, našu úžasnú susedku, lebo naše babičky sme tu nemali. Jej syn zomrel na rakovinu pre zlú liečbu, mám kamaráta, ktorému prasklo slepé črevo a takmer zomrel len preto, že lekár namiesto poriadneho vyšetrenia, ho presviedčal, že zjedol niečo nevhodné. Takže som konfrontovaná s tunajšou situáciou a neviem byť ľahostajná, tak ma vychovali. A toto boli príklady zdravých ľudí – teraz si predstavte situáciu, keď sa narodí niekto s hendikepom a dennodenne musia rodičia,a neskôr on, riešiť liečbu, lieky, zdravotné pomôcky – to všetko by ľudia na celom svete mali mať automaticky zabezpečené a nie bojovať o svoje dávky a potreby.
Poďme trochu aj na inú tému, lebo, samozrejme, toto je nekonečný príbeh zrejme a je fajn, že sa na problematiku poukazuje aj podobným koncertom. Aká bola vaša reakcia na správu, že v ankete OTO ste nominovaná do prvej trojky slovenských speváčok?
Veľmi ďakujem svojim fanúšikom a vážim si to. Minulý rok som tu skoro nebola, urobila som prakticky jeden projekt a minialbum, takže o to viac si to cením. Tá anketa je o tom, koho je najviac vidieť a ja som vidieť bola v jednej veľkej reklamnej kampani, ale to nebolo o speve. Takže veľké prekvapenie, veľká radosť.
Keď sa vám niečo podarí, aj zvyknete samu seba odmeniť peknou kabelkou, topánkami, parfumom?
Zájdem do „mekáča“ – to je moja odmena (smiech). Moja práca si vyžaduje, aby som nejako vyzerala, takže, samozrejme, nakupujem veci na oblečenie, aj doplnky, občas si kúpim niečo lebo ma to zaujme. Radosť mi robí to, čo môžem zdieľať s inými – napríklad úspech v práci, pesnička, ktorá zaujme a páči sa, má úspech alebo dobre urobená skúška v škole – blížim sa ku koncu štúdia. Alebo moja sestra bude maturovať, verím, že dobre – to sú veci, ktoré ma potešia.
Čo študujete?
Psychológiu a ekonómiu. Už na strednej som túžila pomáhať hendikepovaným deťom a neviem, či to bude moja práca, ale chcem to mať naštudované, potom pomáhať podobným organizáciám ako je parasport24. Nechcem byť len speváčka, ktorú „použijú“ pre nalákanie ľudí, ale chcem mať o problematike čo najviac znalostí a naozaj preveriť, kam moja pomoc ide a čo je za tým.
Aj táto filozofia sa zase odlišuje od myslenia rockerov, ktorí sa chvália tým, ako nedokončili vysoké školy…
U mňa je rockerstvo rovnajúce sa spontánnosti – žijem, kedy chcem, pracujem niekedy v noci, inokedy cez deň spím, neriešim, či dobre vyzerám, aby som mala na mieste každý vlások, nepotrebujem uspokojiť každého človeka na tejto planéte. Hudbu robím zo srdca a s poslucháčimi i najbližšími chcem zdieľať emócie, ktoré vo mne evokuje. Moja maminka je konzervatívna, ale vychovala nás v tom, že nie sme tu len sami pre seba, ale treba pomáhať. V tom je zmysel života.
Spontánna ste aj vo vzťahu, nebáli ste sa ukázať svetu svoju lásku, čím vás dokáže Matěj prekvapiť najviac?
On je úžasný v tom, že ma dokáže prekvapovať každý deň, je srdcom ešte väčší umelec ako ja. Všetko preciťuje a každý deň ma dojme a prekvapí tým, že nielen veci, ktoré sa týkajú nás dvoch, ale aj rôzne celospoločenské alebo z okruhu priateľov, prežíva s veľkou pokorou –dobro aj zlo, čo sa okolo neho deje. On je taký môj „malý budha“, lebo mne sa občas podarí dostať do stresu mojou hyperaktivitou, prepadajú ma také stavy, že robím všetko zle, že ma nebude nikto počúvať. On ma ubezpečí, že všetko je v úplnom poriadku, uteší ma a ja mám zase chuť a sily veriť si. A vždy to dokáže urobiť inak, čo ma veľmi príjemne prekvapuje.
Obaja ste rozcestovaní, kto viac žiarli?
On. Určite on, ja nemám tú potrebu, však ak bude chcieť ísť za inou, aj tak odíde (úsmev) – dúfam, že nie. Len mu hovorím, nech mi to povie, nech sa dozviem od neho. On ma tak stráži, ochraňuje, takže je to milé a príjemné, ale dáva mi svoj priestor, takže nie je to zlé, že by sme to riešili.
A pohádate sa občas?
Málo. Ja som výbušnejšia, niekedy mám chuť niečo „upratovať“, debatovať a on je taký pokojný, že k hádke ani nepríde.
Anna Ölvecká
