Zastarané spôsoby výchovy môžu viesť k poruchám správania. Ako deti teda vychovávať?
…alebo v miernejšej forme „Rob to, čo ti hovorím“. Samozrejme, deti treba usmerňovať, čo by robiť nemali a nemôžu, ale diktovanie toho, čo robiť máme nemajú radi ako štvorročné deti, tak ani štyridsiatnici. Iste, rozkazovať štyridsiatnikovi si trúfne len málokto a je pre nás prirodzené, že deti „usmerňujeme“. Niekedy je to však skôr dirigovanie ako usmerňovanie. Nečudo potom, že dieťa sa začne búriť.
Zastarané spôsoby výchovy – krik a bitka nefungujú
V žiadnom prípade netvrdím, že na deti netreba byť prísni, práve naopak. Staré spôsoby, ktoré sú v mnohých z nás zakorenené, pretože sme sami nimi preskákali, však nie sú veľmi dobrými výchovnými prostriedkami. Príkazy, dirigovanie, krik, bitka, používanie časového limitu majú za výsledok strach a ostych detí. To je to, čo sme chceli dosiahnuť?
Začnime od seba a ukážme im to
Napriek tomu, že od stredoveku sme prešli mnohými kultúrnymi zmenami, stále sme ďaleko od toho, ako by mohla naša výchova detí vyzerať. Stále sme predovšetkým rodičia, ktorí chcú kontrolovať správanie svojich detí, aby sme sa vyhli ich emocionálnym výbuchom. Nevyhýbame sa však svojim, a tak nečudo, že deti majú skvelý vzor. Každý z nás kvôli deťom minimálne párkrát „vybuchol“, keď ich správanie bolo neúnosné, no v prvom rade by sme sa mali my naučiť kontrolovať svoj hnev a emócie. Inak nemôžeme očakávať, že sa to naučia naše deti.
Na čo zabúdame?
Svetoví odborníci, ktorí sa zaoberajú modernou výchovou detí, výchovou , ktorá by mala smerovať k rozvoju ich schopností a daností tvrdia, že neustále presadzujeme právo rodičovskej kritiky, poučovania a rozkazovania. Prečo? Údajne preto, že sme zabudli – alebo jednoducho nevieme – dve veci:
- Zabúdame na fakt, že deti sú nezrelí ľudia. Snažia sa zvládať svoje emócie tak, ako to len najlepšie vedia vzhľadom k ich vývojovej fáze. Hlasné prejavy a chaotické pocity sú úplne normálne. Samozrejme, nie sú normálne u dospelých ľudí – skôr by sme mali teda obviňovať seba, ak nedokážeme zvládať emócie ako trestať za to vlastné deti.
- Druhá vec, na ktorú nemyslíme a ktorú podceňujeme je fakt, že detský vývoj a emocionálny rast sa odohráva pomerne predvídateľným spôsobom. Pri negatívnych prejavoch správania detí by sme v prvom rade mali zostať čo najviac v pokoji. Mnohokrát totiž nežiaduce správanie detí skončí tak ako vzniklo – z ničoho nič. Darí sa to najmä vtedy, ak zostaneme pokojní, emocionálne stabilní, bez zbytočných vyhrážok, trestov a výbuchov. Tak deťom ukážeme bezpečie a dáme im za vzor pokojný spôsob riešenia situácií. Zároveň zostaneme citovo spojení s deťmi a pokojne ich povedieme z ich problému so správaním preč.
Ako teda vychovávať?
- vnímajme ho ako celok, kompletného, i keď ešte nevyspelého človeka. Rozprávajme sa s nimi s rešpektom, nepodceňujme a neurážajme ich, nehovorme o nich pred druhými tak, že vyvoláme v nich strach alebo hanbu,
- každý deň ich uistime o citovej väzbe s nami. Či už spoločnou prechádzkou, hrou alebo prípravou jedla, rozprávaním. Pre deti je odpojenie od rodiča veľmi stresujúce a môže sa pretaviť do nevhodného správania,
- reflektujme pocity dieťaťa a zároveň brzdime ich nebezpečné správanie. Najlepšie sa to dá cez city. Napríklad, keď dieťaťu povieme, že nás veľmi bolí srdce z toho, že udrelo svojho súrodenca alebo že sme smutní z toho, že si nechce upratať hračky bude to mať určite väčší efekt, ako keď na dieťa začneme kričať alebo mu dáme po zadku. Chceme, aby z nich vyrástli milujúce, láskavé, empatické, ochotné, úctivé ľudské bytosti, ktoré zvládajú kontrolu nad sebou a svojimi emóciami? Ukážme im, že sme takí my!
