Nestresujte deti zbytočne
Moderné kočíky, najmä viac-kombinácie sa dokážu prispôsobiť vašim potrebám i vtom, kam chcete, aby dieťatko pozeralo pri kočíkovaní. Existuje však mnoho hlbokých kočíkov, ktoré túto možnosť nemajú, niektoré z nich sú orientované tak, aby dieťa videlo okolie, teda pozeralo sa smerom od matky, či kočíkujúceho. Čo je lepšie? Keď je dieťa otočené tak, aby videlo svet alebo svoju mamu?
Dôležitý kontakt
Tak ako je i pre mamičky lepšie, aby videla počas prechádzok na svoje dieťatko, je to táto poloha je vhodnejšia i pre maličké. Dokonca môže ovplyvniť aj jeho psychický stav a vývoj. Podobné je to i pri ukladaní do postieľky. I keď sa má dieťa polohovať, aby ležalo raz na ľavom, raz na pravom boku, vždy by malo vidieť na matku. Nemusíte pritom presúvať postieľku, jednoducho to dosiahnete tak, že pri preložení na druhý bok, bude mať hlávku tam, kde malo predtým nožičky.
Vráťme sa však ku kočíkovaniu. Vplyvom polohy a výhľadu dieťaťa na jeho vývoj sa prednedávnom zaoberali britskí vedci. Tvrdia, že deti, ktoré z kočíka vidia na rodičov bývajú pokojnejšie a veselšie. A to nielen krátkodobo, ale pretaví sa to do celého ďalšieho života. Naopak tie, ktoré sú otočené alebo umiestnené tak, že nemôžu na rodičov vidieť, môžu byť ohrozené vo vývoji.
Slová, úsmev, pocit
Pozrime sa na vedeckú štúdiu, o ktorej priniesol informácie spravodajský server BBC, podrobnejšie:
Dôležitú úlohu zohráva reč a komunikácia s bábätkom, a to nielen doma, ale aj počas prechádzok. Dieťa je zvedavé, ale v novom svete sa môže i báť, slová matky alebo otca ho ubezpečia, že sa nemusí obávať, že je všetko v poriadku a môže sa pokojne tešiť z pobytu na vzduchu. Zo štúdiou pozorovaných detí (celkovo ich bolo 2722) 62 percent bolo kočíkovaných tak, že nemali možnosť sledovať tvár dospelého, ktorý ich viezol. Deti vo veku jeden až dva roky na tom boli ešte horšie – kočík, z ktorého nevideli na „šoféra“ malo až 82 percent. Podľa výsledkov tieto deti boli i vystresovanejšie.
Autorka štúdie Suzanne Zeedyková z univerzity v Dundee a jej pomocný tím, realizovali v mestečku Dundee špeciálny pokus: deti strávili polovicu cesty v kočíkoch, z ktorých mohli sledovať rodičov a polovicu v takých, z ktorých na nich nevideli. Iba jedno dieťa sa usmievalo pri ceste, počas ktorej nemohlo sledovať tvár rodiča, pri druhej časti cesty sa smiala až polovica detí. Deťom, ktoré mohli sledovať matky klesla priemerná rýchlosť srdečného tepu a dvakrát častejšie v kočíku zaspávali. To by podľa vedcov mohlo znamenať nižšiu úroveň stresu. Tí rodičia, ktorým dieťa videlo do tváre s ním komunikovali až dvakrát viac ako ostatní. Celkovo však s dieťaťom počas prechádzky hovorilo iba 22 percent rodičov. Mimoriadne negatívny dopad má nedostatok komunikácie na vývoj dieťaťa najmä v najmladšom veku, keď sa najviac rozvíja mozog.
Nechce byť v kočíku?
Akonáhle ho dávate do kočíka, rozplače sa? Je možné, že sa mu tam nepáči. Spomínaná štúdia tiež ukázala, že pre mnoho dnešných detí je život v kočiari emočné nezaujímavý a nedostatočný, možno i stresujúci. Samozrejme, o to viac, ak stráca kontakt s rodičom.
Nuž, zo stresovaných detí vyrastú stresovaní dospelí. Rané obdobie sa totiž na ich vzťahu k prostrediu, k sebe samému i celkovom stave podpisuje najviac. Stres, ktorý prežijú v tomto období, sa „vylieči“ len veľmi ťažko, zostáva zakódovaný hlboko v detskej duši.
