Nie každý má to šťastie a môže mať vlastné deti, respektíve dieťa. Jednou z možností v týchto prípadoch, ako uspokojiť túžbu po výchove dieťaťa je adopcia. Má veľmi silné humánne rozmery, pretože ňou pripravíme omnoho lepší život dieťaťu, ktoré by inak vyrastalo v detskom domove. Samozrejme, je to veľmi náročná voľba a rozhodnutie treba po všetkých stránkach veľmi dobre zvážiť. Tu je niekoľko vecí, ktoré by mali adoptívni rodičia vedieť a robiť:
1. Prijať ho aj s jeho bremenom
Je možné, najmä, keď si adoptujeme dieťa staršie ako bábätko, že si na svojich rodičov pamätá a bude na nich spomínať. V prípade, že jeho rodičia zomreli, a preto skončilo v detskom domove, musíme byť pripravení na to, aby sme tento fakt akceptovali, rovnako ako aj traumu, ktorú si z tohto negatívne zážitku dieťa ponesie zrejme celý život. Veľké následky na dieťati môžu mať aj negatívne skúsenosti s agresívnym rodičom alebo , ak bolo s ním zle zaobchádzané a nemalo dostatok starostlivosti. S odborníkom sa však tieto traumy dajú minimalizovať aspoň tak, aby nezasahovali do budúcnosti dieťaťa. Adoptívni rodičia musia byť pripravení pomôcť svojmu zverencovi v tejto neľahkej situácie a ukázať mu, že má právo na šťastie a spokojnosť.
2. Rozdávať lásku každý deň
Dieťa, ktoré istý čas žilo mimo rodinného zázemia a skutočného domova, takého, aký by mal byť môže mať problém s prijímaním a preukazovaním lásky. My však zotrvajme. Preukazujme mu lásku každý jeden deň, hovorme mu, že ho ľúbime, a to aj vtedy keď nie je najmilšie. Prekonáva náročný zvrat vo svojom živote a potrebuje veľa času na to, aby sa prispôsobilo. A najmä veľa lásky.
3. Ukázať mu, že vždy budete pri ňom stáť
Základom krásneho a prospešného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je dôvera. Budovanie dôvery nie je rozhodne ľahká záležitosť. Často mu ukazujme, že nám môže dôverovať, že vždy dodržíme slovo. Môže mať problém dôverovať ľuďom vo všeobecnosti, ale trpezlivou prácou na budovaní vzájomnej dôvery sa to dá. Potrebuje vedieť a cítiť, že je v bezpečí, že vždy, keď nás bude potrebovať alebo bude potrebovať pomoc, budeme pri ňom stáť. Ukážme mu to.
4. Ubezpečovať ho, a to neustále
Ak si adoptujeme dieťa vo veku, kedy sa pamätá na rodičov, či jedného z nich, musíme sa pripraviť na to, že sa bude večne obávať, že ho opustíme. Je v ňom totiž vštepené, že ľudia, ktorých má rado, ho opúšťajú. Je na nás ukázať mu pravý opak a chrániť ho pred podobnými myšlienkami.
5. Chápať a akceptovať, že bude hľadať svoje korene
Každé adoptované dieťa, ktoré vie, že rodičia u ktorých vyrastá, nie sú jeho skutočnými bude mať v istom životnom okamihu tendenciu hľadať svojich pravých rodičov alebo starých rodičov. Aj keď ho bude hľadať a možno budú chcieť sa s nimi aj stretnúť, musíme to akceptovať a prijať. To, že po nich pátra neznamená, že nás nemiluje a nie je vďačné za všetko, čo sme mu poskytli. Keď sa mu podarí poskladať puzzle jeho života pred tým ako bolo s vami a narodenia vôbec, bude sa cítiť celistvejšie. Nikto by predsa nechcel žiť bez toho, aby vedel tie najzákladnejšie fakty o sebe.
-sz-
