Žiaden strach, je to normálne!
Po prvom pôrode sa neraz cítime ako v inom svete – nakoniec, aj to iný svet v podstate je. Nie je nič zvláštne, že pri vyčerpávajúcej starostlivosti o bábätko a nedostatku času na čokoľvek iné nám hlavou prehrmia aj nie práve najkrajšie myšlienky. Nebojte sa, všetko je v poriadku, každá mama má niekedy krízu, ale všetko nakoniec dopadne dobre. Pri obetavej a neuveriteľne silnej láske k deťom, ktorá, verím, že je v každej mamičke, to ani inak byť nemôže.
Napriek tomu, že svoje deti bezhranične milujeme, z času na čas nám napadnú aj nie práve najkrajšie myšlienky. Tu je niekoľko myšlienok, ktoré občas preletia mozgom mamičiek (aj tej najlepšie, takže žiadne strachy, nie ste žiadna „macocha“):
Budeš už konečne ticho?!
V istom období, a veru môžu to byť aj roky, nám môže robiť zle sústavné rečnenie, či bľabotanie dieťaťa. Je to úplne normálne – bolí nás z toho hlava, potrebujeme súrne aspoň chvíľku ticha, inak máme pocit že vybuchneme. Je úplne normálne, že nám raz za čas vyletí podobný príkaz z úst, i keď by sme na deti kričať nechceli. Nie sme roboti a niekedy sa to skutočne nedá zvládnuť.
Ešte stále nie je čas ísť spať?!
Koľko rodičov by z času na čas najradšej oklamalo svoje deti, že už je čas ísť spať, i keď je ešte len popoludnie? V zime, keď je skoro tma, sa to v podstate ešte nejako uhrať dá – ale čo z toho, keď dieťa potom budí nadránom alebo v noci… Je úplne normálne, že občas máte chuť prestaviť všetky hodiny v byte o dve-tri hodinky dopredu, aby ukazovali noc…
To nie sú moje deti
Aj táto myšlienka každú mamičku z času na čas napadne. Žeby boli z diablovho semena? To iste nie. Nech sú akékoľvek, veru, sú naše. A možno aj my sme boli rovnakí, keď sme boli malí, len naše mamičky zvyčajne na všetko zlé zabúdajú a vidia nás po rokoch ako bezproblémové deti, ktoré nikdy nerobili nič zlé…
Prestaň sa už vypytovať!
V istom období nás deti zahltia ustavičným tokom otázok – od tých bežných a pochopiteľných až po tie najabsurdnejšie. Je jasné, že sa potrebujeme sústrediť aj na niečo iné a niektoré otázky nás môžu úplne „vytočiť“. Možno budeme mať chuť vypnúť toho pôvodcu večných otázok. Nuž, nezostane nám však nič iné a pokúsiť sa predýchať to. Je predsa dobré, že naše dieťa je zvedavé a že sa o všetko zaujíma, nie? I keď chvíľami je to veľmi náročné.
Zase je hladné?!
Veru, deti, najmä v obdobiach špurtu vedia prekvapiť aj toho najväčšieho jedáka. Pripravíme raňajky, o hodinu-dve už počujeme, že je hladné, varíme takmer celé dopoludnie obed, aby sa dobre najedlo a prejde pár desiatok minút a už to je tu zase. Kto má stále nakupovať a variť?! Nebolo by lepšie, keby sa deti vedeli pásť ako ovečky?! Isto je to vyčerpávajúce, ale keď nájdeme vhodný spôsob, aby nám príprava jedál pre dieťa nezaberala všetok čas, dá sa to zvládnuť.
Mala som sa vydať za niekoho iného!
V návaloch vyčerpania a hnevu môžeme podľahnúť myšlienke, že naše deti sú také nezbedné, neporiadne, ukričané, prehnane aktívne…, preto že sú deťmi nášho muža. Keby sme mali deti s iným, určite by boli lepšie. A úplne ideálne – keby sme tak mohli mať deti len samy so sebou, to by boli hotoví anjeličkovia! Ale kdeže, to je absolútna hlúposť!
-sz-
