Deti nás neraz pobavia či prekvapia svojimi výrokmi alebo reakciami. A niekedy nám to, čo vymyslia alebo povedia, doslova vyrazí dych.
Napríklad aj toto:
Žabí princ
Som mamou troch dospelých detí a súčasne už aj milujúcou starou mamou niekoľkých vnúčat. Samozrejme, že sa snažím tráviť s nimi veľa času, ale k najkrajším chvíľam patria tie, ktoré trávim so svojou najmenšou – štvorročnou vnučkou Lenkou v našej rozkvitnutej záhrade., kde máme aj malé jazierko. Pohodlne sa usadíme do veľkej hojdačky, popíjame varenú čokoládu alebo nejakú dobrú limonádu, kocháme sa krásou kvetov, pozorujeme motýle a na jar aj hrajúce sa mačiatka a, samozrejme, rozprávame sa. O všeličom. Pravdaže, čítame aj rozprávky, ale Lenka má ešte radšej, keď jej rozprávam také, ktoré si sama vymýšľam.
Jedného dňa sa však stalo čosi nečakané. Pohodlne sme sa s Lenkou uvelebili v hojdačke a skôr, než som jej začala rozprávať rozprávku, zjavila sa neďaleko nás žabka. Na tom by zatiaľ nebolo nič až také mimoriadne, pretože máme dosť veľkú záhradu, aj jazierko, takže zrejme doskákala odtiaľ.
-Jéééééj, žabka! – zvýskla nadšene Lenka. A ja, ani neviem prečo som to urobila, vyskočila som z hojdačky, opatrne som žabku chytila a zaniesla som ju k jazierku.
? Juj ,babi, a to si prečo urobila? – zjavne nespokojne zaprotestovala Lenka.
? Radšej som ju zaniesla k jazierku, aby ju tu nechytila mačka alebo psík, snažila som sa jej vysvetliť svoj počin.
? Ale nieeeee, to si nemala urobiť? A čo ak to bol nejaký začarovaný princ? – vyčítala mi.
? Prepánajána, Lenka! A to akože čo by som s ňou mala urobiť? – prekvapene som sa opýtala.
? No určite si tú žabku mala pobozkať! – pohoršenie vysvetľovala Lenka. – Možno by sa premenila na krásneho princa a..
? A načo by mi, prosím ťa, bol princ… ? – skočila som jej do reči.
? No zobral by si ťa za ženu a odišli by ste bývať do nádherného zámku, – nedala sa moja vnučka.
? Ale Lenuška moja zlatá, to by som predsa nemohla urobiť, – snažila som sa vysvetľovať. – Veď ja predsa už mám muža – tvojho dedka. Čo by tu robil sám? Vieš si predstaviť, ako by plakal a aký by bol smutný, keby som odišla…?
To, čo som však vzápätí počula z úst mojej malej vnučky, ma úplne odrovnalo a vyrazilo mi dych:
? Ale babi, veď dedko by tu nemusel ostať sám – zobrali by ste ho so sebou a bol by vaším sluhom…! 😛 😎 😉
Takmer som odpadla – kde na to len tie deti chodia?
