Pokiaľ medzi sebou súperia dve deti s „vyrovnanými zbraňami“, necháme ich, aby si to medzi sebou vybavili samy. Je vhodné zasiahnuť až vtedy, keď sa konflikt posunie do fyzického napadania a začne byť nebezpečný.
V každom prípade by sme sa mali s nestrannosťou sudcu vyhnúť príklonu ku ktorejkoľvek strane a určovaniu vinníka. Hádkami sa dieťa učí chápať hranice medzi tým, čo je „moje“ a čo je „tvoje“. Necháme teda spor vyhasnúť, alebo vysvetlíme, že „protivník“ si chcel hračku len prezrieť a nemal v úmysle ju rozbiť alebo ponechať si.
Je lepšie povedať „Dosť!“ a predmet sporu zobrať, ako sa snažiť presvedčiť jednu zo strán, aby ustúpila.
Obidve deti totiž v podstate očakávajú, že nejaká autorita rozhodne tak, aby spor dopadol nerozhodne. A každé sa potom uteší svojim spôsobom z prežitej nespravodlivosti.
Až do piatich rokov nezodpovedá detské chápanie spravodlivosti chápania dospelému. Deti prikladajú veľkú váhu sebe a malú ostatným – je nespravodlivé postúpiť niekomu hračku, ale je spravodlivé sa zmocniť hračky, po ktorej dieťa túži. A ak sa naše dieťa hrá s hračkami niekoho iného tak, že sa správa, ako by mu patrili, nerobme si starosti. Neoprávnené privlastňovanie zmizne samo, keď dieťa prekoná štádium egocentrizmu. Naša úloha spočíva v tom, že mu máme pomáhať, aby sa u neho rozvíjalo chápanie toho druhého. To je ten správny predpoklad k rozvíjaniu altruizmu.
K tomu nie je potrebné kázanie. Stačí prejaviť pochopenie obom stranám, odviesť pozornosť inou hračkou a obmedziť konflikty predvídaním situácií.
Nabudúce si povieme o tom, ako.
Iveta Papcúnová
