Mária Terézia, Bratislava a Georg Rafael Donner
Cisárovná Mária Terézia by v tomto roku mala 300 rokov a od jej bratislavskej korunovácie 25. júna 1741 za uhorskú kráľovnú ubehlo tiež poctivých 276 rokov. Bolo to v Dóme sv. Martina, gotickom korunovačnom chráme, kde sa určite každý návštevník s obdivom zastaví pri nádhernom súsoší jeho patróna. Nechcem však hovoriť o cisárovnej a korunovácii – to patrí povolaným historikom…
Talentovaný chlapec z jednoduchej rodiny…
Chcela by som trocha odbočiť a pár slov venovať umelcovi, ktorý patril do tereziánskej doby, ale aj do doby cisára Karola VI. Ide o umelca, ktorý je autorom súsošia patróna chrámu, sv. Martina, čo dominuje celému interiéru. Bol to Georg Rafael Donner (1693), rodák z vtedy ešte malého mestečka Essling, pred bránami cisárskej Viedne (dnes periférna časť mesta). Talentovaný chlapec z jednoduchej rodiny miestneho tesára mal šťastie, pretože dostal príležitosť hneď od začiatku zaúčať sa do sochárstva, zlatníctva, ale aj medajlérstva a ďalších umeleckých techník u vynikajúcich majstrov svojej doby, a to nielen vo Viedni, ale napríklad tiež v Salzburgu, kláštore Heiligenkreuz a podobne. Bolo to obdobie, keď doznievali vplyvy končiacej sa talianskej renesancie a nastupoval štýl baroka, čo začal zapĺňať priestory kostolov a palácov rakúskej šľachty. Významným momentom v živote mladého Donnera tiež bolo, že sa vo Viedni zoznámil s uznávanou osobnosťou, princom Eugenom Savojským. Ten bol nielen významným stratégom tereziánskej doby, ale tiež mecenášom a znalcom umenia, ktorý navyše uznával jeho umelecké názory. Ale mladý umelec mal opäť šťastie, keď uznávaný majster Hildebrand prestavoval v Salzburgu arcibiskupské sídlo, zámok Mirabell a vybral si ho medzi svojich spolupracovníkov. Aj keď i vtedy pracovali všetci spolu – ako dnes hovoríme „v tíme“- predsa je na hlavnom schodisku plastika legendárneho Parida, ktorú Donner vytvoril sám, aj s jeho signatúrou.
Socha svätého Martina na koni v bratislavskom Dóme svätého Martina
Pretože, ako hovorí slovenské príslovie „dobrý chýr ide ďaleko“, ako odozva na jeho úspešnú umeleckú tvorbu na rôznych miestach a objektoch vo vtedajšej monarchii, ( resp. Strednej Európe) prišla rýchlo ďalšia zaujímavá ponuka. Uhorské knieža a arcibiskup Imrich Eszterházy pozval Donera pracovať do dnešnej Bratislavy – vtedy kráľovského mesta – Prešporku. Podmienky pre prácu mal dobré – dokonca dielne, ktoré mu arcibiskup nechal zariadiť, boli priamo vo vtedajšom arcibiskupskom paláci – čo je dnes Sídlo Úradu vlády SR. Tu mal tiež dielne na odlievanie prác z kovu. Preto v tom čase práve tu, v Bratislave, vytvoril svoje významné diela, ktoré sa viažu tiež ku korunovačnému Dómu sv. Martina. Okrem prác pre náhrobnú kaplnku samotného kniežaťa – arcibiskupa Eszterházyho, zasvätenú sv. Jánovi Almužníkovi, s figurálnou a reliéfovou výzdobou, vrátane sochy samotného kniežaťa, najväčším a najnáročnejším dielom, je nesporne súsošie patróna chrámu, sv. Martina, ktoré sa považuje za jedno z najlepších výtvarných diel svojho druhu, prvej polovice 18. storočia v Strednej Európe. Pôvodne bolo situované ako súčasť hlavného oltára. Znázorňuje sv. Martina v kroji uhorského veľmoža, v sedle na vzpierajúcom sa koni, v momente, keď šabľou utína časť svojho plášťa, aby ho daroval polonahému, chromému žobrákovi, ktorý dar prijíma. Pretože Donner žil a tvoril v období baroka, kedy platilo, že plastiky zobrazovali telo esteticky – tak tiež žobrák nie je starý chudák a mrzák, ale krásny muž s nádherne modelovaným telom a rovnako sv. Martin je mladý muž, navyše s črtami tváre kniežaťa Eszterházyho.
Objednávky sa len tak hrnuli a kráľovský komorný sochár odišiel do Viedne
Vo svojej prešporskej – alebo bratislavskej – dielni Donner vytvoril celý rad svojich významných prác, na objednávky nielen z Uhorska, ale tiež z rakúskej strany a z blízkej imperiálnej Viedne. A práve tu, vo Viedni, udrie aj dnes návštevníkovi do očí plastická výzdoba starej mestskej studne – nádrže, na námestí „Neumarkt“ čiže „Novom trhovisku“ v centre starého mesta, neďaleko cisárskeho sídla „Burgu“. V minulosti každé mesto malo svoje verejné studne, o ktoré sa staralo. A keď mestská rada vypísala súťaž na prestavbu a výzdobu starej studne, vyhral Donnerov návrh. Nielen preto, že zodpovedal umelecky duchu doby – pretože v celej Európe, a najmä v Taliansku, sa budovali studne s bohatou figurálnou výzdobou, ale tiež z celkom praktických dôvodov. Jeho plastiky neboli z kameňa, ale z olova a preto v čase vojny sa mohli pretaviť a použiť na vojenské účely. Aj taká bola vtedy filozofia doby!
Vytvoril úžasné diela, ale korunovácie Márie Terézie pred súsoším svätého Martina sa nedožil!
Pre figurálnu výzdobu studne (nádrže na vodu) zvolil personifikáciu štyroch riek svojho regiónu – Moravu, Ybbs, Enžu a Traun – podobne ako veľký Bernini štyri svetové rieky na Piazza Navona v Ríme. V strede na vyvýšenom podstavci sediaca žena symbolizuje vznešenosť a múdrosť, čo spolu predstavuje „mesto“. Rovnako prítomný boh prameňov Janus, symbolizuje obchod a mešťanstvo. Rieky Moravu a Ybbs zosobňujú nymfy na obrubníku a rieku Traun mladík, ako riečny boh, ktorý sa snaží obrubník preliezť. Rieku Enžu personifikuje sediaci starec, ktorého opäť modeloval tak, že je vidieť, že v mladosti to bol pekne urastený mládenec. Donner pracoval v bratislavskej dielni na mnohých pozoruhodných projektoch vyše desať rokov, do roku 1739, keď už s titulom ako „kráľovský komorný sochár“ odišiel natrvalo do Viedne.
Ale vráťme sa späť k Márii Terézii, ktorá bola, ako som už uviedla na začiatku, v dóme sv. Martina slávnostne korunovaná ako kráľovná Uhorska. Bolo to 25. júna 1741. Donner sa však korunovačných slávností pred svojím dielom – súsoším patróna dómu, nedožil. Zomrel náhle, 15. februára 1741, len pár mesiacov pred korunováciou.
Ale dielo tohto výnimočného umelca baroka, ktoré vytvoril za svojho krátkeho života v starom Prešporku – dnešnej Bratislave, nájdeme aj na mnohých miestach stredoeurópskeho regiónu.
Lenka Lutonská
