Kto by nepoznal spanilú tvár Mony Lisy presvetlenú „záhadným“ úsmevom?
Jej oduševnená krása sa stala snáď najpovestnejším symbolom renesančnej ženy. Každá doba si vytvára svoj typický ideál krásy. Ako mali vyzerať renesančné krásavice, vieme celkom presne.
Taliansky básnik a novelista Angolo Giovanni Firenzuola ich popísal doslova od hlavy po päty:
„Vlasy žien majú byť jemné, husté, dlhé a zvlnené, farbou sa majú podobať niekedy zlatu, inokedy medu alebo žiarivým lúčom slnečným.
Postava má byť veľká, pevná, ale pritom ušľachtilých tvarov.
Nadmerná veľkosť sa nepáči rovnako ako malé a chudé telo.
Biela farba pokožky nie je krásna, lebo sa javí príliš bledá, koža má byť ľahko zružovelá krvným obehom…
Očné beľmo nech sa modrasto leskne…
Samotné oko má byť veľké a oválne…
Pery nech nie sú príliš slabé, ale tiež nie príliš silné, ľahké zdurenie dolnej pery v porovnaní s hornou zvyšuje pôvab úst…
Najkrajší krk je oválny, štíhly, biely a bez škvŕn…
Ramená majú byť široké…
Prvou podmienkou krásneho poprsia je rovnako jeho šírka. Na hrudi nesmie byť vidieť žiadna kosť. Dokonalé prsia sa zvyšujú tak mierne, že sa očiam prechod takmer stráca. Musia byť pevné, nesmú byť príliš malé, hoci mnoho žien považuje drobné prsia za prednosť…
Najkrajšie sú dlhé, štíhle, dole útle nohy so snehobielymi lýtkami, ktoré končia malým, úzkym, nie však vyziabnutým chodidlom..
„ Pokiaľ premeriavate svoje proporcie s týmito požiadavkami, majte na pamäti, že ide o ideál. A ten „do bodky“ mohli splniť snáď len ženy v predstavách básnikov a na plátnach renesančných maliarov.
Napriek tomu však tento „traktát o ženskej kráse“ vypovedá, že sa po období stredoveku, ktorý zavrhoval všetko telesné, stala ideálom opäť žena prirodzených, harmonicky vyvážených tvarov. Ženský odev túto predstavu naplno rešpektoval a svojim riešením podporoval. Po prvýkrát sa výrazne oddelil živôtik od sukne a zdôraznil štíhly pás. Plastické riasenie sukne a rukávov podporovali i tuhé a krásne odevné materiály, predovšetkým hodvábne atlasy, brokáty, damasky…
Ženy zámožných mešťanov sa začali riadiť dobovým príkazom:
„Nech ťa nemrzí žiaden výdaj vynaložený na tvoju krásu…“
Dievčatá vstupovali do manželstva vybavené nielen hmotnou „výbavou“ zodpovedajúcou ich spoločenskému postaveniu, ale i cennými radami na zachovanie krásy, a teda i manželskej lásky. Kozmetika slávila nebývalý rozkvet. Renesancia pridala k starým receptúram nové. Existovali recepty na schudnutie i pribratie, všemožné návody na „zachovanie krásy“, recepty na „zdravotnú pleťovú vodu“, na prípravu voňaviek a púdrov, na špeciálne mydlá zosvetľujúce vlasy i recepty na „rozžiarenie očí“.
Táto bohatá škála receptúr vychádza z nového záujmu o telo a jeho vzhľad, ale odráža i rozvoj farmácie a alchýmie. Do liekov a kozmetických prípravkov sa napríklad pridával prášok z drahých kameňov, o špeciálnych účinkoch ktorých nikto nepochyboval. I keď recepty z hadieho tela budia dnes úsmev, prírodná kozmetika vychádzajúca zo štúdia botaniky je celkom „moderná“. Tiež renesančné príslovie „čo bylina – to liek“, vzala naša doba na milosť.
PhDr. Jana Skarlantová
