Je pekné, že každý rok, ako na povel, koncom roka bilancujeme a s novoročným prípitkom odriekame svoje predsavzatia. To, či ich už splníme alebo nie, väčšinou aspoň tušíme vopred. Niekedy sú to naše oduševnené ciele, inokedy len zbožné želania. Niekedy ich vlastne ani nechceme splniť, ale vyslovíme ich kvôli iným…
Ja osobne predsavzatia nemám rada a ani si ich nikdy nedávam. Prečo? Jednoducho preto, že keď na niečom trvám a skutočne to chcem, tak to urobím, respektíve urobím pre to všetko, čo je v mojich silách, a keď to nie je v mojich silách, nič si nesľubujem. A je mi jedno, či to je na veľkú noc, Bonifáca, či Jána. Nezdá sa mi, že by večné opakovanie si predsavzatí typu – tento rok prestanem fajčiť, bolo účinné. Podľa seba viem, že keď neprestanete konkrétnou cigaretou, o ktorej si poviete, že je vaša posledná, tak, že si budete hovoriť, že tento rok prestanete fajčiť, určite neprestanete. Ak aj áno, nebude to zrejme kvôli tomu, že ste si ten sľub dali.
Rozviniem to však ešte trošku ďalej, respektíve hlbšie. Novoročné predsavzatia považujú mnohí z nás za bremeno, ktoré sa „musí“. Tak prečo to robíme? Kvôli komu?! Moja šesťročná dcéra ma vďaka svojmu vzdoru naučila, že naše podvedomie veľmi zle reaguje na to, čo „treba“, „musíme“ a čo sa od nás „očakáva“. Automaticky vnútorne reagujeme odmietnutím, ktoré až následne pretavíme na súhlas. Ale v nás často zostáva „nie“. I preto sa nám mnohé nepodarí. A aj preto, radšej si nedávajme žiadne predsavzatia, ale plňme si svoje predstavy a túžby. Nech je rok 2013 pre Vás, milé čitateľky a čitatelia, tým najlepším doposiaľ!
Veľa úspechov, šťastia a zdravia v Novom roku 2016!
Sabína Zavarská
