Génius – Wolfgang Amadeus Mozart
V januári tohto roku si celý svet pripomínal 260. výročie narodenia Wolfganga Amadea Mozarta a december sa nesie opäť v znamení tohto hudobného génia, veď práve v predvečer sviatku svätého Mikuláša uplynulo 225 rokov od jeho úmrtia. Mozart zomrel veľmi mladý – mal len 36 rokov. O príčine jeho záhadnej smrti sa dodnes vedú spory aj medzi odborníkmi. Kto bol tento geniálny hudobník a prečo sa jeho život skončil tak skoro?
Zázračné dieťa
Mozart bol už od útleho detstva výnimočnou a mimoriadnou ľudskou bytosťou. Aj jeho súčasník, slávny klasický skladateľ Jozef Haydn, sa na margo Mozarta vyjadril, že ľudstvo takýto talent neuvidí aspoň nasledujúcich sto rokov. Veď za svoj krátky život vytvoril vyše 600 hudobných diel, symfónií, koncertov, opier, komorných aj zborových skladieb a výrazne ovplyvnil ďalší vývoj hudobnej tvorby až po súčasnosť.
Wofgang Amadeus Mozart vzbudil obdiv v celej spoločnosti už ako zázračné dieťa. Malý Wolfi, ako ho doma nazývali, mal šťastie, že jeho otec Leopold Mozart bol kapelník orchestra salzburského arcibiskupa a uznávaný husľový pedagóg. Ihneď poznal, že má doma neobyčajné dieťa, a podchytil jeho mimoriadny talent vo veľmi útlom veku. V tom čase sa málo detí dožívalo dospelosti a aj Mozartovcom zo siedmich detí zostali napokon len dve – malý Wolfi a jeho o päť rokov staršia sestrička Maria – Anna zvaná Nanerl. Obe deti boli mimoriadne muzikálne, a tak otec veľmi skoro začal s ich hudobnou výchovou. Wolfgang už od štyroch rokov denne dlhé hodiny cvičil hru na klavíri a o niečo neskôr aj na husliach. Geniálny chlapček ešte nepoznal noty, keď ako šesťročný začal komponovať prvé vlastné skladby.
Malý Wofgang postupoval v hudobných zručnostiach tak rýchlo, že sa otec už po roku rozhodol predstaviť jeho neobyčajný talent aj verejnosti. S päťročným synčekom a jeho sestrou vycestoval najprv do Mníchova a Viedne. Po obrovskom úspechu zázračného dieťaťa sa rozhodol podniknúť ďalšiu, tentoraz oveľa dlhšiu cestu, aby Wolfiho pozoruhodné schopnosti spoznali v celej Európe. Bol to vtedy jediný spôsob ako predviesť umenie malého génia mimo jeho bydliska. V osemnástom storočí neexistovala iná možnosť spoznať hudbu a jej autora a interpreta, ako zúčastniť sa osobne na jeho koncerte. Leopold Mozart vtedy zavítal aj do Bratislavy, lebo tu výhodne kúpil koč, do ktorého sa zmestila celá rodina. Traduje sa, že malý Wofgang vtedy v bratislavskom Esterházyho paláci aj účinkoval a jeho vystúpenie v našom hlavnom meste dnes pripomína pamätná tabuľa.
V lete 1762 sa rodina s oboma deťmi vybrala na koncertnú cestu po európskych mestách. Boli preč takmer štyri roky a vrátili sa domov až v decembri 1766. Pre malého šesťročného chlapca bolo iste nesmierne únavné cestovať v nepohodlnom kočiari, bývať v prenajatých izbách v hostincoch všelijakej úrovne, a pritom neustále komponovať a vystupovať v šľachtických palácoch i na verejných akadémiách. Na druhej strane to bola aj dobrá škola. Mozart takto veľmi skoro spoznal rozmanitú kultúru Európy, zoznámil sa s viacerými vynikajúcimi súčasnými skladateľmi a navštívil najväčšie a najdôležitejšie mestá, vrátane Paríža, Londýna a Ríma. Počas turné prešli celé Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko i Belgicko, zastavili sa aj v Holandsku a v Anglicku. Takýchto náročných koncertných ciest podnikol Mozart niekoľko.
Hektický a pohnutý spôsob života od raného detstva krehkému a drobnému Mozartovi určite nepridal na zdraví. Na cestách často chorľavel a liečenie nebolo aj vzhľadom na vtedajšiu úroveň medicíny dostatočné. Je pravdepodobné, že neustále nadmerné prepínanie organizmus tiež prispelo k jeho skorej smrti.
Život plný práce, stresu a zhonu
Mozart celý život tvrdo pracoval. Vstával každý deň už pred šiestou a spávať chodil po polnoci. Doobeda učil, poobede komponoval, cvičil sám i s orchestrom a takmer každý večer niekde vystupoval. Napriek neustálym povinnostiam si však dokázal nájsť čas aj na príjemné stránky a s potešením si vychutnať všetky pôžitky života. Rád sa zabával s priateľmi pri dobrom vínku, miloval dobré jedlo, elegantné oblečenie a samozrejme, ženy. V tej dobe bol hudobník služobníkom na šľachtickom dvore a tak aj Mozart ako sluha salzburského arcibiskupa musel plniť všetky príkazy svojho chlebodarcu a na každé účinkovanie mimo dvora potreboval jeho súhlas. Svojvoľné opustenie zamestnania bolo vtedy závažným trestným činom. Nečudo, že geniálny skladateľ, odmalička zvyknutý na obdiv vznešenej spoločnosti, sa nedokázal zmieriť s takýmto postavením a rozhodol sa pre život slobodného umelca. V osemnástom storočí to bolo čosi neslýchané a iste to vyžadovalo aj veľa odvahy, pretože stratil pravidelný príjem a musel si sám zháňať objednávky.
Milujúci manžel a otec
Napriek svojej excentrickej povahe a povesti bonvivána, bol Mozart veľmi citlivý, s veľkým zmyslom pre povinnosť a rodinu. Keď sa ako dvadsaťšesťročný napriek nesúhlasu otca oženil s osemnásťročnou Konstanzou Weberovou, mal za sebou len jednu veľkú, nenaplnenú lásku a zopár nevinných flirtov. Jeho láska k mladej Konstanzi mala pikantný začiatok, keď sa najprv na smrť zaľúbil do jej staršej sestry Alojzie. Keďže jej matka tomuto vzťahu nepriala a pre svoju najstaršiu dcéru vyhliadla podľa nej lepšiu partiu, jeho láska zostala nevyslyšaná. O pár rokov neskôr sa už ako uznávaný a slušne zarábajúci skladateľ zamiloval do Alojziinej mladšej sestry. Konstanza asi nebola ideálnou ženou pre takého génia, vraj bola ľahkomyseľná, roztopašná a rozmaznaná, nezvládala chod domácnosti a často chorľavela. Jej krehké zdravie bolo zrejme dôsledkom častých pôrodov. Porodila šesť detí, no prežili len dvaja synovia, Karl Thomas a Franz Xaver, ostatné zomreli ešte v dojčenskom veku. Napriek všetkému, Mozart svoju ženu vrúcne ľúbil a ich spoločný život bol naplnený láskou.
Bohatý chudobný
Častou fámou zo života slávneho skladateľa je tvrdenie o jeho chudobe. Aj podľa súčasných kritérií však Mozart zarábal viac ako nadpriemerne. Väčšinu svojho života bol obdivovaný a uznávaný skladateľ a v časoch jeho najväčšej slávy sa šľachtické dvory priam trhali o to, aby tento geniálny umelec účinkoval práve u nich. Za jedno klavírne vystúpenie dostával najmenej tisíc zlatých guldenov. Na porovnanie: svojej slúžke platil mesačne jeden gulden. Spolu s príjmami z koncertov a za klavírne hodiny bol jeho ročný zárobok okolo desaťtisíc zlatých, čo je dnes v prepočte okolo 130 tisíc eur. Mozart i jeho žena však milovali luxus, bývali vo veľkom, pekne zariadenom byte s početným personálom, obaja si potrpeli na krásne a drahé oblečenie. Veľa stáli aj Konstanzine pobyty v kúpeľoch. Mozart zasa miloval kartové hry a biliard, z dnešného pohľadu by bol asi gambler, často stavil veľké sumy a neraz ich vzápätí prehral. Vzhľadom na tento náročný životný štýl bola jeho rodina skutočne dosť často vo finančnej tiesni. Takmer vždy sa však našiel bohatý mecenáš, ochotný vypomôcť „nenávratnou“ pôžičkou.
Záhadná smrť
Posledný rok života bol pre Mozarta mimoriadne hektický. V osudnom roku sa po pražskej premiére opery La clemenza di Tito, ktorú osobne naštudoval a dirigoval, ihneď pustil do práce na ďalšej opere Čarovná flauta. Už po dvoch týždňoch mala premiéru. Súčasne s operou komponoval slávne moteto Ave verum corpus a začal pracovať na svojom poslednom diele, legendárnom Rekviem. K jeho vzniku sa viaže podivuhodný príbeh. Raz večer na jeseň 1791 vraj zaklopal na dvere Mozartovho bytu záhadný muž v šedom a pre neznámeho mecéna objednal skladbu za mŕtvych – rekviem. Tajomný posol chorľavého a prepracovaného skladateľa nesmierne vydesil. Hoci to napokon prisľúbil, podivnú udalosť si vysvetlil ako predpoveď svojej skorej smrti a rekviem písal vlastne pre seba. Bol už v tom čase zrejme veľmi chorý, pretože od konca septembra musel zostať na lôžku. Zomrel o dva mesiace neskôr, 5. decembra 1791. Mal iba 36 rokov. Rekviem už nestihol dokončiť. Posledné časti neskôr podľa Mozartových poznámok dokomponoval jeho žiak, Franz Xaver Süssmayr.
Pravda o Salierim…
Už krátko po Mozartovej smrti začali kolovať medzi ľuďmi rôzne legendy o jeho úmrtí a o tom, že ho zo závisti otrávil jeho skladateľský rival Antonio Salieri. V skutočnosti Salieri nemal žiaden dôvod to urobiť. V tom čase mal totiž na cisárskom dvore i v spoločnosti lepšie postavenie ako Mozart, bol úspešný a uznávaný skladateľ a klebety o jeho podiele na Mozartovej smrti ho až do konca jeho života veľmi trápili.
Zrejme sa už nikdy nedozvieme, prečo a na akú chorobu Mozart skonal. Obhliadač mŕtvych napísal ako dôvod úmrtia vysokú horúčku z osýpok, no o skutočnej príčine smrti sa dodnes vedú polemiky. Zoznam chorôb, ktoré spôsobili skladateľovu smrť, má dodnes už okolo sto zaručených diagnóz. Mnohí odborníci sa prikláňajú k názoru, že príčinu treba hľadať v detstve, v streptokokovej infekcii, ktorá sa neliečila a tak viedla ku zlyhaniu životne dôležitých orgánov.
Aj pravda o pohrebe je trochu iná…
Dodnes sa traduje aj historka o tom, ako zadlžený skladateľ zanechal svojej žene len kopu dlhov a ona nemala peniaze ani na jeho dôstojný pohreb. Pochovali ho vraj hneď na druhý deň po jeho smrti, bez prítomnosti najbližších a uložili do spoločného hrobu pre bedárov. Skutočná pravda je však iná.
Mozartove pozostatky riadne vystavili vo viedenskom Dóme sv. Štefana. Rozlúčka sa konala so všetkými náležitými cirkevnými obradmi a za prítomnosti jeho rodiny a priateľov. Po obrade zostala Mozartova rakva v kaplnke až do večera. V tom čase bolo totiž zakázané odvážať mŕtvych pred šiestou hodinou večer. Preto aj Mozartove pozostatky previezli na cintorín až po zotmení. Bez sprievodu pozostalých vtedy pochovávali všetkých mŕtvych. Aj fakt, že skladateľa uložili do hrobu s ďalšími štyrmi nebožtíkmi nebolo nič nezvyčajné. Samostatné hrobky mohla mať vtedy len šľachta, ostatných pochovávali do spoločných hrobov po piatich. Nezvyčajné a dodnes nepochopiteľné je však správanie Mozartovej manželky. Konstanza prišla vraj hľadať manželov hrob až po niekoľkých rokoch, keď si už nikto nepamätal, kde presne slávny skladateľ vlastne leží. Presné miesto posledného odpočinku ani príčinu smrti geniálneho skladateľa sa aj preto zrejme už nikdy nedozvieme. Zostala nám však Mozartova nádherná hudba. A tá bude naveky prinášať radosť a potešenie všetkým pokoleniam.
Martina Hanzelová
