Tajomné Dušičky…

Ešte skôr, než sa naši predkovia stali kresťanmi, podľa  ich starých pohanských predstáv sa duše mŕtvych zúčastňovali na všetkých významných udalostiach rodiny. Aj z tohto dôvodu sa na nich pamätalo rôznymi obradmi, aby si duše mŕtvych primerane uctili. Zaujímavé pritom je, že kresťanský kalendár na tento účel dlho nemal vyhradený špeciálny deň. Až v ôsmom storočí zasiahol pápež Gregor IV. a stanovil Sviatok všetkých svätých na 1. november. Okrem známych kresťanských svätcov boli do tejto skupiny zahrnutí aj všetci  kresťania pochovaní v rímskych katakombách. Postupne sa v kalendári udomácnil aj 2. november ako sviatok dušičiek.

DušičkyJedlo pre dušičky zosnulých

Na obdobie Sviatku všetkých svätých a dušičiek sa preniesli aj mnohé  ľudové zvyky súvisiace s kontaktom s mŕtvymi, ako aj s uctievaním si ich pamiatky. Keďže podľa prastarých predkresťanských predstáv  mŕtvi od živých nikdy úplne neodišli, ale verili tomu, že sú s nimi pri všetkých dôležitých udalostiach, pamätali na nich po tieto dni aj s jedlom.  V niektorých oblastiach Slovenska bolo zvykom, že nechávali cez noc z 1.  na 2. novembra na stole pre svojich blízkych zosnulých aj časť večere, alebo na prestretý stôl pripravili chlieb, maslo, ale aj pálenku alebo víno, či iný nápoj. Mnohí pridávali aj koláče, ba dokonca aj nôž, aby si duše mohli z chleba či pečiva odkrojiť. Ľudia verili, že ak by duše ich blízkych zosnulých na stole nenašli žiadne pohostenie, po celý rok by plakali od hladu a nemali by pokoj…

Staré tradície prežívajú…

V niektorých rodinách dokonca varili, alebo ešte aj varia, obľúbené jedlo zosnulého, z ktorého potom nechali aspoň malú porciu na tanieri na kuchynskom stole – aby vraj cítil, že naňho nezabudli. Niekde pridali ešte aj fľašu s vínom alebo pálenkou a k tomu pohár. Podľa predkresťanských predstáv, ktoré sa ešte dodnes zachovali, sa verilo, že v čase Dušičiek sa duše zosnulých mohli na 48 hodín oslobodiť z ríše mŕtvych a navštíviť svojich blízkych…

Dušičky

V mnohých častiach Slovenska sa po tieto dni piekol čerstvý chlieb alebo menšie bochníčky chleba či pečiva, ktoré nazývali duše. Tieto potraviny sa neraz rozdávali chudobným, aby sa modlili za pokoj duši zosnulých. K starším zvykom patrí aj pálenie sviečok na hroboch, kým zdobenie hrobov kvetmi a vencami patria k novším zvykom.

Staré tradície prežívajú…

Aj v súčasnosti však mnohé rodiny dodržiavajú vlastné tradície, ktoré možno nie sú až také staré. Zdedili ich napríklad po svojich starých rodičoch. Tak napríklad naša stará mama vždy na Dušičky upiekla chrumkavé pagáčiky, ktorých muselo byť vždy nadostač, aby sme nimi mohli ponúknuť aj príbuzných. Príbuzníc sa zvyčajne vymrznutí i hladní po návšteve cintorína, prišli ku nám ohriať. S kávou, čajom, či vínkom chutili znamenite a príjemne sa pri nich spomínalo na našich blízkych, ktorí už s nami nie sú. Aj my takto spomíname – teraz už aj na starú mamu.

Hľadáte ženícha?

Zaujímavé je, že vydajachtivé ženy aj v dušičkovom období našli, vraj overený spôsob, ako si vyveštiť tvár budúceho ženícha. Stačilo vraj sadnúť si v noci pred zrkadlom, pojedať jabĺčko a pritom si hrebeňom prečesávať vlasy. Na to je však potrebné, aby v blízkosti bolo nezastreté okno. Je to preto, že tvár budúceho ženícha sa zjaví v okne za pravým ramenom. Preventívne opatrenie pre šikovné súčasníčky, ktoré nerady niečo nechávajú na náhodu, je také, aby takéto kúzlo určite nerobili vtedy, ak majú dom s oknom na prízemí. Takto by sa im v okne mohol namiesto vytúženého sexidolu zjaviť ledajaký vyškierajúci sa skaderuka-skadenoha, ktorý mal práve cestu okolo…

Save