Ešte skôr, než sa naši predkovia stali kresťanmi, podľa ich starých pohanských predstáv sa duše mŕtvych zúčastňovali na všetkých významných udalostiach rodiny. Aj z tohto dôvodu sa na nich pamätalo rôznymi obradmi, aby si duše mŕtvych primerane uctili. Zaujímavé pritom je, že kresťanský kalendár na tento účel dlho nemal vyhradený špeciálny deň. Až v ôsmom storočí zasiahol pápež Gregor IV. a stanovil Sviatok všetkých svätých na 1. november. Okrem známych kresťanských svätcov boli do tejto skupiny zahrnutí aj všetci kresťania pochovaní v rímskych katakombách. Postupne sa v kalendári udomácnil aj 2. november ako sviatok dušičiek.
Na obdobie Sviatku všetkých svätých a dušičiek sa preniesli aj mnohé ľudové zvyky súvisiace s kontaktom s mŕtvymi, ako aj s uctievaním si ich pamiatky. Keďže podľa prastarých predkresťanských predstáv mŕtvi od živých nikdy úplne neodišli, ale verili tomu, že sú s nimi pri všetkých dôležitých udalostiach, pamätali na nich po tieto dni aj s jedlom. V niektorých oblastiach Slovenska bolo zvykom, že nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole pre svojich blízkych zosnulých aj časť večere, alebo na prestretý stôl pripravili chlieb, maslo, ale aj pálenku alebo víno, či iný nápoj. Mnohí pridávali aj koláče, ba dokonca aj nôž, aby si duše mohli z chleba či pečiva odkrojiť. Ľudia verili, že ak by duše ich blízkych zosnulých na stole nenašli žiadne pohostenie, po celý rok by plakali od hladu a nemali by pokoj…
V mnohých častiach Slovenska sa po tieto dni piekol čerstvý chlieb alebo menšie bochníčky chleba či pečiva, ktoré nazývali duše. Tieto potraviny sa neraz rozdávali chudobným, aby sa modlili za pokoj duši zosnulých. K starším zvykom patrí aj pálenie sviečok na hroboch, kým zdobenie hrobov kvetmi a vencami patria k novším zvykom,.
