Spevák, ktorý si koncom októbra prevzal toľko diskutované štátne vyznamenanie z rúk českého prezidenta Miloša Zemana, sa do sŕdc publika zapísal hlavne ako Dracula z rovnomenného muzikálu. V súčasnosti vystupuje v pražskom divadle Hybernia v muzikáli Sibyla, Kráľovná zo Sáby, z pera slovenského autora Mira Procházku. Z rebela, ktorý kedysi na námestí trhal ruže pre svoju lásku, sa stal rozvážny muž. V roku 2012 prekonal silný zápal pankreasu a v nemocnici bol doslova na pokraji života a smrti. Na stretnutie mierne meškal, pretože z hotela sa rozhodol prísť pešo. Ani nie preto, aby si pozrel krásy Bratislavy, ale aby sa po nej poprechádzal jeho pes, ktorý sa stal nerozlučným spoločníkom robustného speváka. Vlastne spoločníčka, pretože Kačenka je najdúch – kokršpaniel.
Vitajte v Bratislave, čo tu robíte?
Prišli sme vám oznámiť, že 15. februára 2017 zavítame do bratislavskej Incheby s novým muzikálom Sibyla, ktorý napísal Miro Procházka. Hrám tam kráľa Šalamúna, muzikál je veľmi pekný, zaujímavý, s množstvom pekných tanečníc a speváčok (úsmev), ktoré navyše skvele spievajú, tak vás pozývam. Veľmi rád v tomto muzikáli hrám, užívam si ho, mám z neho radosť a verím, že si to užijete aj vy.
Šalamún je stelesnením múdrosti….
… celý ja (smiech). Miro mi to napísal presne na telo. Hoci je Slovák, napísal to po česky a perfektne. Užasný je aj v tom, že debatuje s účinkujúcimi. Keď som ho poprosil, že chcelo by to dopísať ešte jednu finálovú pieseň, ktorá by to celé vygradovala, on ju napísal. Nemal som výhodu debát s ním len ja, ale Miro naozaj komunikoval so všetkými zainteresovanými, aby sa každý cítil vo svojej polohe dokonale, či to boli speváci, tanečníci, technici, vlásenkári… to je naozaj nevšedné a až neuveriteľné.
Predpokladám, že Mira Pocházku, ktorého na Slovensku vnímame pomaly aj 25 rokov ste nepoznali. Aký bol prvý impulz, stretnutie, telefonát, keď vám neznámy človek dá vedieť, že napísal muzikál, postavu Šalamúna vám na telo a chce, aby ste zahrali hlavnú postavu?
Nepoznali sme sa, samozrejme, potom nám sprostredkovali stretnutie v Prahe a Miro mi vysvetlil, o čom ten muzikál je a vlastne, že od začiatku ho písal pre mňa. Musím povedať, že sa trafil, lebo všetko mi doslova pasuje – prepáčte za výraz – do huby. Predstavenie je presne také, ako to mám rád – veľká herecká i spevácka plocha, takže si to užívam.
Keď ste už vedeli, že rolu prijmete, aj ste si naštudovali veci okolo Šalamúna?
Pripravujem sa na rolu aj týmto spôsobom, pozrel som tri zaujímavé filmy o Šalamúnovi, prečítal si všetky dostupné materiály.
Pred časom ste vydali veľmi pekné CD s populárnou hudbou, ako sa vidíte na tomto poli, neplánujete nás potešiť znovu?
Určite áno. Oslavujem 25 rokov na scéne, a to je dôvod k slávnostnému koncertu najprv v Prahe a potom určite na Morave a Slovensku, a keď to oslavné turné dokončíme, zatvorím sa do štúdia a CD bude aj s novými pesničkami.
Pre našu generáciu a zrejme pre generáciu našich detí ostanete symbolom Draculu, ako sa vám žije s touto nálepkou?
Dobre. Keď som bol mladší, ješitnejší, nerozumný, aj mi to prekážalo, bojoval som – že nie som len Dracula. Dnes to považujem za pochabosť, mladícku nerozvážnosť až neskromnosť. V súčasnosti som na túto rolu veľmi pyšný, pretože muzikál je aj po dvadsiatich rokoch úžasný, najlepší, v akom som kedy hral, úloha mi sadla na telo ako oblek, ktorý mi šili na mieru.
Je možné, že sa po premiére Sibyly stanete na 20 rokov Šalamúnom?
Po Draculovi ťažko, ale musím povedať, že podľa postavy a toho ako skvele si tam zahrám a zaspievam, aké je to dramatické, sa Šalamún Draculovi minimálne vyrovná.
Spoločne s Mirom Procházkom máte aj rovnaký rok narodenia…
Áno, som krízové dieťa, narodil som sa 1. Júna 1968, rovno Rusom pod tanky (smiech).
Máte skvelú náladu, čím to je?
Ja mám všeobecne dobrú náladu…
Spôsobil to aj fakt, že ste sa vrátili z Cháronovho člna?
Určite áno, keď ležíte mesiace v nemocnici, odkázaný na pomoc druhých, neviete či sa z nej dostanete domov po vlastných, alebo je koniec – to človeka poznačí, popremýšľa. Veci v hlave sa zrovnávajú. Myslím si, že som zmenil postoj k životu, k ľuďom. Niektorým sa to páči, iným nie, ale to je už ich problém.
Priznám sa, o chorobách zásadne nič nečítam a s doktormi sa bavím minimálne, čo má prísť, príde…
…tiež to mám tak.
Uvedomovali ste si, že ste na prahu smrti v nemocnici?
V nemocnici ani nie, ale keď ma prepúšťali, povedali mi, že je to 50 na 50, okrem toho po dobu ako som bol hospitalizovaný, s rovnakou diagnózou bolo okrem mňa 5 ľudí a počas môjho pobytu traja zomreli. To teda nie je bohviečo, poviem vám. Človeku to nepridá, tá bezmocnosť, ste napojený na x-trubičiek, minimálne pohyby, všetko za vás robí personál. Naozaj tie úrazy, ktoré sa človeku stanú, rýchlo prídu, pomerne rýchlo odídu, ale toto bol najhorší zážitok môjho života. Neustále budem opakovať, že som vďačný lekárom a hlavne sestričkám, ktoré sa o mňa starali. Zachránili mi život. Ja som v civile človek, ktorý má problém prijímať pomoc, teraz som tam ležal bezmocne nahý a robili všetko tak, že som nemal žiaden pocit trápnosti pred nimi.
Vyliečili ste sa, vystrábili, prišla nehoda, keď vám pani z vedľajšej cesty vyletela..,
Ale to bol len zlomený nos, to sa ani nepočíta po tom všetkom (smiech). Pravdou je, že oveľa viac premýšľam, prehodnotil som vzťahy, postoje a páči sa mi môj život.
Ako sa vám býva v pomerne nových podmienkach, keď ste opustili rodinnú vilu, ktorú búrate a na dvore ste si nechali pristaviť mobilný domov…?
Skvelé bývanie. Dom nebúram, ale postupne rozoberám, páni, ktorí mi s tým pomáhajú, si rozoberajú veci, ktoré sa dajú ešte použiť. Takže to ide dosť pomaly. Môj terajší „mobilheim“ sa skladá z kuchyne prepojenej s obývačkou, sú tam dve kúpeľne s toaletami a dve spálne, takže pomerne luxus, žiadne provizórne bývanie. Mám tam všetko pohodlie, ktoré k životu potrebujem.
Nehovoríte si, ako mi je tu dobre, načo chcem stavať dom?
Veľakrát som si to povedal, celá dedina sa mi smeje, že tam už ostanem a žiaden dom nepostavím (smiech). Možno aj preto tak pomaly rozoberám…
Podieľate sa na stavebných prácach, pomáhate robotníkom?
Nie, nie, len sa tak pozerám. Nosím pivo… Nie že by som bol vyslovene nešikovný, ale zručný príliš tiež nie som (úsmev).
Domáce práce?
Navariť, upratať, oprať? To nie je problém.
Draculu môžete hrať v pohode aj po dvadsiatich rokoch aj preto, že máte dar bohatej hrivy na hlave, viete si predstaviť, keby ste o vlasy prišli, že by ste ho hrali v parochni?
V istom období som spôsobil šok, keď som si nechal oholiť hlavu. Trošku som sa s kamarátmi opil a oholili sme si hlavy. Keď som vytriezvel, doniesol som vlasy vtedajšej vlásenkárke a urobila mi z nich parochňu, takže som vystupoval v parochni z vlastných vlasov.
Cestovanie je vaším koníčkom a destinácie ako India a Tibet vám nie sú cudzie – chystáte sa niekam?
Určite áno. Chcem sa pozrieť na miesta, kde som už bol – v Nepále, Indii alebo v Thajsku, vyhovuje mi Ázia, no nebránim sa ani novým miestam, ale Himaláje si určite chcem zopakovať.
Fyzicky sa pripravujete na podobné expedície?
Na to sa dá pripravovať len chodením, nie som horolezec. So psom chodím na dlhé prechádzky a mám výhodu, že bývam doslova v lese, kde si užívam tieto prechádzky, alebo idem za kamarátmi do krčmy a toto je pre mňa aj najväčší oddych.
Text, foto: Anna Ölvecká
