Skupina IMT SMILE pôsobí na slovenskej hudobnej scéne neveriteľných 20 rokov a pri tejto príležitosti predstavila svoj nový album hiSTORY. Výberový album hiSTORY pozostáva z troch CD nosičov. Na prvých dvoch CD nájdete tie najväčšie hity skupiny a taktiež aj piesne, ktoré vyšli v danom období ako bonus + live nahrávky. Obsahom CD číslo 3 sú štyri nové piesne, ktoré spolu tvoria EP Príbeh príbehov.
Ivan Tásler sa v čase nášho stretnutia neskutočne vytešoval z informácie, že bratislavský Zimný štadión jeho kapela nielen vypredala, ale na želanie fanúšikov musela pridať ďalší koncert. Podobná situácia nastala aj v Košiciach. Rebel z Prešova, ktorý kedysi bol postrachom novinárov, je dnes mimoriadne pokorný a vďačný za každú odozvu a uznanie od fanúšikov i novinárov. Možno to má na svedomí aj šťastný a spokojný manželský život, ktorý si od roku 2012 užíva s Annou Tásler Onderkovou, s ktorou sa zoznámil, keď robila s ním rozhovor v dnes už neexistujúcom rádiu. Anna sa medzitým stala skvelou blogerkou a jej dominantnou témou je cestovanie. Hneď po roku blogovania sa umiestnila na treťom mieste. Pripomeňme, že Ivan Tásler kedysi randil s Luciou Hablovičovou a neskôr s Verou Wisterovou. Pred oltár si však odviedol Aničku a svadbu mali v ďalekej Austrálii. 
Čo vám prvé padne na myseľ, keď počujete číslovku dvadsať?
Spomienky, časy, keď sme toho veľa nevedeli, učili sme sa, veci sme robili spontánne, živelne… Nehovorím, že teraz nerobíme, ale vtedy to bolo iné, mladé, neskúsené.
S Petrom Bičom, ktorý vystúpi s vami na koncerte k 20.výročiu 14. decembra 2016, ste sa rozišli, potom zase zišli, potom z jeho iniciatívvy vznikol Peter Bič Project. Zabávate sa dnes na situáciách, že ste boli horkokrvní, tvrdohaví…?
Príliš sa tomu nevenujeme, ale je možné, keby sme to začali rozoberať, nasmiali by sme sa. Mali sme rôzne predstavy o hudobnej ceste, ktoré sa nemuseli zhodovať, čo spôsobovali skúsenosti alebo skôr neskúsenosti. Naraz Peter Bič dostal ponuku sprevádzať Janku Kirschner, ktorá bola vtedy megahviezda a dokonca som to aj chápal, že šiel k nej hrať. Vždy bolo pochopiteľné, keď daný človek z kapely odišiel. Keď odišla Katka Knechtová, bolo jasné, že máme iné hudobné smerovanie, cítenie, čo sa napokon prejavilo ako dobré.
S Katkou ste si nevedeli prísť na meno, ale teraz sa stretnete tiež na jednom javisku, zaspievate si spolu, ako to vnímate?
Ako veľmi milé, príjemné stretnutie. Zažili sme veľa spolu, ale aj bez seba. Mimochodom, veľmi príjemné bolo telefonovanie, keď som bývalých spoluhráčov a kolegov oslovoval na tento projekt. Čakal som niekde zaváhanie, otázky a tak, ale nikto nič. Všetci okamžite – jasné, samozrejme a nebojím sa priznať, dojalo ma to.
V zásade tá tvrdohlavosť bola na mieste, lebo ste slovenskú hudobnú scénu obohatili o množstvo skvelej muziky. Katka Knechtová s Pehou, potom ako sólová speváčka, Peter Bič odišiel od Jany a založil vlastný projekt…
Alebo Marián Čekovský, ktorý na náš album Exotika naspieval pieseň Myslím, že môže byť a zrazu ho spoznalo celé Slovensko. Sú to milé príbehy a možno i preto boli všetci okamžite naklonení spievať a stretnúť sa na Zimnom štadióne. Spomeniem Martina Valihoru, ktorý s kapelou nahral album Valec, ale v súčasnosti sa venuje úplne inej hudbe, pohybuje sa v džezovom svete, veľa sa zmenilo, pri ňom som naozaj zapochyboval, či príde, on v pohode.
Zrekapitulujme to – kto všetko tam bude?
Z pôvodnej zostavy Katka Knechtová, Peter Bič, Martin Migaš za bicími, z ďalšej dekády Tomi Okres, Viktor Špak, Marián Čekovský, milovaná Lúčnica, s ktorou dáme hight lighty z nášho spoločného turné, Jano Ďurovčík, ktorý to celé režíruje a máme s ním obdobie istej spolupráce, čo pripomenieme.
Zaspieva Ďurovčík, lebo spieval výborne, pokiaľ si spomínam…
Zatiaľ sa snaží zo spievania vykrútiť, ale uvidíme.
Vypredať bratislavský Zimný štadión je riadne sústo…
Ja som hotový z toho, čo sa deje posledné dva roky, s Lúčnicou sme niektoré štadióny vypredali trikrát, čo je fantastické a teraz, keď sa vypredal zimný štadión a začali predávať lístky na pridaný koncert – to je niečo neuveriteľné. Sám si neviem odpovedať na otázku, prečo to tak je. V podstate sme taká obyčajná kapela, lebo Elán či Žbirka – to je také normálne, že vypredajú… Práve včera som natrafil na rozhovor s Mekym a bolo to z roku 1979, keď som sa ja narodil, on už mal kariéru, robil rozhovory, onedlho vyhral Slávika. Naozaj sú to legendy a teraz sa im vlastne približujeme tým, že vypredáme haly, ktoré aj oni, to považujem za veľký úspech a vážim si to. Rovnako ako to, že Marika Gombitová nás pozvala, aby sme na jej narodeninovom koncerte zaspievali pieseň z jej repertoáru Dvaja, to sú niekedy až neuveriteľné veci.
Podarilo sa vám možno i viac, Žbirka mal jeden koncert na zimnom, vy dva… Poďme k CD – výber 40-tich piesní + 4 bonusy, novinky. Ako sa robí prierez 20-ročnou kariérou, nebudú „smutné“ piesne, ktoré sa nedostali na výberovku?
Priznám sa, výber som robil ja. Sú pesničky, za ktorými je ľúto aj mne, že som ich musel dať preč, ale CD má obmedzenú minutáž, nedá sa natiahnuť. Verím, že sa mi podarilo tie zásadné hity skupiny IMT Smile vybrať.
Máte pred koncertom ešte po 20-tich rokoch aj trému?
Nehovoril by som možno o tréme, ale o zodpovednosti. Nechceme nič podceniť, nechceme divákom ponúknuť lacnú šou, ale program, ktorý bude stáť za to, ktorý si diváci budú užívať a hlavne, na ktorý budú ešte dlho spomínať.
Zažívate, že na vaše koncerty prídu mladé ženy s deťmi, ktoré kedysi ako šestmástky chodili na IMT Smile?
(Úsmev).Toto by bola téma na samostatný rozhovor. Áno, prídu s deťmi alebo aj s manželmi, ktorí musia trpieť v hľadisku na našom koncerte. Vidíme, ako sa dáma baví, spieva, smeje, ruky nad hlavou a vedľa nej muž, ktorý ju drží za ruku a smrteľne vážne pozerá, čo sa tej jeho polovičke na nás páči. Ale je fajn, že príde a akceptuje, že ona nás má rada. Hlavne v tomto období sa k nám dostávajú príbehy ľudí, že naše piesne hrali dôležitú úlohu v živote našich fanúšikov, je to milé, že nielen si vypočuli naše piesne, ale zasiahli ich. Nedávno sme čítali príbeh dvojice, že prvý svadobný tanec bol na našu novú pieseň Anna, čo ma, samozrejme, veľmi teší.
Do povedomia vás vystrelila pieseň Nepoznám, potom bolo treba robiť ďalšie skladby, snívali ste v Prešove o tom, ako vypredáte v Bratislave Zimný štadión?
Naše sny určite v tom období nesiahali do Bratislavy.Vedeli sme jedno – chceme robiť muziku. V čase, keď sme vznikali, existoval Elán, a nikoho tak veľmi neprijímali, vedia o tom svoje aj No Name. Boli sme šťastní, že hráme v klube a možno pred desiatimi rokmi som si s bratom trúfol skúsiť väčšie haly ako NTC či Incheba v Bratislave a vyšlo to.
Do ďalších dvadsať rokov – čo si želáte okrem pevného zdravia?
Bolo by krásne, keby sme zložili ešte nové piesne, ktoré zaujmú, ktoré niečo prinesú ľuďom, aby sme nevarili stále len z vody, ktorú máme osvedčenú. A ešte, aby vydržalo toto zloženie kapely, lebo som unavený z hľadania nových ľudí. V našej kapele sme sa naozaj stretli s týmto pomerne často – raz sme hľadali bubeníka, inokedy gitaristu či basáka. Vždy to bol akoby začiatok niečoho nového, akoby kapela znova začínala, stretnutie v skúšobni, celé naskúšať, zasa sa zohrávať, z tohto som naozaj vyčerpaný. Pár rokov by som chcel mať kľud (úsmev).
Anna Ölvecká
