Môj odchod do Ameriky bol o vzťahu, nie o kariére
Nikdy neplánovala byť modelkou a herečkou v Amerike. Počas dovolenky sa však zoznámila s mužom, ktorý neváhal za ňou priletieť na Slovensko a presvedčiť ju, že je pre ňu ten pravý. Uverila a neoľutovala. Dnes 36-ročná Jana Kolesárová má na svojom konte modelingové skúsenosti z veľkého sveta, účinkovanie v amerických produkciách, spokojné manželstvo a sedemročného syna. Žije si svoj americký sen, ktorý vastne ani nemala. V novom českom seriáli pre HBO Až po uši si zahrala masérku-lesbičku. Skvele a presvedčivo.
Zahrať si lesbičku bola pre vás nová skúsenosť?
Nová, nová (smiech). Nikdy predtým sa mi niečo podobné hrať nepošťastilo, takže bola to veľká výzva.
Vaša prvá reakcia po pečítaní scenára?
Vedela som, o čo pôjde, už na castingu, takže scenár ma neprekvapil. Tešila som sa na rolu a nepoznala som Jitu Čvančarovú, s ktorou si zahrám dosť dôležitú úlohu. Verila som však, že budeme na rovnakej spoločnej dôvere fungovať, chceli sme sa vyhnúť pubertálnej rovine, ale naopak ukázať dve zrelé ženy, ktoré nič neskúšajú, nájdu sa za daných okolností v nejakom vzťahu. Snažili sme sa s humorom, ale napriek tomu veľmi poctivo, ukázať, že medzi ženami funguje vzťah s tými istými problémami – smútok, láska, žiarlivosť – ako to funguje u heterosexuálnych partnerov.
Absolvovali ste aj špeciálny masérsky kurz, keďže hráte povolaním masérku?
Samozrejme, aj motorkársky, jazdím na motorke, tak som sa naučila tri nové veci v priebehu jedného seriálu. Milé. Bavilo ma to.
Máte rada výzvy, keď sa kvôli filmovej role musíte učiť niečo nové, nepoznané?
Myslím si, že to má rád každý herec. Je jasné, že za norálnych okolností by nás hercov mnohé veci nenapadli učiť sa, skúšať, takto je to vlastne ešte aj zaplatené – o to väčšia motivácia (smiech). Žartujem, ale čím viac možností, tým lepšie skúšať, čo vás baví.
Takže zháňate motorku?
V Amerike mám skúter, ale pred motorkou mám rešpekt. Mala som malú paniku, keď som sa na nej učila jazdiť, nie som typ, ktorý by brázdil cesty na motorke a vyžíval sa v tom.
Hereckú kariéru budujete sôr za veľkou mlákou ako na Slovensku, čo vás primälo ukázať sa aj v našich končinách?
V Amerike som už dho, cestovanie ma baví, teším sa aj na spoluprácu s bývalými kolegami a hoci som to nikdy neplánovala, je to príjemné. Skôr to začalo vznikať asi pred siedmimi rokmi, keď sa mi narodil syn, veľa vecí však musím aj odmietnuť, lebo sa nedá časovo brať všetko. Zatiaľ ma to takto baví, užívam si to.
Dá sa porovnať práca v seriáli Panelák a teraz na českom seriáli Až po uši? Obe práce boli zrejme hektické, množstvo situácií vzniká priamo na pľaci…
Neviem, či by som to vôbec porovnávala, je to úplne iný formát a úplne iné situácie, takže ako keby ste chceli porovnávať jablká so zemiakmi (smiech). To nejde.
Slovenskí herci v českých produkciách majú tendenciu hovoriť po česky – robil to Marián Labuda, Maroš Kramár, v seriáli Až po uši Dano Junas, vy ste však ostali verná slovenčine, prečo?
Zvažovali sme, scenár bol napísaný v češtine, dokonca aj ja som bola ochotná hovoriť po česky, ale s Honzom Hřebejkom sme uznali, že postava masérky nemá žiadne rodinné ani nijaké väzby na Česko, skôr je tam samostatnou jednotkou, tak sme zachovali môj temperament a slovenčina bola v tomto prípade oživením.
Ak na Slovensku herec či herečka vysloví náznak myšlienky, že chcel by sa presadiť v USA, stane sa skôr terčom posmechu ako by mu naši ľudia fandili. Vy ste jasným dôkazom toho, že to ide, hoci ste nikdy o tom nehovorili nahlas…
Bolo to dávno, mala som 22 rokov, hlavne som to neplánovala a ani nechcem, aby sa náš rozhovor uberal týmto smerom. Môj odchod do Ameriky bol o vzťahu, nie o plánovaní hereckej kariéry. Tak sa to stalo, ocitla som sa tam, tým, že som herečku robla doma, prirodzene som ju robila aj Amerike a zažívala som nové skúsenosti, ale nebol to môj motív.
Koľko herečiek a hercov zo Slovenska si môže povedať, že účinkovalo v seriáli NCIS? Určite skvelá skúsenosť.
Účinkovať v americkom filme je vždy veľkolepá skúsenosť Nie je to jednoduché sa dostať k takým veciam, je to obrovská krajina a veľa ľudí je usilovných, v podstate som mala za tie roky šťastie si vybudovať tam nejakú reprezentáciu. Podarilo sa mi tam viac vecí a tak to malo byť.
Aká skromná…
Ani nie, skôr si myslím, že tých článkov na túto tému bolo dosť, cítim, že to zo všetkých strán bolo obhovorené, tak sa mi nechce do tejto témy púšťať (úsmev).
Momentálne sú vaše plány skôr americké alebo máte nejaké české a slovenské scenáre na preštudovanie a zváženie?
Ochádzam do Ameriky po premiére tohto seriálu, mám rozpracovaných pár vecí v Amerike, ale i na Slovensku, a všetko je v rovine debát. Uvidím, ako to časovo skĺbim, taže hovoriť o niečom konkrétnom je predčasné. Sama neviem, čo uprednostním. Odmietať musím aj z časových ôvodov, predsa len musím sem cestovať a moju neprítomnosť si doma v Amerike zariadiť. Keby sm žila tu, možno uvažujem inak. Takto si vyberám a plánujem tak, aby to stálo za to.
Ako to máte vyriešené so synom, keď cestujete na Slovensko?
Nikdy to nie je na dlhú dobu, aby to nezvládol, mám tam pomoc v podobe starých rodičov a skvele to zvládajú.
Syn hovorí po slovensky?
Ano, samozrejme, každoročne sem chodíme a má dvojmesačnú slovenskú školu.
Keď s ním hovoríte o Slovensku, o čom to je, prečo by mal milovať vašu rodnú krajinu?
Hlavne to nechám na neho, neviem, či by mal, každopádne má možnosť rozhodnúť sa a už to je skvelé. Spolovice je Slovák, tak hádam to bude vnímať, budem sem s ním chodiť, pokiaľ budem vládať, on sa rozhodne, čo a ako.
