Patrik Herman – Voči smútku sa nedá obrniť

V bratislavskom kníkupectve sa konal slávnostný  krst knihy Reflex – Skutočné príbehy, ktorú pripravila dramaturgička relácie a autorka mnohých detských kníh Zuzana Štelbaská.  Knihu uviedli srdiečkovými konfetami medzi čitateľov  autorka Zuzana Štelbaská a moderátori Reflexu – Patrik Herman, Kveta Horváthová a Miriam Kalisová. Riaditeľka vydavateľtva Ikar  – Gabriela Belopotocká vyjadrila nielen radosť nad vznikom knihy, ale hlavne myšlienku, že do roka a do dňa by malo vyjsť pokračovanie príbehov, pretože je neúrekom takých, ktoré si zaslúžia pozornosť čitateľov. Na obálke je fotografia muža spätého s príbehmi  a ľudskými osudmi – Patrika Hermana, ktorý reláciu Reflex moderuje dlhé roky. Preto sme si práve s ním o knihe pohovorili.

Patrik HermanPatrik, kto bol autorom myšlienky, aby sa kniha Reflex – Skutočné príbehy objavila na trhu?

V pozadí tejto myšlienky stojí viacero ľudí, v prvom rade sa hovorí o riaditeľovi Markízy Matthiasovi Settele,  že to bol práve jeho nápad. Priznám sa, napadlo to aj mne niekoľkokrát, ale nikdy by som si na takúto vec netrúfol, preto môj obdiv patrí Zuzke Štelbaskej. Naše reportáže sú niekedy  – jemne povedané – zložité, komplikované a Zuzka im dala iný rozmer – akoby poviedkový, príjemný, citlivý. Zuzka je napokon autorka mnohých detských kníh, takže menší čitatelia a ich rodičia ju určite poznajú. Okrem toho je moja šéfka a tu musím zdôrazniť dve veci – mám prácu, ktorá ma baví, do ktorej chodím rád a mám šéfku, ktorú mám tiež rád. Viem, že túto kombináciu by mnoho ľudí uvítalo, ale žiaľ, nemajú tú možnosť, preto je to pre mňa doslova požehnanie.  A veľmi si to vážim.

Ako sa cez sito z množstva príbehov do knihy dostali práve tie, ktoré tam nájdeme?

Bola to brutálna robota, pretože cez Reflex prešlo okolo 11 tisíc príbehov. Snažili sme sa, aby to boli príbehy z obdobia posledných dvoch-troch rokov, ktoré by si ľudia mohli ešte pamätať, aby eventuálne mohli porovnať, ako to vyzeralo v televíznom spracovaní a aké je to v knihe. Knižné spracovanie nie je totiž scenárom ako bol v televízii, ale odkrýva sa zákulisie samotného nakrúcania reportáží, emócie, ktoré ste nemohli vidieť na televíznej obrazovke. Pre mňa a verím, že aj pre čitateľov, sú zaujímavé emócie tvorcov príbehu – či už redaktorky, kameramana, ostatných ľudí, ktorí sa na ňom podieľajú. Dostal ma príbeh, ako redaktorka pozvala zúfalú maminu na kávu, podala jej vreckovku, keď sa rozplakala, stavala sa  k príbehu ako žena, nielen ako k robote, ktorú vykonáva. My tie príbehy nielen tvoríme a vysielame, ale doslova nimi žijeme.

Väčšina príbehov je smutných, aj keď potešiteľné je, že sa nájdu  z radov divákov ľudia, ktorí sa podelia – pošlú peniaze, oblečenie, hračky, nábytok a iné veci do ťažko skúšaných rodín. Pre vás príbeh nekončí jeho odvysielaním, ale máte aj spätnú väzbu…

Vždy ju máme, hoci nie vždy ideme s tým na televíznu obrazovku. Každou našou reportážou sa snažíme pomôcť, hovoríme si srdiečkári, nielen preto, že ku každej reportáži celý tím pristupuje so srdiečkom. Predstavujeme ubolené srdiečka ľudí, ktorí potrebujú pomoc,  a potom sa stretávame s veľkými srdciami divákov, ktorí pomáhajú. Niekedy naozaj zlyháva štát, zlyháva systém, našťastie, nezlyhávajú ľudia. Stále sa v našej malej krajine nájde veľa ľudí, ktorí dokážu podať pomocnú ruku. Veľakrát sa na to aj spoliehame, lebo naozaj niektorým niet inak ako pomôcť, pretože nezapadajú do žiadnej zásuvky, do žiadnej excelovskej tabuľky, kolónky. Je to smutné, ale zároveň potešujúce, že naozaj  dokážeme a máme silu si navzájom pomáhať.

Patrik Herman

Spomenul si, že máš to šťastie, tešíš sa do práce, ktorú máš rád, napriek tomu niekedy smútok nad osudmi ľudí, rodín, musí byť obrovský. Dá sa voči nemu obrniť?

Pôsobím v televízii dvadsať rokov, stretávam sa dlhé roky so smutnými príbehmi, no obrniť sa voči smútku z nich sa nedá.  Môj prah emócií je veľmi nízky, mnoho vecí z príbehov ma dokáže dojať, rozosmutnieť, nahnevať, sklamať, je to veľmi ťažké ustáť, v súkromí alebo v kancelárii to ešte ako-tak ide. Ale keď naživo zahlasujem reportáž, cítim, že som na hranici, že sa neubránim slzám, priznám to, nefabulujem, neklamem divákovi. Poviem, že nasledujúca reportáž sa mi zahlasuje ťažko.  Vznikajú tam aj priateľstvá, snažíme sa pomôcť aj mimo kamier, o čom nehovoríme.

Ako sa teda odreagúvaš?

O mne ja známe, že som hyperaktívny, dobíja ma práve tá spätná väzba, keď viem, že sa pomohlo naozaj dlhodobo, že zoženieme peniaze na dôležitú operáciu, že dostaneme pod strechu ľudí z ulice – to sú naozaj veci, ktoré potom stoja za to a odsunú smútok.  Určite neoddychujem vyvalený na gauči, na to som príliš aktívny (úsmev).

Dokonca aj vo voľnom čase sa venuješ deťom z domovov, pomáhaš…

O tomto nechcem naozaj hovoriť, o mojich projektoch hovorím iba vtedy, ak je potrebné upozorniť na nejaký problém, udalosť. Chodím aj medzi postihnuté, životom skúšané deti, ale zase je úžasné, ako sa dokážu popasovať s osudom, ako ich rodičia nie sú zatrpknutí, ale hľadajú spôsob, ako im uľahčiť život.  Niekedy sú to moji rovesníci a práve ich sila ma dobíja, vtedy zisťujem, že moje problémy sú nulové oproti tým ich.

Ako sa inak máš?

Klasicky hekticky (smiech). Dotočíme krst, potom utekám na stretnutie kvôli súťaži Štúrovo pero, ďalšie stretnutie kvôli letnému táboru, ráno prednášam  na fakulte budúcim novinárom, potom zase vysielam… A takto dookola.

Súkromie?

Za dvadsať rokov som si zvykol na  kolobeh, ktorý praktizujem. Dal som nejaké pokusy, ale vzhľadom na okolnosti skončili tak trochu katastrofou. Cítil som sa zviazaný, obmedzovaný, neviem obetovať to, čo mám rád, ale možno to ešte všetko príde, netreba nič uponáhľať.

Text a foto: Anna Ölvecká

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach