Slovenka, žijúca dlhé roky v Prahe, pochádza zo žilinského kraja, preto nikoho neprekvapilo, keď sa objavila na otvorení kaštieľa Chateau Gbeľany. V jeho ruinách kedysi randila dnes už manželská, dvojica Peter a Eva Janíčkovci. Rojko Peter hovorieval o tom, ako ho pre dámu svojho srdca zrekonštruuje. Prešlo pár desaťročí, zo študentov stavebnej fakulty sa stali manželia, ale svojho sna vlastniť kaštieľ sa nevzdali. Dnes je z kaštieľa krásny hotel poskytujúci dokonalé služby návštevníkom. Vďaka ich pretrvávajúcej láske sme sa na slávnostnom uvedení kaštieľa do prevádzky širokej verejnosti stretli so speváčkou, herečkou, mamou Yvettou Blanarovičovou (52), s ktorou sme podebatovali nielen o krásnom žilinskom kraji.
Svoje vystúpenie na slávnostnom večere ste uviedli slovami, že hlas vám nadelili okolité hory…
Je to tak,moje detstvo nebolo o televízii a počítačoch či internete, ale o výletoch a prechádzkach do hôr, čomu sa dnes moderne hovorí treking. Táto láska mi vydržala dodnes, len som trochu zvýšila kopce, navštívila som Himaláje, bola som tesne pod Mount Everestom. Nikdy na to nezabudnem, trekujem vyššie kopce a ľadovce. Ale vďaka rodičom – Tatry, Roháče, Vrátnu dolinu a všetko pekné slovenské, som mala možnosť spoznať, zažiť, skúsiť. Maminka mi raz povedala, že tie najlepšie operné divy sveta sa rozospievavajú pri mori, no keďže more nemáme, odmalička som spievala v horách. Vždy, keď mi pľúca stačili, som vyspevovala, niekedy úplne vymyslené melódie a slová…
Čo na to vaši „spolutrekári“?
Rodičia to akceptovali, ale potom napríklad v Himalájach, vo výške od 1300 m hore už máme čo robiť, už takmer spolu ani nehovoríme, len pravidelne dýchame a pijeme (úsmev). Ale na tie naše krásne Tatry spomínam a vynára sa mi, ako otec vyspevoval všetky možné ľudovky, keď sme chodili po horách, ja som musela spievať s ním, a aj preto dnes tu mám pocit, že som na známom mieste, že naozaj ten môj hlas sa cibril práve tu – v slovenských horách. Som tu doma.
Konzervatóriá sú aj na Slovensku, čo vás ťahalo do Prahy študovať?
Husle a operu som začala študovať práve tu za rohom – v Žiline. Hudobná spätosť spolu s divadelnou sa študovala len v Brne a v Prahe a keďže v Brne sa práve neotváral ročník, tak som si tajne na drzovku podala prihlášku do Prahy. Nechcela som, aby to vedela mamina, ani v škole. Keď ma pozvali na skúšky, už som musela s pravdou von, no a vybrali ma rovno do druhého ročníka, takže už nebolo úniku.
Odvaha vám určite nechýbala, predsa – aké pocity ste prežívali, mladé dievča, prijaté rovno do Prahy, rovno do druhého ročníka k pedagógovi ako bol Jirko Vala, ktorý si vás osobne vyžiadal?
Celé to bolo zvláštne – mala som bielu košieľku, dva chvosty, ten Jirko Vala uznávaná osobnosť, ale na strane druhej – úžasný človek. Ja som sa naozaj v Žiline mala ako v bavlnke – maličké konzervatórium a zrazu prídem do veľkého mesta, tlaku, veľa ľudí všade. Jediná Slovenka, vo vyraďovacom kole som čítala nejaké české básne, naraz som musela makať na pravopise, výslovnosti, aby nebolo poznať prízvuk, no nebolo to ľahké. Ale zase som mala skvelý prístup profesorov,šťastie na ľudí, ktorí mi ten pobyt bez maminy a Slovenska uľahčovali.
Aj si spomínate na moment, kedy ste si uvedomili, že na Slovensku vám už kvietky nepokvitnú a vaším domovom zrejme ostane stovežatá?
Začínala som na najväčších pražských scénach, s menami, ktoré boli pojmami, bardami – to nie je prehnané, ale Jana Hlaváčová, Jana Preisoová, Viktor Preiss, Jiří Adamíra, Marta Vančurová a ďalší – to boli osobnosti, ktoré pre mňa boli obrovským plusom, že som mohla s nimi byť na jednom javisku. Nebolo to jednoduché, ich oko bolo prísne, ich historky nás viedli ďalším divadelným životom. V piatom ročníku na konzervatóriu som dostala ponuku z martinského divadla a pôvodne som aj zamýšľala, že tam prijmem angažmán. Prišla som po škole do Martina a tam som dostala otázku – čo tu ty chceš robiť, preboha, keď máš ponuky z najlepších scén v Prahe? Vtedy som urobila krok, na ktorý si v tom čase trúfal málokto, lebo angažmán bola istota. Rozhodla som sa pre voľnosť, v martinskom divadle som hosťovala a urobila som dobre. Mohla som hrať, kde som chcela, s kým som chcela a čo som chcela. Zažila som a zažívam stále prekrásne chvíle, bardi, s ktorými som hrala, ma naučili pokore, neodmietať fanúšikov, ktorí chcú podpis, ktorí sa chcú fotiť.
Vyrastali ste v horách, ale predsa Himaláje sú iný level. Čo vás tam viedlo, ako ste sa pripravovali, prečo vlastne ste sa rozhodli absolvovať túto životnú výzvu?
Odmalička som robila gymnastiku, moderný tanec, plávanie, šport mám v sebe zakódovaný, teraz robím jogu, meditačnú jogu a môj expriateľ ma pritiahol k jachtingu, čo je riadna makačka. On okrem toho lyžoval a lozil po horách, keď šiel na začiatku nášho vzťahu sám do Himalájí, prišiel vymenený, priniesol so sebou auru, pozitivitu a chcela som to dať aj ja. V Káthmande som bola šokovaná, ale na druhý deň som mala pocit, že som doma. Snúbi sa tam luxus a noblesa so špinou a smradom a žijú si v absolútnej symbióze. Horúcou vodou som vystriekala tú jednoduchú kúpeľňu, ktorú sme mali k dispozícii. Nedajbože stúpiť bosou nohou na zem v hoteli, hoci tam bolo čisto. Potom sme šli do hôr na tri týždne, sprchovala som sa v ľadovci, vo výške 5500 metrov, tešila som sa, že sa môžem zohrievať sa pri ohni, v ktorom horeli vysušené yačie lajná . Vrátila som sa do toho istého hotela a pokojne som chodila bosá po zemi, tešila sa z teplej vody a absolútne som nemala pocit, že sprchu treba vystriekať teplou vodou… Takže veľmi relatívne to tam bolo, ale som vďačná za tú skúsenosť.
Je aj váš syn taký dobrodruh ako vy?
Áno, aj keď to má trošku posunuté.tým, že takmer každé prázdniny sme boli na lodi, absolvovali sme všetky možné ciklády, kto to zažil, vie, že je tam veľký vietor, permanentne je človek mokrý, kotvili sme v zátokách a chodili po pamiatkach, takže je „vycepovaný“. Chodil s nami aj expriateľov syn, obaja sú Matyášovia a ja som im rozprávala legendy, príbehy Cézara a Kleopatry a podobné a docvaklo im to obom neskôr. Mňa odmalička fascinovali tieto príbehy, hoci sme nemohli cestovať za bývalého režimu.
Rodičia neprotestovali, že budete komediantka?
My sme boli „trafená“ celá rodina, jeden brat bol odo mňa o rok a pol starší, to sme boli ako dvojčatá. Karol športoval, lyžoval, bol parašutista, stále na tréningoch, veľmi mi chýba – žiaľ, je po smrti. Zahynul pri páde s padákom. Dokonca sa hrával s bábikami, lebo som to chcela a ja som vďaka nemu vyrastala medzi chalanmi, športovcami. A mladší brat zase trekoval po Afrike a pracoval aj v špeciálnych jednotkách a z jednej cesty sa vrátil s vysokým štádiom rakoviny – nedalo sa už nič robiť. Ostala som sama. Toto sú straty, s ktorými sa človek musí nejako vyrovnať, žiaľ.
Napriek tomu pôsobíte veľmi spokojne, nebojím sa povedať, že šťastne. Bez ohľadu na titulky v bulvári – nemáte šťastie na chlapov…
Viete, posudzovať chlapov podľa toho, akú ženu chcú, to je zvláštne. Je hrozné, keď sa žena obetuje,vychováva doma deti a v štyridsiatke ju manžel opustí, ostane sama, bez skúseností v práci, to je ťažké. Naši sa rozviedli, keď som mala jedenásť, ale maminka pracovala v nemocnici ako sestra na ťažkom oddelení s pacientmi s rakovinou a hovorila mi – vidíš, keby som teraz nič nemala a ostala sama s troma deťmi, čo by s nami bolo? Vždy som to mala na pamäti – neobetovať prácu na oltár manželstva, oplatilo sa (úsmev). Niektorým chlapom začne prekážať, keď žena nemá sobotu, nedeľu, moja práca nepozná sviatok, piatok… Koncerty, cesty do zahraničia, príprava na koncerty, máloktorý partner toto zvládne akceptovať. A potom ešte popularitu…
Takže žiadna smola na chlapov?
Naopak, ja milujem všetkých svojich ex… V tomto som naozaj šťastná, môj exmanžel je jeden úžasný človek. Keby sa mu nedajbože niečo stalo, som prvá v rade, ktorá mu pôjde na pomoc. Je fantastický otec, a najlepšiu vec, čo sme mohli urobiť, je to, že sme sa rozišli. Inak by sme sa asi pozabíjali, ale teraz sa úctime, vážime. S každým chlapom, s ktorým som bola, sme sa mali stretnúť, mali sme si niečo odovzdať a mala som naozaj dlhotrvajúce vzťahy – manželstvo jedenásť rokov, vzťah potom deväť rokov. A keď je človek slobodný, nech si robí, čo uzná za vhodné, len nech nezatrpkne, nech žije.
Lásku prechovávate nielen k mužom svojho života, ale aj k rodnému Slovensku – ako často sa vám podarí navštíviť ho?
Bola by som šťastnejšia, keby to bolo častejšie. Tej práce v Prahe je veľa, v Bratislave som točila Ordináciu v Ružovej záhrade, ale mala som toľko roboty, že na Stredné Slovensko som sa ani nedostala. Neužila som si dokonca ani tú robotu, lebo medzitým mi manažment zariadil hranie v Prahe, Brne, koncert v Olomouci, no des. Zažila som len obrovské vyčerpanie a toto už nechcem zažívať. Včera som si to užila, naozaj, stála som na javisku, okolo mňa krásni ľudia a vonku tie krásne hory…
A užijete si dnes Slovensko?
Nie, lebo sa sťahujem do krásneho bytu s veľkou terasou, takže je to radosť a veľmi sa na to teším.
Máte nejaké ženské radosti, ktoré si doprajete?
Kupujem si drahšie veci, nadčasové, či už šperky, kabelky, čokoľvek, a tie so mnou žijú môj život.
Necháte si poradiť, alebo máte sama dobrý vkus?
Vyberám si sama, poznám svoje telo, viem, čo potrebuje, ale samozrejme, spolupracujem aj s módnymi tvorcami, dokonca aj v byte mi radí architektka Katka, s ktorou máme rovnaké videnie farieb. Páči sa nám krémová farba, ktorú potom rozbíjame hnedou, takže sa teším, ako budeme tvoriť.
Váš vzťah k bulváru – ten český si vás dosť sleduje, aj hýčka…
Ak sa niekto začne sťažovať na bulvár, vrele mu odporučím, nech to nerobí. Raz mi jeden bulvárny šéfredaktor, ktorý dosť tvrdo ide po ľuďoch, povedal – ak ťa načapáme s milencom, budeš v bulváre, ak sa budeš opitá váľať po stole alebo po zemi, budeš tam… Ako to, že to nemajú? Jednoducho viem, že tá moja hlava na mojom trupe nie je neznáma a aj keď vyrazím do baru, po nikom sa nevešiam, neožieram sa, nerobila som to nikdy, ani keď som bola neznáma. Ale na strane druhej, keď sa udeje niečo neetické, vieme držať spolu, postaviť sa za človeka, ako keď pani Bohdalovú nafotili nahú na balkóne na dovolenke, kam si šla povesiť uterák, poukázali sme na to, že je to neúcta k jej veku, umeniu a k životu. Hraničilo to s odpornosťou, nebolo to, že niekto niekoho podvádzal a nechal sa nachytať. Zažila som novinárov, ktorí robili bulvár a potom odišli do serióznejšieho periodika, hovorili mi, že je to skúsenosť. Napokon aj ja nehrám len v samých veľdielach, ani všetky piesne nie sú dokonalé, ktoré som naspievala, ale sú to skúsenosti. A takto to beriem aj s bulvárom.
Anna Ölvecká
