Mesiac máj je pre úspešného českého režiséra Zdeňka Trošku, autora mnohých rozprávok a letných komédií, jubilejným. 18. mája sa totiž dožíva 60–tych narodenín a 28. mája začína na Šumave s nakrúcaním druhého dielu Babovřesiek. Príležitosť položiť mu zopár otázok, ktoré pre čitateľky a čitateľov www.woman.sk Zdeněk Troška ochotne zodpovedal.
Vaša najobľúbenejšia rozprávka v detstve?
Ak kniha, tak potom určite rozprávky od Boženy Němcovej a Jana Drdu, či niektoré ruské rozprávky. Dodnes má ich pôvab očarúva a rád sa k nim vraciam. Ako žiaka ma oslovila aj Kytice od Karla Jaromíra Erbena a príbehy Júlia Zeyera, najmä román o vernom priateľstve Amisa a Amila.. A filmové rozprávky? Legenda o láske, Hrátky s čertom a všetky tie princezné, pyšná i so zlatou hviezdou, ruská kreslená Snehová kráľovná a Koníček Hrbáček. A predovšetkým filmy Jiřího Trnku – Bajaja a Staré povesti české. Úžasné, pre mňa stále úžasné.
A najobľúbenejšia kniha teraz?
Napodiv je to stále ešte dielo milovaného Júlia Zeyera a Erbenova Kytica. Snáď je to tým, že som takto naviazaný na svoje detstvo.. Ale kníh, ktoré mám rád, je celý rad. V ostatných rokoch čítam prevažne odborné knihy z oblasti histórie, architektúry, hudby a životopisy.
Je o vás známe, že ste veľkým milovníkom hudby, hráte na niekoľkých nástrojoch…
Kamarát hrával na klavíri a mne sa to veľmi páčilo. A tak dlho som prosil rodičov, aby mi ho kúpili, a tak som sa od šiestej triedy začal učiť hrať. A keďže som ako chlapec miništroval, páčil sa mi aj organ, na ktorom som potom u nás v hoštickom kostolíku mnoho rokov hrával. A do tretice harfa. Keď som počul 5.harfový koncert B dur Jana Křtitele Krumpholze, bol som nadšený.
A hrávate ešte aj dnes?
Veľa času na hranie už nemám, ale tu a tam si ešte sadnem doma ku klavíru a keď sa naskytne možnosť, i k organu. S harfou je to už horšie.
A čím ste chceli byť v detstve?
Už od piatej triedy filmovým režisérom. Doma sa mi smiali, ale ja som bol pevne rozhodnutý. Hneď som si naštudoval všetky dostupné knihy o filme, čo v našej knižnici mali, a veril som, že sa k filmu dostanem za každú cenu. A nenechal som sa nikdy nikým odradiť, rovnako ako som nikdy nezapochyboval o tom, že by to malo byť inak.
Ale odkiaľ sa vzalo to pevné presvedčenie a čo rozhodlo o tom, že ste sa stali režisérom?
Boli to práve všetky tie krásne rozprávky, hrané i kreslené, na ktoré som chodil za korunu do hoštického kina. A potom som v piatej triede videl francúzsky historický film Kňažná de Cléves s Marynou Vlady a Jeanom Maraisom a bolo rozhodnuté! Bol som týmto filmom taký očarený, že som sa skalopevne rozhodol, že sa stanem filmovým režisérom a že budem nakrúcať také krásne filmy… A hotovo.
Nakrútili ste už množstvo filmov a podľa diváckeho ohlasu sa vám to aj darí. Ktorý autorský film je váš obľúbený a aký film si rád pozriete a vždy vás nadchne?
Ja sa na svoje filmy vôbec nepozerám. Videl som azda len Botu menom Melichar a Poklad hraběte Chameré, keď som bol pozvaný na ich premietanie kamsi do kina. Bol som zvedavý, či film nezostarol a najmä, ako budú diváci po toľkých rokoch reagovať . A bol som ich reakciou veľmi potešený. A svoj najobľúbenejší film? Určite je to Anjelská tvár, myslím si, že je to moja najlepšia filmarina.
„Filmarina“ vám dala aj možnosť veľa cestovať, poznávať, máte nejaké obľúbené miesto, kam sa rád vraciate?
Určite domov, do rodných Hoštíc v južných Čechách. Tam dole, pod vsou pri mlyne, je mi najlepšie na svete.
A čo svet, ktorá krajina vám na cestách učarovala?
Je to určite Taliansko a Rusko. A z Kanárskych ostrovov Fuerteventura. Som presvedčený o tom, že v minulom živote som musel byť Talian alebo Rus, pretože obe tieto krajiny sú mi blízke a známe! Rád tam zájdem a cítim sa tam ako doma.
A ľudia…? Akí ľudia vás zaujmú a inšpirujú?
Ľudia s elánom, s optimistickým pohľadom na svet, plní života, radosti a vľúdnosti, ktorí sa zaujímajú o rovnaké veci ako ja. Myslím, že sa z nášho života vytratila úcta k práci druhého človeka. A na jej miesto nastúpila závisť, intrigy, ohováračky a sebectvo.
Čo pre vás znamená humor? A kde ho beriete, nasávate?
Humor je živá voda nášho života, svetlo našich dní, ktoré dokáže dodať všetkým problémom farbu dúhy. Snažím sa na všetko okolo seba pozerať s nadhľadom a humorom, to som sa naučil od Helenky Růžičkovej.
Vaša kuchárska kniha je z celkom iného súdka, než býva zvykom. Čo vás inšpirovalo?
Radosť z jedla. Vedieť si dobre uvariť a s radosťou sa najesť, to je čaro a ozajstné umenie. Pretože láska k jedlu je jedinou radosťou , ktorá nám zostane, keď už ostatné radosti pominuli. Zbieral som recepty dobrých jedál, ktoré som ochutnal, zapisoval si ich do zošita Hrnečku, vař. A potom som bol oslovený, či by som nenapísal kuchárku svojich rýchlych, lacných a najmä chutných jedál. A tak som medzi skúškami opery Faust a Margaréta v Štátnom divadle v Košiciach napísal kuchárku s názvom Nebe v hubě. A to formou humorného rozprávania zo života, obohateného osvedčenými receptami. A ľudia sa pri varení smejú a o tom to je.
Aké mamine jedlo máte najradšej?
Všetky jedlá, pretože ich chystá s láskou pre svojho syna. Aj vo svojich šesťdesiatich som pre ňu stále jej Zdeněček, malý chlapec.. a tak to má byť, nemyslíte?
A ktoré jedlo si najradšej varíte sám?
Milujem polievky, omáčky, strukoviny, cestoviny, ryžu, vlastne všetko, pretože som nadšený všežravec. A vašu kapustnicu – moja slovenská kamarátka ma naučila super halušky, mám rád strapačky, jednoducho všetko. Viem si uvariť snáď všetko, ale záleží na tom, koľko voľného času mám. Práve včera som si upiekol pstruha – vnútrajšok ryby pomažete treným cesnakom so soľou, ale nemusíte, pokvapkáte citrónom, posypete korením na ryby a naplníte na kocky pokrájaným syrom, trebárs aj niekoľkými druhmi, obalíte plátkami anglickej slaniny, aby vám syr z rybky nevytiekol, posypete kmínom a na masle a trošku oleja opečiete. No comment, ako sa dnes vraví…
A režisérske plány, ktoré chcete ešte „upiecť“ v blízkej i ďalekej budúcnosti?
Tých je neúrekom! Rozprávky, historické príbehy, komédie na potešenie divákov. Dnes však záleží na objednávke a na peniazoch, kto si čo zaplatí. Márna sláva, aj film je dnes predovšetkým tovar… Ale 24. mája začínam nakrúcať pokračovanie komédie Babovřesky, na ktorú len za dva mesiace prišlo v Čechách i na Slovensku vyše 700 000 divákov. Tak prečo nie? Je tak málo radosti v našom živote, že si treba humor a úsmev už priamo pestovať. Inak by sme ani nežili, ani neexistovali.
Gabriela Kopicová
