Zdeněk Troška: „Komédia u nás nie je umenie“
Český režisér, ktorého tvorba neunikne aj najväčšiemu ignorantovi filmového televízneho umenia. Trilógie Slunce, seno…, Kameňák, Babovřesky, ale i mnoho ďalších rozprávok a komédií, neustále vypĺňajú televízny program a lákajú divákov do kina. A ešte má mnoho nesplnených snov – naprílad aj Čachtickú pani od Nižnánskeho. Tak snáď sa dočkáme. Bratislavu navštívil pri príležitosti premiéry filmu Babovřesky 3 a krstu druhej kuchárskej knihy z pera Zdeňka Trošku.
Hneď v prvej informácii o vás, keď som brúsila po internete, som sa dočítala, že niet v Česku kontroverznejšieho režiséra ako ste vy. Viete prečo?
Musíte sa opýtať pisateľa (smiech). Osobne si myslím, že vôbec nie som kontroverzný. Možno majú na mysli to, že som ich všetkých poslal „do kelu“, myslím kompletnú filmovú a divadelnú akadémiu, nie som s nimi kamarát. Kedysi som vyšiel na námestie a otvoril si ústa proti tomu, aby Američania postavili vojenský radar v Brdoch. Všetci zaliezli do ulít, len ja som sa ohlásil, aj sme dosiahli svoje, radar tam nie je.
Tí, ktorí vás vtedy hanili, si určite neskôr pripisovali zásluhy, keď to vyšlo…
To viete, že áno, samozrejme. To je vada charaketeru, bezchrbtovosť, „vlezdoprdelizmus“, tak to bolo stále a stále to bude.
Vráťme sa však k vašej filmovej tvorbe. Kedysi ako študent ste urobili film s názvom Vášeň…
Áno, bolo to v rámci cvičenia réžie a kamery, aby sa urobil film, ktorý by mal zápletku, aby to nebolo, že dievčinka stojí v žltom svetri pred zelenou stenou. Príbeh zo starého šľachtického dvora. To bolo v treťom ročníku na vysokej. Vo štvrtom som robil inscenáciu Návrat do pekla, kde hrala pani Jana Štěpánková. Bola to dráma matky, ktorá čakala syna z kriminálu a mala u seba milenca. Musela sa rozhodovať medzi nimi a vybrala si milenca. Profesorov inscenácia dojala tak, že som nemusel do piateho ročníka, čo mi bolo ľúto, lebo som mal pripravený scenár na absolvenstký film a ten scenár sa stal neskôr základom pre film Slunce, seno, jahody.
Máte tendenciu točiť tri pokračovania, no Princezna ze mlejna a Z pekla štěstí ste urobili len dve, dočkáme sa aj tretieho pokračovania?
Ubezpečujem, že Princezna ze mlejna nemala mať pokračovanie, ani vo sne by nám to nenapadlo, ale prišlo nám toľko listov od detí, že chcú pokračovanie príbehu Elišky, vodníka, čertíka, že sme po šiestich rokoch nakrútili dvojku. Keď sme ho dali do kín v roku 2000, bol to najnavštevovanejší film v Česku vôbec. A znova chodili listy, že chcú pokračovanie až do pätnástky a rovnako to bolo aj s rozprávkou Z pekla štěstí. Takže ja by som nič už nemal robiť, len strašiť v mlyne (smiech). Pravdou je, že ani Slunce, seno… či Kameňák alebo Babovřesky som netočil s tým, že bude poračovanie. Ľudia si to tak vynútili, stále odo mňa chcú – urobte takú komédiu ako bolo Slnko, seno…, ale už je iná doba, iný systém. Ja ctím číslo tri – boli tri Slnká, sená, tri Kameňáky a teraz prinášame k vám Babovřesky 3.
Pozor, Kameňáky boli štyri, aj keď štvorka nebola vo vašej réžii…
So štvorkou nemám naozaj nič spoločného, iný scnárista, iný režisér…Pán Pavel Pásek, ktorý to financoval a bol autorom všetkých práv, ma tri roky prehováral, aby som natočil štvorku, ale ja hovorím, nie, som zástancom čísla tri. Natoč to s inými ľuďmi, ja sa hnevať nebudem, ale ja do toho nejdem, a tak sa stalo. Je to v poriadku. Pán Spielberg natočil Čeľuste a každé ďalšie robil iný režisér, rovnako Piráti z Karibiku alebo Votrelec – iný diel, iný režisér a funguje to.
Ale akúsi závisť a nenávisť zo strany kolegov pociťujete aj vy…
To je všade, samozrejme, ale ja som za férovosť. Keď sa mi nepáči, poviem priamo, nebudem chodiť okolo a zozadu. Vlani zvíťazil na Českom levovi film Hoříci keř, ktorého sa skvele zhostila poľská režisérka Agnieszka Holland a do kina prišlo 17 a pol tisíc ľudí, čo je na Českú republiku veľmi málo. Z toho, ako som sa neskôr dozvedel , bolo 15 000 divákov zo škôl, ktorí boli povinne v kine. Druhý „najúspešnejší“ film – dráma umierajúceho muža -mal návštevnosť 2600 divákov a na treťom mieste debut mladej režisérky, ktorý mal jedenásť nominácií a 3200 divákov. Film žije a padá na divákovi.
Čím to je, že akademici neprijímajú divácky úspešné filmy, komédie už vôbec nemajú šancu získať Českého leva?
Je tam zopár pseudointelektuálov, ktorí sa rozhodli, že tomu najviac rozumejú a komédiu považujú za podradný žáner, čo nechápem, pretože dnes je problém dostať diváka do kina… Toto by si mali všetci uvedomiť. Pritom všade na svete sa nakrúcajú komédie, majú z toho radosť, dokonca aj ocenenia získavajú, len u nás komédia nie je umenie.
V zásade žiadne ocenenia nepotrebujete – máte to najcennejšie – vysokú návštevnosť filmov…
Vlani som mal dostať na Českom levovi cenu za najnavštevovanejší film – Babovřesky, ktoré predstihli dokonca Hobbita. S nadsázkou som hovoril mojej produkčnej, s ktorou som sa stavil o debnu paradajkovej šťavy, ktorú milujem, že radšej akademici, spomedzi ktorých som pred dvanástimi rokmi vystúpil, zrušia cenu, akoby ju mali dať mne. A predstavte si, jedinú cenu, ktorá má zmysel – zrušili. Teraz premietame tretí diel, týždeň pred premiérou sme mali predaných päť a pol tisíc lístkov.
Trochu iný režisér ste aj v tom, že žijete veľmi skromne, žiadna vila s desiatimi spálňami, s dvanástimi kúpeľňami, či limuzína…
V Prahe mám bytík 33 m2, mám tam písací stôl, posteľ, piano, tisíc kníh a možno toľko cédečok s vážnou muzikou, ktorá je moja vášeň. A som najšťastnejší človek na svete. Stojím niekedy pred regálom s albumami hudby a premýšľam, čo si pustím a pozerám – toto poznám do detailov, toto naspamäť, každú notu, a tak v tom listujem a počúvam ticho. Uvarím si čaj a vyžívam sa v najúžasnejšom tichu. Na čaj ma naučil Peter Dvorský, keď bol šéfom v Košiciach a pozval ma, aby som tam urobil operu Rusalky tak ako v Prahe. Ľudia ma stretávali na ulici a vypytovali sa, akú komédiu točím a ja, že robím operu. Boli v šoku – vy a operu? O rok som potom robil ešte Fausta a Margarétku s úžasnými ľuďmi, že som mal pocit, akoby som bol na dovolenke.
Vašou špecialitkou je zvláštne obsadzovanie do postáv filmov – nájdete najneznámejšie tváre a popri nich sa tam objavia Karel Gott, Lucie Bílá a mnohé ďalšie slávne mená. Ako ste prišli na myšlienku vyhľadávať a obsadzovať neznámych?
Prekáža mi vidieť jedného herca v každom filme, televízie chrlia seriály, obsadzujú tie isté tváre, ktoré sú vo všetkých seriáloch rovnaké, pretože v tej rýchlosti nemá čas naštudovať rolu, vyhrať sa s ňou, dať jej výraz… Niektoré herečky už nepracujú ani s účesom, idú z jedného nakrúcania na druhé a majú ten istý make-up, vlasy. Cestujem metrom, autobusmi, vlakmi, milujem pozorovať ľudí, človek ma zaujme, potom vzniknú kultové postavy ako Kaplanová, Kropáčková, ktoré sa vryjú do pamäti človeka, keď ich uvidí raz. Keď ma takáto postava zaujme, snažím sa ju osloviť, to viete, niektorí povedia, prepáčte, nie, ja som sa hanbil aj na hodine recitovať básničku, iný zase – ja by som to skúsil, však hlavu mi neodtrhnete (smiech). A teší ma, že na Slovensku moje filmy bežia neustále.
Možno málokto vie, že ste aj veľký kulinár a kuchár…
Práve mi vyšla kuchárska kniha, už druhá (smiech). Kedysi som napisal kuchársku knihu „Nebe v hubě aneb chrocht, chrocht…“, recepty, ktoré mi chutili, ktoré som dostal od svojich známych a chcel som sa s nimi podeliť. Teraz ma tri roky „ukecávala“ pani Belopotocká, aby som urobil pokračovanie a ja hovorím, však v knihkupectvách je toľko kuchárskych kníh, že by ste nimi mohli zahatať Dunaj (smiech), v televízii všetci varia, v časopisoch, koho by už toto zaujímalo??? Ale prehovorila ma, vyšlo Nebe v hubě 2 aneb Čertův švagr. Varím rád, lebo dobre si uvariť a dobre sa najesť to – je láska na celý život.
Tak dajte nejakú špecialitku…
Prezradím vám jeden fígeľ, ktorý som si doniesol z Francúzska. Mám doma zabíjačku, dáte si jatenice upiecť či už na oleji alebo na vode. Zoberiem jablká alebo hrušky, nakrájam na štvrťky, trochu vody, klinček, škorica, vanilkový cukor – podusíte pár minútiek vo vode, obložíte týmto kompótom jaternice a máte nebíčko v papuľke. A prezradím vám aj moju vianočnú rybu – buď podkovičky kapra alebo aj inú rybu, potriem roztlačeným cesnakom, trochu soli, korenia na ryby, ak máte radi pikantné môže byť aj niečo pikantné – na maslo, na chvíľu zapiecť do rúry. Medzitým si nastrúhate chren, ktorý vymiešate so šľahačkou, vyberieme rybu a potrieme ju opäť a vložíme na päť minút do rúry. Bohovské, ako hovoríte vy na Slovensku.
Ako spolu sedíme, popíjate vodu, spomenuli ste, že milujete paradajkovú šťavu, aký je váš vzťah k alkoholu – režiséri, herci sú známi bohémskym životom…
Negatívny, až sa nebojím povedať, že záporný (smiech). Slivovicu a vodku nemôžem ani cítiť a hoci som žil tri roky v Burgundsku, nenaučil som sa piť ani víno. Ani len šampanské nepijem. Občas pivo, ale to sa po prvom začnem smiať a po druhom zaspím (smiech). Takže pijem čaje, bublinkovú vodu a paradajkové džúsy.
Ako prežívate premiéry svojich filmov?
Veľmi normálne, nemám žiadne rituály. Pred filmom prídem, pozdravím divákov, poviem nejaké veselosti o hercoch, zaželám krásny zážitok a nezabudnem dodať – ak sa vám to bude páčiť, „rozkecajte“ to, ak nie, povedzte to len mne (smiech). No a teším sa na stretnutie v budúcom roku, lebo robím komédiu a verím, že o rok sa stretneme na premiére. Dostal som od neznámeho pána námet, prečítal som si ho a bol taký skvelý, že som ho poslal svojej produkcii a všetkých to očarilo rovnako ako mňa, tak už na tom robíme.
A na premiéry kolegov chodíte?
Nie, vyhývam sa akciám, premiéram, vernisážam, pretože všade číhajú paparazzi, teraz nafotia ma práve, keď zahryznem do chlebíčka a už na druhý deň sa dočítam – nenažratý Troška zjedol jedenásť chlebíčkov… Počkám dva-tri týždne a potom idem do kina, lebo filmy milujem.
Technika, očarila vás?
Tak to určite (smiech), mobil mám z roku 1800 (smiech), počítač, ktorému som dokonca dal meno Hugo – moc veľkí kamaráti však nie sme a používam ho ako písací stroj. Stále sa mi tam niečo stratí, vždy niečo stlačím, a potom sa ma pýtajú, čo som stlačil, no to keby som ja vedel!!!
Dve veľké čeké herecké legendy Jiří Bartoška a Libuška Šafránková zápasia s onkologockými ochoreniami, ako vy vnímate podobné správy?
Všetci sme len ľudia, hriešni a smrteľní. Či je to prezident, pápež, herec… Bartoška – to viete, 80 cigariet denne, ale Libuška, tá v živote nemala cigaretu v ústach… Kto vie, kde všade na nás číha množstvo bacilov, chorôb! Ja som do minulého roka nemal ani obvodného lekára, až som sa raz v noci zobudil na veľké pichanie, akoby mi niekto bodol do hrude nôž. Diagnostikovali mi vírusový zápal pohrudnice a zápal ľavej časti pľúc. Ako som spomenul, jazdím hromadnou dopravou, nikdy neviete, kto cestuje s vami…
Anna Ölvecká
