Motto: Čím viac druhým dávaš, tým viac dostaneš…
Je fajn mať okolo seba usmievavých ľudí, ktorí šíria okolo seba dobrú náladu a príjemnú energiu. Jedným z nich je rozhodne aj populárny moderátor a zabávač Rišo Vrablec, s ktorým sme sa porozprávali nielen o medziľudských vzťahoch…
Skutočne máš pocit, že čím viac druhým dávaš, tým viac dostaneš? Nezdá sa ti občas, že s niektorými ľuďmi to funguje tak, že im vždy len dávaš, ale nič od nich nedostávaš…?
Ak to niekto zneužíva, nie je to chyba toho, kto to zneužíva, ale skôr toho, kto sa nechá zneužívať. Na to je jednoduchý recept: Treba používať slovíčko „Nie“. Priatelia hodnotu tohto slovíčka pochopia, nepriatelia nepochopia. No a to je celkom veľká výhoda: Keď niekomu povieš „Nie“ a on sa na Teba vykašle, zbavil si sa parazita vo svojom okolí. Ak niekomu povieš „Áno“, je však dôležité za to „Áno“ sa postaviť, aby ten človek vedel, že si hodnotný človek, ktorý vie, dodržať slovo. Ja som však toto heslo už trochu pozmenil a teraz znie nasledovne: „ Keď miluješ ľudí, dajú ti bohatstvo. Keď miluješ bohatstvo, prídeš o ľudí.“ Je to veľmi jednoduché. Ľudí totiž nemusíš milovať len tak, aby to napĺňalo našu predstavu o tom, čo je to milovanie. Ľudí možno milovať aj tým, že si na nich spomenieš, keď majú sviatok, alebo že sa na nich usmeješ, keď ich stretneš na ulici. Zásadne a nikdy sa nepýtam „Ako sa máš?“ Pre mňa je dôležité, aby sa ten, koho stretnem, cítil dobre v mojej prítomnosti, lebo to je okruh vplyvu a okruh záujmu.
Napriek tomu, ľudia niekedy majú tendenciu zavaliť ťa svojimi problémami – niekedy dokonca môžeš mať pocit, že ti doslova „vysali“ všetku energiu…
Môže sa stať aj to, ale takýchto ľudí nemám vo svojom okolí. Ja som rád, ak za mnou niekto príde so svojím problémom a ja ho viem nejakým spôsobom naštartovať alebo mu pomôcť, či poradiť. Ak je to veľmi neúnosné, zase je to vo mne a viem si to upratať. Ale to, že niekto za mnou príde a povie mi o svojom probléme, že mi prejaví svoju dôveru, ma nabíja. Lebo viem, že ten človek niečo ku mne cíti. A zase – s takýmito vecami chodia za mnou len moji blízki – teda ľudia, s ktorými som v kontakte. Pre tých som ochotný, keďže ich milujem, urobiť to, že si ich vypočujem a to, čo môžem, poradím a pomôžem. Cudzí ľudia na ulici, chvalabohu, ma takýmito vecami nezaťažujú, ale zase na druhej strane, je mojou povinnosťou aj tomu cudziemu, ak sa niečo pýta, dať mu nejakú radu. Napokon, žijeme na jednej planéte, v jednej krajine, či v jednom meste. Načo budem ja šťastný, keď všetci okolo mňa by boli nešťastní…?
Horšie už býva, ak niekomu venuješ svoj čas, pýta od teba radu, ty mu poradíš a nakoniec zistíš, že si aj tak urobí vždy po svojom…:-)
No tak toto vôbec nie je dobre, ale myslím si, že si takéto veci viem celkom dobre vyselektovať. Snažím sa byť empatický a počúvam svoje srdce a svoj vnútorný hlas. Priateľov si nevyberám podľa toho, aké majú majetky, ale podľa toho, čo mi vnútorne dávajú – a zase je to podľa toho: „Keď miluješ ľudí, dajú ti bohatstvo…“ Mám okolo seba množstvo ľudí – ženy v domácnosti, čašníkov, predavačov, predavačky, pumpárov, smetiarov – a nezáleží na tom, čo kto robí, ale skôr na tom, či to robí s láskou. Ak áno, tak to šťastie zo seba vydáva. A ja chcem od ľudí práve to ich šťastie – vôbec nie ich peniaze, majetky, ani kšefty. Jeden kamarát mi raz povedal: „ S týmto človekom sa budem kamarátiť, pretože je bohatý.“ A ja mu na to: „Ale veď to je trúba – on je hlúpy.“ A ten kamarát mi povedal: „To mi nevadí, ale dá mi zarobiť!“ Tak takéto niečo by som nemohol urobiť…
Cítiš sa viac moderátor, alebo zabávač?
Ja som zábavný moderátor a seriózny zabávač. Zabávať ľudí je však veľmi, veľmi náročné. Zabávať ľudí sa však nemusí len vtipmi, či scénkami alebo iným hovoreným slovom – zabávať možno i svojím postojom k práci, ktorú robíte. A vtedy zabávate ľudí, keď zistia, že to robíte s ľahkosťou, úprimne, otvorene, srdečne a temperamentne. To, čo robím, sa snažím robiť s ľahkosťou, radosťou a prirodzene – takto sa to stáva zábavné a súčasne aj veľmi, veľmi seriózne.
Áno, zažila som to… A akí ľudia bavia teba? Máš nejakých obľúbencov medzi šoumenmi a zabávačmi?
U každého sa mi páči niečo iné – v každom je niečo zaujímavé – len to treba nájsť. Či už je to Milan Lasica, Julo Satinský, alebo Ivan Krajíček. U Lasicu sa mi páči jeho rozvaha a elegancia – ale to sa mi moc nedarí, pretože je som skôr bláznivý. Ivan Krajíček bol prvý muž, ktorý ma uvidel, keď som sa narodil – bol to vlastne prvý cudzí človek, ktorý ma videl, keď som sa narodil a maminka s babkou ma niesli domov z pôrodnice – on bol totiž sused mojich starých rodičov. A vraj som sa dokonca naňho usmial… Na ňom sa mi odjakživa páčilo, že bol taký prirodzený. A presne taká prirodzená je aj Adela Banášová – úprimná, prirodzená a na nič sa nehrá. Prirodzenosť je zbraň, ktorú keď človek používa, udrží ho pri moci dlho. Lebo masky, ktoré človek používa, sa dajú ľahko prečítať. Smutné je, že ľudia tak často používajú masky… Keď má človek masku, neklame tým seba, ale svoje okolie, ktoré ho zle zaradí a v dôsledku toho môže byť nešťastný. Takže maskou si nepomáhame, ale skôr ubližujeme… Masku určite nevydržíme nosiť celý život. Ľudia totiž vycítia, čo je pravda. Aj tak nie je dôležité byť celý život profesorom, moderátorom, či spisovateľom – život sa mení, dôležité je byť šťastný. Nedávno som moderoval jednu akciu mestskej časti Bratislava – Ružinov, kde starosta vyhlásil súťaž o najdlhšie spolu žijúci manželský pár. Vyhrali to babička a deduško, ktorí v tomto roku oslávia 69 rokov spoločného života. Pani mala 91 rokov, pán mal 93 – bola to nádhera a veľmi som si to vychutnal, pretože z nich išla jedna múdrosť za druhou. Mrzelo ma však, že táto akcia bola robená v jednej reštaurácii pre šesťdesiat ľudí, kde boli len tí starčekovia. Ja by som takúto akciu robil niekde na futbalovom štadióne, kde by v hľadisku sedeli len mladí ľudia, aby počuli, čo má v živote hodnotu – aby počuli, odkiaľ sa čerpá vzťah – že tolerancia, komunikácia, empatia a pokora sú tie najdôležitejšie veci, ktoré im do života môžu priniesť bohatstvo.
Aký druh humoru máš rád?
Mám rád intelektuálny a situačný humor, pri ktorom jeho účastníci vychádzajú z toho ako králi. Ukážu, že prijímateľ toho slova to vie prijať, ale zároveň je vtipný aj darca, teda ten, kto ten humor iným daruje. Nemám rád zosmiešňovanie ľudí, ale páči sa mi elegantne a výstižne reagovať na danú situáciu – a najmä s nadhľadom, aby z toho nikto nevyšiel ako hlupák.
Dokáže ťa pobaviť napríklad parodovanie rôznych televíznych programov?
Priznám sa, že veľmi nepozerám televíziu. Ak ide o nejaký zábavný program, snažím sa pozrieť vždy nejaký pilotný diel, aby som mal prehľad, ale inak ma pozeranie televízneho programu veľmi nebaví. Kedysi som mal rád napríklad seriál Susedia, alebo potom, ku koncu, sa mi to už videlo také nejaké ukričané. Ale páči sa mi napríklad seriál Dva a pol chlapa… Kedysi som telku pozerával častejšie, ale teraz je toho stále menej a menej – oveľa radšej si niečo prečítam, alebo pozriem cez youtube. Možno mi aj niečo uteká, ale televízia už jednoducho nie je môj štýl zábavy – radšej zájdem do filharmónie, alebo si zájdem na nejaký iný dobrý koncert – napríklad na Jarka Nohavicu, alebo do Slovenského rozhlasu. Keďže robím v šoubiznise a s interpretmi slovenskej a českej populárnej hudby som v permanentnom kontakte, na ich koncerty veľmi nechodím. Skôr si vyberám nejaké alternatívne umenie – napríklad predstavenia študentov na VŠMU.
Vráťme sa ešte na chvíľu k medziľudským vzťahom – my ľudia sme už raz takí, že neraz máme tendenciu pripisovať nejaké charakteristické vlastnosti hoci aj celým národom – tí sú sporovliví, tamtí zase lakomí, iní namyslení či arogantní… Slováci sa často sťažujú na zo, že ľudia okolo nich sú závistliví… Myslíš si, že na tom je niečo pravdy?
Predovšetkým si myslím, že je to všetko naozaj tak trochu zveličené, pretože všade sú ľudia aj takí, aj všelijakí… mám pocit, že v prostredí, kde žijem, mi nikto nič nezávidí, ani ja nikomu nič nezávidím. A ak by sa náhodou niekto našiel zvonka, kto by závidel, tak s tým naozaj nič neurobím – to by som sa zbláznil. Smutné je však to, že keď som si napríklad kúpil nové auto, kamarát – Turek, keď ho zbadal, kúpil mi taký pekný prívesok s modrým očkom a povedal mi: „ Jeeej, ty máš nové auto“ Tak ja ti prajem veľa šťastných kilometrov, nech nikdy nehavaruješ a nech ti to auto robí radosť! – Prajem ti veľa šťastných kilometrov – a zavesil mi ho na spätné zrkadielko. A mám ho tam stále… Ale čo si presne pamätám, každý jeden Slovák, ktorého som stretol, mi povedal: „Ty máš nové auto? A mám ti ho poškrabať? Ani jeden nepovedal, že mám pekné autíčko… – tak to mi tak trošku vadilo. Ale inak si nemyslím, že by mi ľudia mali veľmi čo závidieť – iba ak to, že som šťastný a vyrovnaný.
A myslíš si, že ľudia sú k sebe dostatočne ohľaduplní?
Myslím si, že by ich mal k ohľaduplnosti vychovávať štát, ale ono to ide skôr nejako opačne: Každý musí makať a snažiť sa, aby prežil – treba mať široké lakte. Moja filozofia je taká, že za cieľom možno ísť dvoma cestami: Buď cez široké lakte a pritom všetkých poodstrkovať, alebo tak, že podám prsty desiatim ľuďom, ktorých ťahám so sebu dopredu a oni ma tlačia. Mám pocit, že táto spoločnosť to robí opačne – platia jedine široké lakte. Veľkí frajeri sú tí, ktorí majú veľké autá a peniaze. Tí, čo jazdia mestskou hromadnou dopravou, nie sú až takí zaujímaví. Ja, napriek tomu, že mám dve autá, milujem MHD – mám pokoj a môžem si pri cestovaní niečo prečítať, vybavím si maily, nemusím tankovať, nedostanem pokutu, nikto mi auto nepoškodí, nemám konflikty s policajtmi a tak. A ak je to naozaj nutné, zoberiem si taxík.
Čo ťa dokáže príjemne nabiť energiou?
Samozrejme, príjemní ľudia – tí ma dokážu doslova brutálne nabiť pozitívnou energiou. Ale aj zvieratká, kvety, stromy – skrátka, všetko živé. Nenabije ma ani nový mobil, ani auto, či ipad. Oveľa väčšiu radosť mi dáva, keď kvitne strom, keď vidím, že sýkorky, ktoré som v zime kŕmil a dal som im domček, majú teraz mláďatká. Najväčšiu radosť v živote nám robia veci, ktioré máme zadarmo – to, čo si môžeme kúpiť za peniaze, to nemá hodnotu. V tomto sú ľudia pomýlení. Láska, priateľstvo, zdravie, rodičia, úsmev, rozum – to sú veci zadarmo, ktoré si ľudia nevážia. Ale mobily, jedlo, autá, oblečenie – podľa toho súdia ľudí. Poteší ma napríklad, keď mi moje susedky prinesú niečo dobré navarené alebo napečené – som im za to veľmi vďačný.
Čo potrebuješ k správnej rannej pohode?
Teší ma napríklad aj taký obyčajný pohľad z okna. Keď sa prebudím a vidím, že je pekný deň, snažím sa ho užiť. Ak nie je dobré počasie, stretávam sa s ľuďmi. Nemá zmysel rozčuľovať sa nad počasím. Tohto roku mi napríklad po dobu dvoch mesiacov každé ráno náladu zlepšoval hyacint – vždy som si kúpil cibuľku a čakal som, kedy rozkvitne. Keď hyacint rozkvitol a dokvitol, kúpil som si zase ďalšiu cibuľku a tešil som sa z ďalšieho kvetu…
V minulosti si robil aj manažera mnohým známym osobnostiam – ešte sa tomu venuješ?
Nie, momentálne manažujem len sám seba a dirigujem svoju maminku. Ona ma dirigovala doteraz a ja ju dirigujem odteraz – snažím sa jej pomáhať, venovať sa jej a spríjemniť jej život.
Máš čas na záľuby?
Rád športujem – venujem sa cvičeniu s vlastnou váhou a rád plávam. Mám výborného trénera – volá sa Vladimír Šuchter a má na facebooku stránku s názvom Cvičenie hrou. Necvičí so mnou preto, aby som mal veľké svaly a nádherné telo, ale preto, aby som bol zdravý a pozitívne naladený – a musím povedať, že toto cvičenie ma naozaj nabíja. Takže odporúčam: pohyb, pohyb, pohyb – to je život. Chodím cvičiť trikrát do týždňa a štyrikrát do týždňa chodím plávať – vždy jeden kilometrík.
Vyznávaš nejaký špeciálny spôsob stravovania?
Snažím sa jesť všetko s mierou – iba sladkosti neviem jesť s mierou – tie mi veľmi chutia. Nejem však vyprážané, nepijem sladké vody, pijem čistú vodu a bylinkové čaje, mám rád zeleninu a ovocie, ryby a hydinu. A snažím sa jesť každé tri hodiny.
Aké boli tvoje moderátorské začiatky? Kam až siahajú?
Tak to si pamätám celkom presne – mal som 12 rokov a moderoval som oslavu svojej mamy, ktorá mala tridsiatku a pozvala si domov kolegyne – ja som im robil pantomímu, divadielko, tancoval som, spieval som, recitoval som im básničky, ktoré so v tej chvíli sám zložil, a oni mi za to dali čokoládu Milku – to bolo ešte v osemdesiatom štvrtom roku nikto takú u nás nemal. Bol som na ňu taký pyšný, že som ju asi rok chodil len ukazovať do školy. Až keď bola po záruke, pomaly som ju začal konzumovať, ale ešte dlho som sa s ňou nevedel rozlúčiť. Definitívne som ju zjedol až v osemdesiatom ôsmom roku. Ešte aj ten staniol z nej som si vyhladil nechtom a používal som ho ako záložku do knihy – na pamiatku… A teraz ľutujem, že som to napokon vyhodil – veď to bol dôležitý artefakt a zlom v mojom živote, keď som sa rozhodol pre svoje povolanie.
Často sa pohybuješ v spoločnosti – kde ti je najepšie?
Ja sa cítim dobre, keď som v spoločnosti prirodzených a úprimných ľudí, ktorí sa na nič nehrajú. Ak niečo nie je dobré, tak si to povieme a ideme ďalej, keď je problém, ideme ho riešiť. Pokiaľ ide o ženy, nemám rád nerozhodné ženy. Musia mať však v sebe také to krásne a nežné, čo my, muži, potrebujeme – napríklad také to, čo máš ty – to pochopenie a tú energiu…:-)
Čomu sa momentálne najviac venuješ a kam smeruješ? Myslíš, že by si sa mohol venovať aj niečo inému ako moderovaniu?
Celý život by som sa chcel venovať moderovaniu. S kamarátkou Andreou Halméšovou z Delta Production pracujem na projekte Preteky lezúňov – teraz je to už šiesty ročník, no a v lete mám nejaké festivaly a projekty a takisto na jeseň. Stále niečo nové prichádza, ale cítim, že mojím poslaním je zabávať ľudí a moderovať. Možno by som síce mohol robiť aj niečo iné, ale asi by som nebol šťastný. Myslím si, že najväčšie šťastie je to, ak sa človek môže venovať takej práci, po akej túži.
Chystáš sa niekam na dovolenku? Máš nejaký nesplnený cestovateľský sen?
Každý rok sa vyberiem pozrieť do jednej alebo aj dvoch krajín, ale zase nejako špeciálne po tom netúžim. Mne sa páči tu – najlepšie sa mi páči na Železnej studničke, na Kamzíku, na Kačíne, alebo keď sa prejdem do Marianky, na Peknú cestu, alebo až na Pezinskú babu – to sú krásne miesta. Jednoducho, toto je zem, kde som sa narodil a tu mi je najlepšie. Tu mám svoje korene. Nedokážem si dobre oddýchnuť napríklad v Thajsku alebo v Dominikánskej republike. Pokojne by som mohol ísť aj na Makarskú do Chorvátska – mám tam kde bývať, ale nejako špeciálne ma to tam neláka. Mne je dobre tu, v Bratislave, v mojom panelákovom byteJ
Máš nejakú neresť?
O mojich nerestiach by asi najlepšie mohli hovoriť moji najbližší. Jednou z nich je však napríklad to, že som prehnane čistotný. Keď prídem z toho neporiadku a chaosu, ktorý všade okolo nás vládne – nielen na uliciach, ale aj v medziľudských vzťahoch – do svojho bytu, potrebujem tam mať všetko na poriadku, aby sa moje myšlienky upratali. Vždy, keď idem moderovať akúkoľvek veľkú akciu, umyjem si vaňu, umývadlo, WC, pretriem si parkety a okná a pri tom sa úžasne zrelaxujem. To mám asi po mamičke. Nezaspím napríklad dovtedy, kým nemám umytý riad, vyrovnanú deku na sedačke, alebo kým nemám uložené diaľkové ovládače vedľa seba…
A čo tajomné veci okolo nás, ktorým mnohí veria? Niekto verí v anjelov, ďalší na duchov, iní na mimozemšťanov… Veríš niečomu takému?
Rád to počúvam – niekedy s otvorenými ústami, ale neverím tomu. Mám však rád skutočné životné príbehy a skúsenosti ľudí, lebo to je skutočná studnica múdrosti.
Z čoho čerpáš svoju životnú energiu?
Raz som jednej panej povedal, že z pohybu, ľudí, ale aj z druhej svetovej vojny… Keď mi povedala, že to predsa nemôže byť možné, pretože tam bolo množstvo utrpenia, odpovedal som jej, že práve preto ju skúmam, aby sa nič také hrozné už nikdy viac nezopakovalo a aby ľudia už nikdy nemuseli takéto utrpenie prežívať. Aj ja robím všetko, ťo je v mojhich silách preto, aby to už nikdy neprišlo. Preto mám rád ľudí a preto mám aj životné krédo „Keď miluješ ľudí, dajú ti bohatstvo…“
„Nič nemá na svete väčšiu hodnotu ako život. Žijeme v dobe, po ktorej túžili mnohé generácie pred nami, a my ju máme, dostali sme ju ako dar, a nič sme preto nemuseli urobiť. A preto sme sa rozhodli – Jan Mokoš, primátor Vysokych Tatier, Dušan Pekár, starosta mestskej časti Bratislava Ružinov, a ja za všetkých občanov Slovenska, ktorí sa tešia zo života, že položíme tento veniec na Lomnický štít, ako prejav VĎAKY za mier a slobodu, v ktorej šťastne 70 rokov žijeme. Pán Prezident, takýmto spôsobom aj my prispievame k Vašej výzve, aby 8.mája občania zapálili sviece ako prejav vďaky. Ďakujeme!!!!!! ( my sme ju zapálili čo najbližšie ku hviezdam )“
Dnes je už celkom bežné, že sa ľudia sťažujú na depku – mávaš ju niekedy aj ty?
Áno, občas sa to stane – ale vtedy nejdem medzi ľudí, ale ostávam doma a snažím sa doma nejako rozptýliť. Nechcem to nikomu vešať na nos, ani s tým nikoho otravovať. Myslím si, že každý má svojich starostí dosť, a netreba mu ich ešte pridávať.
Jana Vančová
Foto: Archív Richarda Vrableca
Viac na: www.zabavac.sk
