Zaiste každé pobrežie na svete má svoje čaro – každé je ojedinelé a neopakovateťné, Jedno také, kde nájdeme nielen kúzelnú prírodu, ale aj zaujímavú kultúru a bohatú minulosť, je nesporne juhotalianske „Amalfi“ alebo ako hovoria Taliani – „ Costiera Amalfitana“ – presnejšie časť Kampánie, medzi Sorentom a Salernom. Mnohí z vás ste tento kúzelný kúsok západných brehov Talianska navštívili, alebo aspoň prebehli cestou ďalej na juh, po takzvanej „talianskej čizme“.
Celá táto južná časť má bohatú kultúrnu a historickú minulosť, tu sú korene našej dnešnej, západnej civilizácie – ale to by bolo na inú dlhú ( a možno aj nezáživnú) tému, čo však nie je predmet týchto mojich spomienok. Azda len toľko, že na každom kroku nájdeme svedectvá a stopy, ako za takmer tri tisícročia jedni vymieňali druhých – Etruskovia, Gréci , Rimania, ale aj Barbari, Byzantínci či Longobardi, ale aj Normani a Arabi. To všetlo sa nám zrkadlí pri pohľade na architektúru, charakter a ráz prostredia hneď pri prvom stretnutí.
Citrónové a olivové háje, malebné osadlosti…
Už sama prírodná poloha predurčila, že pôvodní obyvatelia od začiatkov osídlenia, boli nielen rybári, ale najmä výborní moreplavci a obchodníci. K tomu prirátajme ešte pestovanie a produkciu viniča, olív a citrusov na časti vnútrozemia nad pobrežím. A výsledok – tak ako i dnes platí, že kde je úspešný obchod, sú občania bohatí! Preto už v 9. až 11. storočí bola vtedy táto samostatná námorná republika „Amalfi“, ktorej vládol dóža , pánom obchodu v Thyrénskom mori. Samozrejme, že konkurencia vždy bola, a dodnes je, neúprosná až brutálna, a tak koniec úspechom tvrdým spôsobom urobili ďalší páni námorného obchodu zo severu – Benátky a najmä Pisa.
Pustime sa teda od útesov ospevovaného Sorenta na juh, prejdeme kúsok romantickej krajiny sorentského polostrova s malebnými usadlosťami, citrónové a olivové háje, košaté figovníky, ale tiež kvitnúce, voňavé záhrady. A tu, hneď na začiatku cesty, sa dostaneme na výbežok pevniny, mys Punta Campanella , pomenovaný podľa strážnej veže a zvonice z roku 1335, ktorá slúžila na varovanie pred útokmi pirátov. Dnes je tu hotel rovnakého mena, ktorý navštevujú aj slovenskí turisti, pri potulkách v týchto končinách. Treba ešte pripomenúť, že cez kúsok mora na druhej strane vás zdraví legendárny ostrov Capri a jeho Faraglioni, zdanlivo cez vodu tak blízko, že máte chuť k nemu jedoducho doplávať.
Za hlasom zvodných sirén
Na celom pobreží Amalfi leží trinásť väčších, alebo menších mestečiek, a tak prejdime aspoň niektoré. Z nich prvým, väčším, významným, ale dnes tiež mondénnym, je Positano . Vysoko, prilepené na strmé skaly nad morom, a tak aj dnes v modernej , pretechnizovanej dobe, treba niektoré najvyššie položené staré usadlosti zdolávať po vlastných – príjazd štyroch kolies nemusí byť vždy jednoduchý. Ale jednu pozoruhodnosť nesmieme obísť – sú to pred Positanom, dole pod nami, takzvané „Kohútie ostrovy“ alebo „ Li Galli“, mimochodom známe už z dávnej antiky. Podľa Homéra a gréckej mytológie, vraj boli sídlom legendárnych sirén. Sirény boli obludy síce s krásnou ženskou hlavou a okúzľujúcim hlasom, ale vtáčím telom – takto sa im totiž pomstili múzy a Afrodita, bohyňa krásy za to, že boli opakom (!) prelietavých žien. Boli teda vlastne potrestané preto, lebo boli verné mužom…! 😛 Ponížené a urazené sirény sa odsťahovali ďaleko, na opustené ostrovy, kde svojím krásnym a neodolateľným hlasom, lákali plavcov a rybárov do záhuby ! Toľko teda jedna verzia dávnej minulosti. Ale dnes si domáci vymysleli a prispôsobili pohľad na ostrovy moderným predstavám – z určitého uhla pohľadu z cesty na pobreží a troške fantázie, ostrovy vraj vyzerajú ako Sophia Lorenová, ktorá zvodne leží na vode a opaľuje sa. A aby bola ľudová tvorivosť, ale aj pohľad kompletný, oproti, na pevnine, pri ceste, vytvorila príroda kamenné solitéry alebo „ihly“, z ktorých jeden sa vraj ponáša na Giuseppe Garibaldiho (taliansky národný hrdina) s jeho bohatou bradou a typickou čiapočkou, ako sa pozerá dolu, na Sophiu a druhý je podľa ľudovej predstavy „ La Madonna con Bambino“ čiže „Madona s dieťaťom“.
Známe osobnosti tiež lákala vôńa stredomoria
Treba ešte dodať, že najväčší zo štyroch ostrovov „Gallo Lungo“ v r. 1988 kúpil svetoznámy ruský baletný majster Rudolf Nurejev, kde tiež prežil posledné roky svojho života. Dnes je ostrov opäť v súkromnom vlastníctve a za určitých podmienok je možné ho krátkodobo prenajať. Inak je neprístupný.
Ale vráťme sa späť do Positana. Dodnes tu vidno, že moreplavci a obchod prinášali zisk a obyvatelia boli majetní . Po dvoch storočiach rozkvetu ( 12. a 13. storočie), sa ale karta obrátila a už nedokázali konkurovať svojmu mocnému susedovi, akým bolo Amalfi. A tak z tohto obdobia môžeme obdivovať napr. chrám Santa Maria Assunta, s kupolou obloženou majolikou ( čo je inak typické pre tento kraj), s ikonou Čiernej Madony z 13. storočia, alebo kostol Santa Catarina, alebo Nový Kostol, čiže Chiesa Nova, alebo tri obranné a pozorovacie veže na pobreží ( Torre del Fornillo, Torre Trasita, Torre Sponda, ktoré dnes tiež často vidíme ako atraktívny background na reklamných šotoch, najrôznejších produktov. Positano, ako takmer zabudnuté mestečko, čakalo storočia a až v polovici minulého storočia sa stalo cieľom spoločenskej smotánky, podobne ako Capri, alebo Via Venetto v Ríme. Usadili sa tu filmové hviezdy, režiséri, ale tiež podnikatelia, ba dokonca korunované hlavy. Predtým vedelo o ňom len pár, aj keď svetových umelcov – Pablo Picasso, Greta Garbo, alebo John Steinbeck … Ale dnes , napr. ak budete mať šťastie, môžete tu stretnúť madam Ginu Lollobrigidu – ja som to šťastie nemala, ale zato pri jej bielej vile s azúrovým bazénom sa promenádovala mačka, ktorá možno patrila do rodiny. Alebo z mora sa pozrieť na belasú vilu dnes už nežijúcej princeznej Margaret, sestry britskej královnej Alžbety, prilepenú na skale nad vodou, so schodíkami priamo do mora, alebo Armaniho čiernu jachtu, …. V zálive pod mestečkom sú tri, nie práve veľké, ale zato atraktívne pláže.
A kto si chce vychutnať trocha turistiky po starých pastierskych chodníčkoch, po skalnatých útesoch, vysoko nad pobrežím, má možnosť prejsť z Positana do najbližšej usadlosti Praiano, po „ Sentiero degli Dei „ alebo po „Božskej ceste“ a vychutnať si vôňu stredomorskej prírody. Stojí to za to !
Čo by sme mali vidieť v Amalfi?
„Costiera Amalfitana“ alebo po našom jednoducho „Amalfi“, inak od r. 1997 zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, má svoje pomenovanie práve podľa pobrežného mestečka Amalfi, niekdajšej významnej a bohatej, stredovekej námornej republiky, ktorej vládol dóža a ktorá postupne bola pánom obchodu v oblasti celého Thyrénskeho mora ( drevo, železo, zbrane, víno, ovocie, ale aj šperky, perly, koberce, vonné oleje…). Ale ako to obyčajne chodí, po dvesto rokoch muselo tiež ustúpiť väčším a mocnejším. Hovorí sa, že prvé dojmy zo samotného Amalfi sú väčšinou zmiešané – malý prístav, nábrežie , malé pláže, a opäť mestečko ulepené na strmých bralách, strážne pevnosti na brehu, ale aj nad mestečkom. Z nábrežia prejdeme okolo takzvaného „Arzenálu“ so zbierkami zbraní a námorníckych zaujímavostí, vrátane zbierky námorníckeho práva, tzv. Tabula de Amalpha“ z 11. storočia , ktorá mimochodom platila pre plavby v Stredozemnom mori až do 16. storočia. Má 66 paragrafov, ktoré sú zamerané na všetky práva a povinnosti, prevádzku, právne podrobnosti a zásady plavby, námorného obchodu, mužstva, poistenia a ďalšie zaujímavosti… Hneď pár krokov ďalej , cez bránu „Porta Marinara“, vstúpime priamo do centra starého mesta na „Piazza Duomo“ , malé , ale historicky významné námestie, s fontánou svätého Ondreja, alebo ako sa tu hovorí, St. Andrea. Jeho meno nesie tiež, možno najvýznamnejšia stavba , teda katedrála nad námestím s románskou zvonicou z 13. storočia, ale tiež so slávnym schodiskom, ktoré často možno vidieťv exteriéroch divácky úspešných filmoch, rôznych produkcií. V interiéri sú zaujímavé staré stĺpy, Krížová cesta, alebo Rajská záhrada, s palmami, maurskými oblúkami, ale aj s antickými sarkofágmi v arabsko-sicílskom štýle pre bohatých občanov vtedajšieho Amalfi.
Pre návštevníkov je určite zaujímavé tiež múzeum papiera alebo „Museo de la carta“, ktoré prezentuje starú, lokálnu, no významnú výrobu papiera, tzv. bambagina“. Výroba papiera bola totiž od 12.storočia pre Amalfi a jeho obchod veľmi dôležitá. Na papier spracovávali zvyšky bavlny, plátna a konope a celý spôsob, ako na to, sa naučili od Arabov. Dodnes sa takýto špeciálny papier, vyrobený starým, pôvodným spôsobom, dá kúpiť len v exkluzivnych obchodoch .
A len pre zaujímavosť – tiež Vatikán ho dodnes používa pre svoju oficiálnu korešpondenciu .
Malebné Ravello
Ďalším malebným , ale tiež pri potulkách v týchto končinách, významným mestečkom, ktoré treba vidieť, je Ravello. Nie celkom na brehu mora, ale kúsok vyššíe , ako romantická záhrada okolo palácov, víl a pôvabných uličiek v kopcoch nad Amalfi. Svojimi počiatkami, samozrejme, súvisí a zapadá do mozaiky celej histórie tohto pobrežia, ale rozdiel je v tom, že pre svoju polohu lákalo bohaté amalfinské rodiny, ktoré si tu stavali svoje paláce a vily. Predovšetkým sú to záhrady a vila Rufolo, ktoré v 13. storočí vlastnil bankár Nicolo Rufolo, ako aj vila a záhrady Cimbrone, vysoko na skale nad pobrežím. Samozrejme , že nič netrvá večne a tiež zlatý vek pre tieto sídla, ich majiteľov a celé obdobie sa skončil. Po búrlivých časoch nasledujich storočí, až v 19. storočí prišlo k renezancii toho, čo zostalo. A tak dnes, turisti, milovníci histórie, umenia, ale aj prírody, obdivujú nielen samotné vily Rufolo a Cimbrone, ale najmä ich záhrady a parky vôkol. Majú skutočne svoje čaro – veď tvorili tu umelci ako Richard Wagner, Ferencz Liszt, Vrginia Woolfová a ďalší. Napríklad anglický spisovateľ D.H. Lawrence práve tu napísal čast svojho románu „Lady Chatterley´s Lover“ – alebo „Milenec Lady Chetterlyovej“. Tiež Richard Wagner práve v záhradách Cimbrone si našiel inšpiráciu ku scéne v opere Parsifal, ktorá sa odohráva v záhradách čarodejníka Klingsona. Na pamiatku skladateľa je hlavná terasa známa ako „Terazza Wagner“ a tiež každoročne sa v týchto záhradách schádza svetová hudobná elita na známom festivale „di Ravello“. Okrem hudby má Ravello, rovnako ako jeho susedia, pozoruhodnú katedrálu z 11.storočia, alebo rovnako starý malý románsky kostolík St. Giovanni del Toro , malebné uličky, námestíčka…
Milovníci krásnej keramiky a limoncella si prídu na svoje!
V Taliansku všade, ale najmä na juhu, si prídu na svoje milovníci keramiky. Naše posledné zastavenie na potulkách po pobreží Amalfi je vo Vietri sul Mare, ktoré dodnes platí za skutočnú Mekku tohto doslova umeleckého remesla v týchto končinách. Výrobky, ktoré v prvom rade boli určené pre dennú potrebu domácnosti a kuchyne, sa vyvíjali po dlhé stáročia pod rukami a vplyvom hrnčiarov z Abbruzských hôr, alebo starých majstrov zo Sicílie, či Arabov. Dodnes všetky tieto stopy nájdete na tom – ktorom tanieriku, miske alebo inom suveníre, ktorý si prinesiete z potuliek.
Takže, prešli sme spolu aspoň pár najpopulárnejších a najznámejších lokalít po pevnine pobrežia Amalfi, ale ucelený zážitok nesporne treba doplniť pohľadom z opačnej strany, teda od mora – možností s vyhliadkovými plavbami je dosť! Tak vidíme malé a väčšie pobrežné jaskyne, napr. Zelenú jaskyňu ( Grotta dello Smeraldo), síce nie tak ospevovanú ako Modra jaskyňa na Capri, ale rovnako zaujímavú, alebo už spomínané strážne veže a pevnosti, roztrúsen hore i dole po celom pobreží – kedysi obrana proti vpádu nežiadaných hostí, dnes zväčša v privátnom vlastníctve, prebudované na luxusné hotely alebo reštaurácie.
Ďalšia vec, čo návštevníkovi udrie do očí, sú terasy s citrónovníkmi, na ktorých súčasne vedľa voňavého kvetu, sú dozrievajúce, ale aj zrelé plody. Tiež platí, že tunajšie citróny sú známe, ako najšťavnatejšie, najaromatickejšie, ale tiež ako vôbec najväčšie. Napríklad takzvané „ponciri“, špeciálna, veľká odroda, (pripomína veľkosťou malý melón), sa používa najmä v cukrárskych špecialitách. Vôbec citróny nájdeme v tunajšej kuchyni všade – od pasty, cez prípravu mäsa, rýb, morských plodov až po obľúbené sladké, voňavé (vždy dobre chladené ! ) „limoncello“.
Tí z vás, ktorí sami prešli tieto končiny (možno i viackrát), určite môžu z vlastných zážitkov a skúseností veľa doplniť. A kto sa sem zatiaľ len chystá, pre toho možno budú tieto moje spomienky trocha užitočné. Tak veľa šťastie a ako hovoria Taliani „ In boca al lupo!“
Lenka Lutonská
