Ligúria – potulky po jej pobreží

Ligúria, pre slovenského turistu, je možno nie až tak často navštevovaná časť slnečného Talianska. Tento severozápadný kúsok pobrežia, alebo ako tiež hovoríme  “taliansku Riviéru”,  obyčajne minieme cestou na juh, nech už je to za akýmkoľvek cieľom. A predsa, tento úzky pás skalistého pobrežia, s divokými útesmi, zálivmi, ale aj s väčšími či menšími piesočnými plážami, rybárskymi usadlosťami, malebnými mestečkami usadenými ako orlie hniezda na skalách, či mondénnymi strediskami, má svoju neopakovateľnú atmosféru a kolorit.

Len pre doplnenie

Ligúria, to sú vlastne dve časti  pobrežia. Západná, tzv. „Riviera di Ponente“, čo je úzky pás pobrežnej nížiny až po Francúzsko. Druhá, východná, skalistá, členitá a malebná, tzv. „Riviera di Levante“. Medzi týmito dvoma „riviérami“ leží správne stredisko kraja, ale i najväčší a slávny prístav Janov (Genua). Kedysi nesmierne bohatá námorná republika, odkiaľ pochádzal janovský rodák Krištof Kolumbus, ktorý na konci stredoveku ( alebo začiatku novoveku) objavil Nový Svet –  dnešnú Ameriku.

Neopakovateľná krajina

Svoje potulky po tomto pobreží som začala z východnej strany talianskej  pevniny, alebo „ Rivieri di Levante“. Od prístavu  La Spezia, cez Národný park „Cinque Terre“ (vo voľnom preklade  niečo ako „päť krajín“). Sú to malé mestečká, pôvodne rybárske  usadlosti, vystavané, alebo doslova prilepené na skalisté pobrežie. Už prvý pohľad na každé z nich, Riomaggiore, Manarolla, Corniglia, Vernazza a Monterosso, potvrdzuje, že svojím charakterom, a to nielen prírodou, ale aj históriou, je to kraj ojedinelý. A preto nie náhodou, že od r.1998 sú zaradené do Svetového kultúrneho dedičstva  UNESCO. Spolu vytvárajú akúsi mozaiku z typických mediteránnych stavieb, ktoré sa strmo dvíhajú nad morom na ešte strmších skalách. Každá je neopakovateľný originál.

Krásna i divá príroda

Vieme, že pôvodné obyvateľstvo najprv žilo vysoko na skalách, živilo sa poľnohospodárstvom a až niekedy v 10. storočí  zostúpili bližšie k pobrežiu mora a začali sa živiť rybárstvom. Vieme tiež, že tak nastúpila  „deľba práce“, muži rybárčili a ženy začali zakladať vinice. A to nielen pre produkciu vína, ale najmä s úmyslom chrániť strmé svahy kamennými terasami, ako ochranu pred zosuvom pôdy. Terasy nie sú klasické – vodorovné, ale vlnité. Ak sa pozrieme na svahy nad morom, vidíme kamenné vlnovky, ktoré spolu vraj majú až 11.000 km. Pôvodné obyvateľstvo žilo storočia (vlastne až do konca 19. storočia) v týchto tvrdých podmienkach z toho, čo dala príroda ( plody zeme, ovocie,  olivy, hrozno,…) a more , čiže ryby a plody mora. Nielen divá, drsná, príroda a búrlivé, i keď krištáľovo čisté more, ale aj časté lúpežné pirátske prepady, trápili obyvateľov.

Dnes navštevuje tento malý, pobrežný raj –  „Parco Naturo“„Parco Marino“, nespočetný rad turistov, ktorí prichádzajú  nielen modernými komunikáciami na pobreží prevŕtanom mnohými tunelmi, ale i po mori,  malými osobnými loďami, čo slúžia ako dopravné prostriedky pre jednotlivé mestečká. A to je ten pravý zážitok!

Pôvabné mestečká a kostolíky

Aspoň niekoľko zaujímavostí, ktoré mi utkveli. Tak napríklad Vernazza nás privítala úzkymi uličkami, ktoré sú pospájané širokými schodami. Rovnako svojou typickou guľatou vežou na vysokej skale, ale i pôvabným gotickým kostolíkom sv. Margerity zo 14.storočia, postaveného z čierneho kameňa.

Monterosso – tu sa na pevninu musíme z maličkého prístaviska doslova  vyškriabať po strmých schodoch. Nad všetkým na samom vrchu stojí kostolík San Giovanni Batista, najstarší na celom pobreží Cinque Terre. Svoj vlastný kostolík má každé mestečko a všade nájdeme ďakovné tabuľky za záchranu života, ktorý bol zaiste ťažký, a preto tiež hovorili, že sa „žíje, miluje a zomiera vždy hore alebo dole“ – „ su o sci“.

Ďalšie vinárske mestečko,  opäť vysoko na pobreží, je Corniglia. Mestečko s maličkým prístaviskom len pre rybárske bárky, ktoré však musia rybári vyťahovať na breh, aby sa pomestili. Pre návštevníka ako som bola ja,  sú prechádzky po úzkych uličkách, ktorým tu hovoria „carruggi“, rybárskych prístavoch, ale aj tichých plážach s neskutočne čistým morom určite nezabudnuteľným zážitkom.

Modrá cesta a Cesta lásky

Návštevníci, ktorí si radi prešliapu Cinque Terre po súši, v skalnatom teréne, nad morom, voňavými záhradami a vinicami, majú tiež možnosť. Turistické trasy nad pobrežím ich čakajú. Celé pobrežie spája nad morom tzv. „ Il Sentiero Azzuro“ čiže modrá cesta. Odmení každého fascinujúcim výhľadom na útesy, terasy viníc a záhrad.

Z nej časť, asi 2-kilometrový úsek medzi mestečkami Manarola a Riomaggiore je tzv. „Via dell´amore“ alebo „ Cesta lásky“, ktorú v 30-tych rokoch minulého storočia domáci nadšenci, bez techniky, doslova len rukami, bez finančnej odmeny, vybudovali a vytesali do skaly.

Luxusné Portofino

Po tejto prírodnej a historickej lahôdke prejdime po ligúrskom pobreží kúsok na západ, do sveta „bohatých a pekných“, do luxusného Portofína. Kedysi polostrov s dedinou rybárov, ktorý prechádzal rukami bohatých janovských rodín, s architektonickými skvostami, ako sú  hrad a kostol San Giorgio, opátstvo – Abbazia di San Fruttuoso, a mnohé ďalšie… Neskôr, v 19. storočí, objavili tento kúsok pobrežia európski aristokrati a neskôr hollywoodské hviezdy. Dnes je to najluxusnejší „mys“ na talianskom pobreží. Nielen staré, ale i nové prepychové vily a apartmány a najmä jachty, jachty, jachty… A vôbec všetko, čo je V.I.P.  tu môžete vidieť a stretnúť. Treba vidieť na vlastné oči!

Tradične sa tu konajú atraktívne slávnosti, nielen pre domácich, ale samozrejme aj pre návštevníkov – napr. v máji „Festival rýb“ spojený s veľkými rybárskymi hostinami, alebo festival „Stella Maris“ – plavba lodí ku skale Punta Chiappa. K popularite Portofina určite prispel tiež v 50-tych rokoch veľmi populárny šansón „Love in Portofino“ , ktorý mali a majú vo svojom repertoári dodnes mnohé veľké hviezdy hudobného sveta (napr. tiež Andrea Bocelli).

Krásy Kvetinového pobrežia

Zo všetkých ďalších zaujímavých miest na pobreží dovoľte mi spomenúť ešte jedno – San Remo, ktoré  však leží na tzv. „kvetinovom pobreží“  Rivieri di Potente. Odhliadnuc od jeho bohatej  a starej minulosti, siahajúcej až po Rimanov,  nakoniec vyrástlo opäť z dediny rybárov na exkluzívne letovisko. Plné vône kvetov. Veď nie nadarmo sme na „kvetinovej riviére“, alebo „Riviere di Fiori“, ktorú s obľubou navštevovali umelci ( napr.P.I. Čajkovskij ), osobnosti ( A.Nobel ), ale aj korunované hlavy, vrátane legendárnej cisárovnej Sissi. Dnes je uznávanou Mekkou zábavnej hudby, nielen v Taliansku, ale rešpektovanou aj v celej Európe! V r.1951, tu v divadle ARISTON, bol po prvýkrát usporiadaný festival talianskej piesne,  alebo  „Festival de la Canzone“, ktorý sa dodnes koná  pravidelne každý rok, vo februári. A pretože sa v Európe v tom čase začala rýchlym tempom rozvíjať televízia, v roku 1956 dal tento festival impulz na hudobnú súťaž v európskom kontexte, teda „Eurovision Song Contest“, ktorú aj keď časom rozšírenú, poznáme dodnes. Svoj pôvod, možno i vzor,   len o pár rokov neskoršie, mala tak aj naša „Bratislavská Lýra“. A ešte jedna, možno kuriozita alebo maličkosť, ktorá k nám priletela z týchto končín! Na festivale v San Remo v roku 1958  prvýkrát  zaspieval Neapolčan Domenico Modugno svoje  „Ciao, ciao bambina“ („Piove“).

Nielenže zvíťazil, ale dodnes je bez zveličenia táto melódia evergreenom. Navyše, pozdrav  „ciao“, alebo po našom, jednoducho „čau“,  sa u nás rýchlo udomácnil a k tomu určite prispel tiež rovnomenný hit, práve zo San Rema na Ligúrskej riviére.

Gastronomické delikatesy

Prešli sme spolu síce len malý kúsok ligúrskeho pobrežia, ale ako vidno, môžeme na ňom nájsť ďaleko, ďaleko viac zaujímavostí. A pretože je určite zaujímavé aj čo-to z regionálnej kuchyne, ponúkam vám aspoň zopár tipov:

Ligúria – to sú najmä sardelky, pesto, citrusové plody, aromatické bylinky, olivový olej a samozrejme, vína. Hovorí sa, že vývesným štítom tohto regiónu je „pesto alla genovese“ – zelená zmes bazalky, olivového oleja, cesnaku, píniových orieškov  ( ktoré sú typické pre tento región) a syry, všetko spolu zmiešané a v mažiari rozotreté. Podáva sa ako príloha k cestovinám – ktoré, ako vieme, volajú „pasta“ a ktorých je  veľa druhov. Tu sú typické napríklad tzv. „trenette“ alebo „trofiette“ – drobné cestoviny. Ďalšou špecialitou sú  dary mora. Najmä sardelky, ktoré sú najkvalitnejšie z lovu v období medzi začiatkom jari a letom. Dostaneme ich v miestnych tratóriách, alebo pripravené na ražni, alebo ako hovoria „tian“– pripravené  spolu s rajčinami a zemiakmi. Tiež obľúbenou špecialitou sú solené, naložené  s citrónovou šťavou, ktoré sa nakoniec ako tzv. „cornabuggia“, podávajú s olivovým olejom a oreganom. Kvalitných vín je, pochopiteľne, veľký výber pre každého.

Ale ostaňme vo viniciach na Cinque Terre, pri pohári lokálneho, bieleho vína  rovnakého mena, alebo pri  poháriku „Sciacchetra“, bylinkového, likérového vína, ktoré má korene ešte v Starom Ríme, ako víno bohov. Alebo pri poháriku dobre chladeného „Limoncina“, doma pripraveného likéru z aromatických citrónov, alkoholu a cukru .

A tak, keď zablúdite do týchto končín, želám vám veľa príjemných chvíľ, zážitkov, romantickej prírody,  „ Salute!“ pri pohári vína  a  – ciao!

Lenka


Save