Ak začneme hovoriť o miestach alebo mestách, ktoré sú synonynom centier svetovej kultúry, určite nám zarezonuje talianska, či presnejšie toskánska Florencia, alebo „Firenze“. Mnohí z vás určite toto nezabudnuteľné európske mesto navštívili. Teraz však zalistujem vo vlastných spomienkach a dojmoch. Pokým sa trocha hlbšie ponoríme do atmosféry tohto výnimočného mesta, bolo by vhodné aspoň trocha prebehnúť jeho minulosť, čo určite dokreslí celý pohľad a možno i zážitok.
Ako vznikla Florencia?
Ale pekne po poriadku! História dnešnej Florencie, odhliadnuc trebárs od Etruskov, je i tak dlhá. Podľa legendy, jej meno pochádza od rímskeho vojvodu Florina.Ten prenasledoval zbeha, ktorý sa ukryl v susednom, dobre opevnenom Fiesole. Florinus sa rozhodol „pevnosť“ vyhladovať, a tak sa usadil v blízkosti, na brehu rieky Arno, tam kde je dnešná Florencia. Historicky tento príbeh nie je doložený! Ale faktom je, že Florenciu založili v 60-tych rokoch vyslúžilí rímski legionári, veteráni, a tak sa začal rozvoj kolónie na brehu rieky Arno. Na toto obdobie sa zachovalo len málo pamiatok, s výnimkou stôp striktne dodržiavaného systému a usporiadania ulíc v rímskych mestách – napr. na dnešnej Piazza dela Republika, kde bolo stare fórum, ale aj niekoľko ďalších….
Neskoršie časy boli turbulentné. O 600 rokov dobyli kolóniu Longobardi a po nich Frankovia. Karol Veľký, ktorého pápež v r. 800 korunoval v Ríme za Cisára ríše Rímskej, pričom on pápežovi na oplátku venoval veľké územie v dnešnom strednom Taliansku, čím dal základ Pápežskému štátu a konečne tiež dnešnému Vatikánu. Samozrejme, nie všetci boli spokojní a tak vznikali vnútorné boje medzi stúpencami cisára (ghibelini) a stúpencami pápeža (guelfovia), čo je dnes často vďačným námetom na rôzne dobrodružné filmové spracovania, ktoré môžeme vidieť na televíznej obrazovke aj u nás.
Poriadok musela napokon urobiť žena!
A tu, možno to poviem s trochou irónie, ale i ženského sebavedomia, že poriadok a ukončenie nekonečných šarvátok a bojov medzi mužmi oboch strán, urobila žena – Matilda Toskánska (1046 -1115), svojou zmierlivou a možno aj žensky racionálnou politikou. Po jej smrti sa vytvorila vo Florencii takzvaná Comune – 100-členná mestská rada, podporujúca cisára a zasadajúca v paláci, ktorý dodnes poznáme ako Palazzo Vecchio.
V ďalších storočiach Florencia začala ťažiť najmä z obchodu a výroby vlnených látok, ktorá sa rozvíjala najmä vďaka rieke Arno. Podnikaví obchodníci kupovali a dovážali vlnu z Anglie, a z orientálnych bazárov zase exotické farbivá. Farbenie textílií bolo tunajšou doménou a dodnes známa takzvaná „florentínska červeň“ sa stala jednou zo základných farieb v Európe. Textilnou výrobou sa zaoberala v tom čase podstatná časť Florenťanov. Je logické, že v úspešnom obchode sa peniaze točili, a tak bohatí bohatli, postupne prešli k ďalšiemu a dodnes lukratívnemu podnikaniu – bankovníctvu a peňažníctvu, a ich zlatý florén alebo „florino“ bol od r.1252 prijatý ako platidlo v celej vtedajšej Európe.
Obrovská závisť a vraždy
Bankárstvu sa venovali mnohí, ale najbohatšími, šikovnými, ale i najmocnejšími, bola rodina Mediciovcov, ktorí pochádzali z neďalekého Muggella. Zakladateľom tohto „klanu“ bol prezieravý bankár Giovanni di Bicci de Medicci. Jeho syn Cosimo (1389-1464), niekedy známy ako „ Cosimo il Vecchio“ čiže „ starý Cosimo“, bol nielen mimoriadne schopný bankár a politik, ale najmä intelektuál, ktorý v porovnaní s ostatnými boháčmi bol viac prístupný a ľudský k drobnému meštianstvu, takzvanému „popolo minuto“. Jeho zásluhou sa začal nevídaný kultúrny rozvoj mesta. Podporoval humanistov, nechal vystavať mnoho verejných budov, vrátane verejnej knižnice, podporoval umelcov, vrátane architektov, čo dnes vidíme na každom kroku.
Zaslúžil sa o prestíž mesta, keď v r. 1439 sa na florentskom koncile stretli katolícka a východná – pravoslávna cirkev. Zásadou bolo: „Nesnaž sa rozdávať rady, ale presadzuj svoje názory nenápadne, nebuď pyšný, vyhýbaj sa sporom a vždy sa drž stranou pohľadu verejnosti ( pozn. – kiež dnešní „veľkí“ by si ho brali za vzor!). Dnes najznámejším z mediciovského rodu je jeho vnuk Lorenzo (1449-1492), tiež známy ako „ Magnifico“ čiže „nádherný“. Za jeho života rozkvet renesancie a humanizmu bol na vrchole. Je prirodzené, že aj úspech a pozitíva Mediciovcov mali svoje tienisté stránky. Napriek sympatiám a podpore florentískej verejností, bohatstvo a moc závideli ostatné významné rodiny, najmä rod bankárov Pazziovcov. Prišlo to až tak ďaleko, že 26.apríla 1478, pri omši v katedrále Santa Maria del Fiore pokúsili sa Lorenza a jeho mladšieho brata Giuliana zavraždiť. Lorenzo sa zachránil, ale Giuliano zahynul. Pomsta ľudu vrahom a povstalcom bola veľmi krutá. Prirodzený odchod Lorenza Mediciho, ktorý zomrel v r.1492, znamenal koniec jednej epochy. Jeho potomkovia, hoci boli infiltrovaní v Európe na najrôznejších významných postoch, kráľovských dvoroch a cirkvi, už nedosiahli úroveň svojich predkov.
Fanatický mních a ruka diabla…
Ale i ďalší odporca sa objavil na scéne vo Florencii. Bol to fanatický mních Girolamo Savonarola. Ten ešte za života Lorenza Mediciho videl v renesančnom umení „ruku diabla“ a tak v atmosfére strachu, veľa umeleckých diel sa nenávratne zničilo. Nakoniec v turbulencii udalostí, florentský dav mnícha uväznil a na námestí della Signoria ako kacíra upálil. Dnes nám tieto hrozné udalosti pripomína pamätná doska na dlažbe námestia. V ďalších storočiach, poznačených pohybom a turbulenciami v celej vtedajšej Európe, Florencia už nehrala takú úlohu. V roku 1737, rod Mediciovcov vymiera bez mužského potomka. Ale dedička, Anna Mária, sestra posledného z rodu, v testamente v roku 1743 odovzdala celý majetok mestu Florencii s klauzulou, že mesto nesmie z majetku nikdy nič predať! Určite múdre rozhodnutie a opäť ženská predvídavosť – čo poviete?
Ešte z histórie na záver
Po zjednotení Talianska v roku 1861, bola Florencia desať rokov sídlom kráľa a hlavným mestom novovzniknutého Talianska a od roku 1982 patrí jej centrum do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Obrovský výskyt velikánov umenia
Je nesporné, že obdobie Mediciovcov zanechalo vo Florencii neskutočné bohatstvo umeleckých hodnôt nevyčísliteľnej hodnoty. Je to jedno obrovské „open-air“ múzeum. Vždy sa pýtam sama seba, ako je možné, že na takom malom kúsku tohto sveta, a z pohľadu histórie za taký krátky čas, žilo a tvorilo toľko géniov, akými boli Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Raffael Santi, alebo Sandro Botticelli, Filippino Lippi, Masaccio, Giotto, Donatello…., alebo architekti ako Brunelleschi, Giorgio Vasari, a mnohí, mnohí ďalší. Vymenovať naraz všetkých azda ani nie je možné. Ale aj umelci slova, ktorí pochádzali alebo pracovali v tomto období vo Florencii, poznačili svetovú literatúru až dodnes – Giovanni Bocchaccio a jeho „Decameron“, Francesco Petrarca a jeho „Canzoniere“ čiže „Sonety“, ale najmä Dante Alighieri a jeho „Comedia divina“ alebo „Božská komédia“. Tu nesmieme zabudnúť na ďalšiu osobnosť, ktorou bol spisovateľ, filozof, diplomat Niccolo Machiavelli, ktorý okrem iného, tiež spracoval od roku 1520 históriu Florencie v diele „Istorie Florentine“. A tak môžeme pokračovať ďalej a ďalej… Všade, kadiaľ prejdeme, nájdeme ich diela a ich stopy. Popísať všetky je nemožné – no pokúsim sa aspoň o niektoré.
Delon pozýva na prechádzku mestom…
Začnime svoju prechádzku Florenciou na vŕškoch na ľavom brehu rieky Arno, na námestí Piazzale Michelangelo, kde nás víta v replike Michelangelov Dávid a kde býva obyčajne prvé zastavenie návštevníkov pre spomienkové foto. Výhľad na Florenciu, ktorá leží pod nami a lenivo vlniace sa Arno, je nezabudnuteľný. Tu mi prichádza na um scéna z klasického filmu „Žltý Rolls-Royce“ (V.Británia, 1966, režia A.Asquith), kde na tomto mieste, vtedy ešte mladý Alan Delon, ako papparazzo Stefano hovorí turistke: „ Madam, táto panoráma je najkrajšou na svete!“ Myslím, že nebol ďaleko od pravdy! No tento pohľad nám dáva tiež dobrú orientáciu medzi pamiatkami dole v meste.
Ďalej prejdime dolu do mesta, na Piazza del Duomo, pri katedrále Santa Maria del Fiore, kde sa stretávajú všetky florentské cesty. Je to srdce Florencie. Tu, spolu s baptistériom, teda krstiteľnicou – presnejšie „Baptisterium di San Giovanni“, nájdeme najstaršie stavby v meste. Katedrála je majstrovským dielom renesančného inžinierstva, záplava červeného, zeleného a bieleho mramoru, mozaiky – skutočná „kamenná báseň“. Stavba kupoly je sama o sebe jedným z najväčších zázrakov stredovekého staviteľstva. Jej stavbou, o ktorej si mnoho kritikov myslelo, že je nerealizovateľná, bol v roku 1420-24 poverený architekt Filippo Brunelleschi (1379 – 1446 ).
Kupola, vysoká 106 m s priemerom 42 m, bola vystavaná bez lešenia, technikou „ rybacej kosti“, odspodu. V porovnaní s monumentálnou stavbou, interiér dómu je strohý. Zaujmú tri obrazy – Danteho „Božská komédia“ a dva jazdecké portréty. V kupole vidíme zaujímavé fresky Giorgia Vasariho na tému „Posledný súd“. Vytrvalci majú možnosť vystúpiť po úzkom schodisku, asi 400 schodov, na kupolu a odmenou je panoráma námestia, ale i mesta. Vedľa dómu stojaca „Campanile“ teda zvonica, z roku 1334 je o 6 m nižššia ako kupola. Ak zájdete do bočnej ulice napravo, nájdete tu mramorovú sochu majstra Brunelleschiho, ako sa zamyslene pozerá hore, na svoje nesmrteľné dielo.
Rajská brána na zemi
Rovnako významnou stavbou na námestí je už spomínané Baptistérium, ktoré je najstaršou stavbou v meste. Mnoho rokov sa predpokladalo, že stavba má rímsky pôvod a že je to zvyšok chrámu boha Marta, ktorý bol postavený na pamiatku víťazstva pri Fiesole a založenia Florencie. Dnes je táto hypotéza na ústupe, hoci odborníci stále presne nepoznajú jej pôvod. V priebehu storočí vždy malo výnimočné postavenie, nebolo nikdy katedrálou, ale i tak sa mu dostávali najhonosnejšie umelecké diela. Prekrásne mozaiky, ale aj hrobky, ktoré vytvoril Donatello a ďalší významní umelci. Dnes sa obdiv návštevníkov sústreďuje aj na jeho brány. Najstaršiu, takzvanú „Južnú bránu“, ktorú navrhol Andrea Pisani (1290-1348), ale najmä na „Východnú bránu“, majstrovské dielo Lorenza Ghibertiho (1378 -1455), vyzdobenú bronzovými reliéfmi, ktoré zobrazujú príbehy zo Starého Zákona. Je známe, že Ghiberti pracoval na tomto diele veľa rokov a údajne sám Michelangelo hotové dielo nazval „Porta del Paradiso“ čiže „Rajskou bránou“. Neďaleko od dómu je starý palác Medicciovcov, známy ako Palazzo Medici-Ricardi a oproti je ich obľúbený starý chrám San Lorenzo, vyzdobený dielami Michelangela, Donatella, Filippina Lippiho a ďalších… Pozoruhodný je nedokončenou fasádou, ktorá bola predmetom sporov, ale tiež finančných problémov. A tak holá, tehlová fasáda ostala „typickou“ cez storočia až dodnes. Pred chrámom San Lorenzo nájdeme dnes (možno práve tak ako pred storočiami?) rušné trhovisko a to všetko pozoruje, alebo možno tiež stráži, mramorový Cosimo.
Kde odpočívajú v pokoji Mediciovci?
Zo zadnej strany chrámu San Lorenzo je „Cappelle Medici“, miesto posledného odpočinku Mediciovcov. Sú tu všedci. Vedľa 49 menej významných členov rodiny, sú tu veľkovojvodovia, ale aj už spomínaná Anna Mária Medici, ktorá darovala celý majetok rodu mestu Florencii. Najvýznamnejšou časťou celej hrobky je „Sagrestia Nuova“, vlastne náhrobky bratov Giuliana a Lorenza, ktoré navrhol a vytvoril sám Michelangelo. Oboch symbolizujú súsošia, ktoré nemajú základ v reálnom človeku – Lorenzo ako „ mysliteľ“ a dve postavy symbolizujú svitanie a súmrak, Giuliano ako „ muž činu“. Tretie svoje dielo „Madonnu s dieťaťom“ už Michelangelo nedokončil…
Ale prejdime z tejto časti starej Florencie cez starý most „Ponte Vecchio“ na ľavý breh rieky Arno, ktorú návštevník pozná ako „Altrarno“ čiže za riekou (Arno). Ponte Vecchio patrí vo Florencii k najslávnejším pamiatkam a každý, kto príde do týchto končín, ho musí prejsť. Jeho minulosť siaha pravdepodobne až po Etruskov, pretože koryto rieky Arno, na tomto mieste, ako hovoria pramene, údajne bolo najvhodnejšie na prechod cez rieku. No, ktovie? Ale vieme, že dnešný most bol postavený v roku 1345. Pôvodne tu mali svoje obchody mäsiari a rybári a garbiari tu mali dielne na spracovanie koží. V tej dobe bolo normálne, že celý páchnúci odpad sa hádzal do rieky, čo sa stalo pre mesto neúnosným. Zasiahol veľkovojvoda Ferdinand I.. Všetkých obchodníkov z mosta vykázal a premyslene, za dvojnásobný prenájom, poskytol miesta zlatníkom a klenotníkom, z čoho mal určite ďaleko príjemnejší a lepší zisk. Zlatníci a klenotníci sú tu dodnes, a skutočne, možno tu vidieť, ale aj kúpiť, veľa pekných vecí – aj pri nie veľmi tučnej peňaženke.
V polovici mosta nás víta pamätník – busta jedného z najslávnejších florentských zlatníkov, ale aj sochárov Benvenuta Celliniho. Je to legendárne miesto tiež z iného dôvodu. Na ohrade zavesené uzamknuté zámky symbolizujú vzájomné ( tajné ?) sľuby. Kľúčik od zámku, ak si želáte, budú strážiť až na večnosť vody rieky Arno. No, iste by bolo dobre vedieť, či to naozaj funguje… 😛
Mediciovci sa po čase presťahovali na druhú stranu Arna, za most. Ich novým sídlom sa stal Palác Pitti, pôvodne patriaci rodine rovnakého mena. Rodina pre finančné problémy nebola schopná túto pompéznu stavbu dokončiť, a tak Eleonóra z Toleda, Cosimova manželka, v roku 1549 palác kúpila a nechala dokončiť. Dnes je Palác Pitti najväčším renesančným palácom vo Florencii, kde je niekoľko múzeí a galérií – rozhodne ho treba navštíviť, lebo v skratke je nemožné ho popísať.
Záplava pamiatok nekončí…
Vo vŕškoch nad palácom sa rozprestiera renesančný park, legendárne „Giardine di Boboli“ fontány, jaskynky, jazierka, sochy a nádherná zeleň. Nechal ho vybudovať v roku 1549 Cosimo Medici a od roku 1776 ju sprístupnili verejnosti. Nájdeme tu aj malú rokokovú kaviareň „Kafeehaus“, ktorú zasa nechal vystavať rakúsky veľkovojvoda Pietro Leopold v roku 1776. A tak pri kávičke sa môžeme nielen občerstviť, ale aj pokochať, vraj vôbec najkrajším pohľadom na mesto. Ale Mediciovci mali zrejme zmysel nielen pre umenie, vzdelanie a peniaze, ale aj pre organizáciu a systém riadenia svojho územia. A na to potrebovali priestory – to, čomu dnes hovoríme „úrady“.
Preto v roku 1559 – 1580 nechal Cosimo podľa plánov, ktoré vypracoval Vasari, vybudovať rozsiahlu správnu budovu úradov – „Palazzo degli Uffizi“. Jeho úloha sa však storočiami zmenila a dnešný návštevník ho pozná ako „Galériu Uffizi“, kde v 45 sálach sú uložené a sprístupnené hlavné umelecké poklady rodu. Je tu napríklad Botticelliho „Zrodenie Venuše“, alebo „Jar“ (La Primavera), „Zvestovanie“ Leonarda da Vinciho, ale tiež socha Medicijskej Venuše, ktorá sa považuje za najerotickejšiu sochu starého sveta. Na nádvorí Uffizi je galéria sôch veľkých osobností a géniov renezancie – Dante Alighieri, Francesco Petrarca, Michelangelo Buonarotti, Leonardo da Vinci, ale aj Galilleo Galilei, Amerigo Vespucci. Budova Galérie Uffizi susedí priamo s abolútnym centrom mesta, čo je „Piazza della Signoria“ ( my by sme mohli povedať radničným námestím) a „Palazzo Vecchio“ s vežou Torre d´Amolfo ( po našom radnica alebo starý palác), kde už 700 rokov sídli mestská správa.
Za mesačnej noci chodí po námestí Biely obor…
Prejdime sa najprv po legendárnom námestí. Jeho najpozoruhodnejším rysom, s výnimkou Palazzo Vecchio, sú sochy a lodžia, čiže „Loggia della Signoria“. Začnime jazdeckou sochou Cosima Mediciho, ktorá bola navrhnutá tak, aby pripomínala sochu rímskeho cisára Marka Aurélia na Kapitolskom námestí v Ríme. Hneď v blízkosti je takzvaná „Neptúnova fontána“, kde opäť vidíme Cosima ako boha Neptúna. Florenťania toto dielo nazývajú „Il Biancone“, čiže „Biely obor“ a hovoria, že ak za mesačnej noci pri splne, dopadnú lúče svetla na sochu, začne sa postava potulovať po námestí. Nuž treba si počkať na vhodnú chvíľu a vyskúšať. Čo poviete? Na námestí je ďalšia socha „Marzocco“- lev, čo je heraldický symbol Florencie a súsošie „Judita a Holofernes“. Oboje vytvoril Donatello. Najznámejší je však Michelangelov „Dávid“, ktorý stojí priamo pred Palazzo Vecchio. Je to viac než majstrovské dielo, ktoré vytvoril Michelangelo ako 26-ročný po tom, čo mestskí radní vyhoveli jeho žiadosti a poskytli mu balvan carrarského mramoru, ktorý, ako nepotrebný a nevhodný, roky ležal za dómom. To, čo z neho vytvoril, už storočia obdivuje celý svet. Mimochodom, originál Dávida je dnes v Galerii dell´Academia.
Ešte raz sa zastavme na „Loggia della Signoria“, alebo tiež nazývanom „Loggia del Lanzi“, lodžii s troma oblúkmi, ktorá mala slúžiť predstaviteľom mesta pri častých oslavách, ako ochrana pred nepriaznivým počasím, alebo tiež ako prístrešok pre švajčiarskych kopijníkov (lanzi), Cosimovu osobnú stráž. Dnes sú tu umiestnené ďalšie výnimočné sochárske diela – „Únos Sabiniek“, perzonifikácia mužskej sily a ženskej krásy. Najslávnejšia je však bronzová socha Benvenuta Celliniho „Perseus“, ktorý drží sťatú hlavu Medúzy – práce na tomto jedinečnom diele trvali celé desaťročie.
Hodiny, ktoré fungujú od roku 1667!
Srdcom námestia je už spomínaný „Palazzo Vecchio“, čiže Starý palác . Bol postavený podľa plánov Giorgia Vasariho a od roku 1322 zvon na veži zvolával Florenťanov na zasadania, alebo varoval pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Mimochodom, vežové hodiny z roku 1667 fungujú dodnes. Prejsť, prezrieť, ale i ponoriť sa do atmosféry paláca je pre každého návštevníka zvláštnym zážitkom. Nad vchodom do paláca je umiestnený znak rodu Mediciovcov. Prejdime vstupným nádvorím, s malou fontánou s postavou cherubína s delfínom a vyjdime širokým schodiskom na prvé podlažie do najväčšej sály, „Salone del Cinquecento“ určenej pre 500 občanov, pri zasadaniach mestskej rady. Sála je nádherne vyzdobená, fresky na stenách zobrazujú vojnové úspechy Florencie, po obvode sú sochy v nadživotnej veľkosti, od najslávnejších umelcov, vrátane Michelangela, a na strope veľký obraz Cosima I., na pamiatku jeho víťazstva nad Sienou. Palác má tri podlažia a prechádzajúc sa nimi som mala pocit, ako by som prechádzala históriou najvýznamnejšieho obdobia Florencie. Bohato zdobené obytné, ale i pracovné priestory osobností, a to nielen Cosima Mediciho a jeho manželky Eleonóry z Toleda. Významná je napríklad jej kaplnka, „Capella di Eleonora“, ale i „Sala della Sabine“ s výjavmi z mytológie, „Sala del Priori“ – pre najdôležitejšie osobnosti mesta, s mozaikami z r. 1511, alebo audienčná sieň „Sala dell Udienza“ s pozláteným stropom, alebo vedľajšia miestnosť „Sala dei Gigli“, pomenovaný podľa ľalií, ktoré sú symbolom Florencie, s prekrásnym zlato-belasým stropom, alebo zaujímavá „Sala selle Carte“, kde sú geografické mapy zo 16.storočia a veľký glóbus.
Ďalší z najkrajších pohľadov na mesto
Keď vystúpime na Saturnovu terasu alebo „Terrazzo dei Saturno“, otvorí sa pred nami nádherný pohľad na mesto.
Ešte jedno námestie vo Florencii treba vidieť a prejsť. Po úzkych, starých uličkách, okolo rodného domu Danteho, čiže „Casa Dante Alighieri“ a jeho kostolíka, čiže „Chiesa di Dante“, kde chodil na omšu. Námestie „Piazza Santa Croce“ s kostolom rovnakého mena.
Hovorí sa, že „Santa Croce“ je najvznešenejší florentský chrám. Nie je to opäť len pre jeho umelecké diela, mozaiky, fresky, ale najmä vďaka skutočnosti, že sú tu pochovaní všetci géniovia svojej doby – Galileo, Michelangelo, Ghiberti, Machiavelli a asi 270 významných osobností mesta. Bankárska rodina Pazziovcov, ktorí spáchali vražedný útok na Lorenza a Giuliana Medici (ako už bolo uvedené na začiatku), nechala si tu vybudovať nádhernú a významnú hrobku známu ako „Capella dei Pazzi“, ale nikto z nich tu nikdy nebol pochovaný.
Námestie pred kostolom , kde sa na nás pozerá zadumane veľký Dante, je dodnes srdcom jednej z najzaujímavejších starých častí Florencie. Je príjemné posedieť si v niektorej z typických tratórií vôkol námestia, napríklad pri porcii „Bistecca alla fiorentina“ , pohári „Chianti“ a nakoniec ešte pridať „cantuccini“ a kalíštek dezertného „ Vina Santo“.
Živá krava pre víťaza
Ale na námestí neslobodno zabudnúť ešte na jedno – na futbal, ktorý sa tu „hráva“ od l6. storočia. Dodnes, každý rok 26. júna na sviatok svätého Jána, sa v tom pokračuje. Tento turnaj, „Calcio Storico“, alebo po našom niečo ako „historický futbal“, pripomína časy, keď v roku 1530 pri obliehaní mesta cisárom Karolom V., obrancovia Florencie takýmto spôsobom manifestovali pohŕdanie nepriateľom. V turnaji hrajú štyri mužstvá (zastupujú štyri najstaršie štvrte mesta), v dobových kostýmoch zo 16. storočia. V hre, ktorá je niečo medzi rugby a futbalom, je dovolené všetko ! Odmenou pre víťaza je – živá krava!
Toľko z mojich dojmov zo starej Florencie! Na druhej strane, mesto je tiež mladé a svieže zásluhou asi 60-tisíc mladých ľudí, ktorí tu študujú na fakultách jednej z najstarších univerzít vôbec, založenej v roku 1321. Tou je „Universita degli Studii di Firenze“.
Móda v meste
Svoje pevné miesto má vo Florencii aj móda. Pojem „bella figura“, čiže „ pekný vzhľad“, bol u Florenťanov vždy dôležitý. Dokonca aj geniálny, ale dosť cynický štátnik Niccolo Machiavelli pozoroval, že hlavným záujmom Florenťanov bolo, aby ich odev bol nádherný. Tradícia nepustí, a tak zanechala dodnes svoje stopy. Neslobodno tiež zabudnúť, že dnešná svetová značka „ Gucci“, a jej široká paleta kožených výrobkov a doplnkov, vrátane šperkov, ale aj hodiniek a parfumov, má od roku 1921, keď ju založil Guccio Gucci, svoj pôvod práve tu. Ešte jedna špecialita, možno až kuriozita, ktorú si neodpustím: Je to Lorenzo Villoresi a jeho ateliér vôní alebo „Haute Couture of Sence“, kde vám pripravia parfum presne podľa vášho osobného návrhu, predstavy a možno i momentálnej nálady.
Takže, ak ste mali výdrž prejsť spolu so mnou, aspoň niekoľko najzaujímavejších miest a zákutí Florencie, ďakujem za trpezlivosť. Tým, ktorí ste už toto mesto prešli (možno aj x-krát), azda sa tu i tam vynorili spomienky a tým, čo sa niekedy na cestu do týchto končín ešte len chystáte, želám krásne a ďalšie nové zážitky. Arrivederci !