SPÄŤ
Cestovanie

Očarujúce Syrakúzy si vás podmania

Od: Jana Vančová 11.8.2016
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Pri potulkách, dovolenkách, turistike,  alebo iných cieľoch v Stredomorí každý objavuje niečo nové –  prírodu, mentalitu obyvateľov, kultúru, ale aj  kuchyňu, výborné vína,…. no najmä  svedkov veľmi  hlbokej a najmä  bohatej minulosti. Nesporne jedným z takýchto  nevyčerpateľných  prameňov je Sicília.

Syrakúzy

Príbeh riečnej víly

Nuž dovoľte mi niečo z mojich dojmov  a spomienok  na Syrakúzy  na juhovýchodnom pobreží  tohto nádherného, slnečného  ostrova.Tak poďme  od začiatku – doslova  od  prameňa.

Hovorí sa, že za všetkým treba hľadať ženu! A tak tu sme hneď pri jednej, kráske z antických legiend  a gréckej mytológie – pri riečnej víle Arethúse.

Syrakúzy

Arethúsa, ako nám ju popísal pred tisícročiami Homér, bola pôvabná dievčina, členka  družiny bohyne lovu Artemis. Keď raz po love v elidských lesoch zašla  sa vykúpať do rieky,  zazrel ju Alfeios, boh tejto rieky a čo asi tak mohlo nasledovať? Nuž, neušla jeho pozornosti! Zrejme  nebol jej typ a nemala záujem, takže skočila  do vody a snažila sa ujsť. Ale Alfeios bol, samozrejme, výborný plavec a čoskoro k nej doplával. V poslednom  okamihu zavolala  na pomoc bohyňu Artemis, ktorá urobila poriadok. Arethúsu premenila na prúdiaci prameň, ktorého  vody  previedla  hlboko pod morom,  až vyústil ďaleko, pri Sicílskych  brehoch,  na malom ostrove  Ortygia, ktorý je časťou dnešných Syrakúz. Tam Arethúsa  opäť uzrela svetlo sveta. Ale Alfeios sa svojej vyvolenej len tak ľahko nevzdal! A  pretože riečka  ( rovnakého mena ) sa stráca pod zemou, legenda hovorí, že Alfeios  prenasledoval Arethúsu aj pod morom  a tak sú vraj tu spolu až dodnes , v „ prameni Arethúsy“. Toľko hovorí legenda, stará okolo dve tisícky rokov. Dnes sa každý návštevník určite zastaví  tesne  na morskom pobreží,  pri tomto malebnom,  sladkovodnom  prameni, kde rastú papyrusy. S troškou fantázie sa môžete pozrieť, či sa vám náhodou v prameni neobjaví   tvárička  krásnej Arethúsy.

Syrakúzy

Ak nie – jej  pôvabná tvárička je už tisícročia známa na strieborných  gréckych minciach, drachmách.Tak sa teda krásna Arethúsa dostala, podľa legendy, ako prameň do dnešných Syrakúz ktoré, však  ako grécku kolóniu, založili takmer pred  troma tisíckami rokov Korinťania,  vraj na doporučenie veštiarne v Delfách.

Syrakúzy – lákadlo významných osobností

Jedno je isté, že pre svoju strategickú polohu na mori, medzi Európou a Afrikou, boli Syrakúzy najsilnejším hráčom vtedajšieho sveta. Ich vládcovia sa volali „tyrani“ , boli  zväčša despoti,  ktorí vládli brutálne, tvrdou rukou. Dlho sa im darilo odolávať žiarlivým konkurentom – Athénam  a Kartágu, až nakoniec predsa  po dvoch rokoch obliehania   podľahli inej vtedajšej veľmoci Stredomoria –  Rímu. Ale pre svoju úroveň, prírodné a strategické podmienky, stali sa  teraz   pre Rimanov hlavným mestom  a strediskom novej  rímskej provincie  – Sicília.

Tiež preto, že boli bohaté, po celé  stáročia boli jednotkou na vojenskej, politickej, ale aj umeleckej a kultúrnej  scéne vtedajšieho sveta. Niet sa čo čudovať, že boli lákadlom pre významné osobnosti  svojej doby – napríklad v r. 397 pred naším letopočtom prišiel sem vyučovať filozof Platón, tu tvoril  básnik Pindareos, ale aj grécky  dramatic Aischylos, ktorého diela aj dnes môžeme vidieť na všetkých významných svetových scénach.

Rovnako tu žil  a  pracoval  Archimedés,  miestny rodák, vynálezca, fyzik, matematik, génius a „inžinier“ svojej doby, ktorého meno a jeho  „Archimedov zákon“ pozná dnes každý žiak strednej školy. Vpád Rimanov do  Syrakúz sa mu stal osudným. Je známe a legendárne,  že práve  keď  riešil na voskovej doštičke jeden zo svojich geometrických vzťahov,  vpadol do jeho domu, nie práve vyberaným spôsobom , rímsky stotník (centurio). Archimedés, zrejme sústredený na svoje riešenia, ho upozornil –  „Noli tangere circulos meos !“  čiže  „Nedotýkaj sa mojich kruhov!“  Archimedes toto stretnutie neprežil,  za to jeho  matematické , fyzikálne riešenia  a poučky  žijú a platia  dodnes. Záver si môže urobiť každý sám!

Miesta, ktoré treba vidieť

Aj  v ďalších storočiach, kvôli  strategickým a  politickým záujmom, išla  Sicílía z rúk do rúk, a tak návštevník si tiež tu, v Syrakúzach, môže dosýta užiť v reále pohľad na umenie, architektúru a vôbec svedkov „dôb minulých“. Je to predovšetkým už spomínaná Ortygia – snáď najstaršia, pôvodná čast mesta –  vlastne ostrov, ostrovček – spojený  s pevninou  dvoma mostami. Spravidla  prvá  cesta  návštevníkov  začína  tu,  pri  už  spomínanej studni, alebo prameni  nymfy Arethúzy (Fonte Arethusa). Dodnes, teda už viac ako 2000 rokov, je srdcom Syrakúz.

Syrakúzy

Ale tento sladkovodný prameň mal pre obyvateľov  aj celkom praktický význam – pretože bez vody sa nedá žiť a Syrakúzy boli v častých vojnách obliehané, udržoval obyvateľov v krušných dobách pri živote. Aj keď prežil zemetrasenia – časté v týchto končinách, funguje dodnes. V minulosti napr. zásoboval vodou tiež námorníkov pri dlhých plavbách  – napríklad flotila admirála Nelsona v r.1790 , pred  ťažením  na Egypt sa  zásobila vodou  práve tu. Ortygia má svoj originálny kolorit – typické úzke staré uličky, kde sa osviežite napríklad „granitou di limone“(ako ja),  alebo  inou výbornou zmrzlinou (gelato),  alebo  kávičkou (ristrettom),  pokým  prejdeme  na Piazza  di Archimedo – Archimedovo námestie s fontánou bohyne Artemis. Tu sú spolu všetci aktéri pôvodnej legendy –  krásna Arethúsa, mužný Alfeios , ale i bohyňa Artemis ( v rímskom vydaní – Diana). Fontána je nová, pochádza  zo začiatku dvadsiateho storočia a jej autorom je Giulio  Maschette. Paláce okolo, pamätajú ešte doby talianskej renesancie, aj keď ich storočia  pri úpravách a prestavbách viac alebo menej vydarene  poznačili.

Syrakúzy

Apolónov chrám je pozoruhodný – aj keď z neho ostalo len torzo…

Ale k najstarším pozoruhodnostiam nesporne patrí Apolónov chrám  – Apollonion, vlastne jeho torzovité zvyšky. Bol  pravdepodobne vôbec najstarším dórskym chrámom, ktorý Gréci v 6. storočí  pred  naším letopočtom  na Sicílii vybudovali. Nápis na zvyšku schodov nám tiež hovorí, kto chrám vystaval a zasvätil Apolónovi.

Ďalším  pozoruhodným, ale  aj  rušným centrom je nesporne námestie pri dóme,“ Piazza di Duomo“, atraktívne miesto s príjemnou atmosférou, a to nielen cez deň, ale i v noci. Dnes impozantný dóm – katedrála,  bolo pôvodne Atheneum – dórsky chrám zasvätený bohyni Palas Athéne. Okolo  roku 480  pred naším letopočtom  ho nechal  na kultových miestach  vybudovať tyran  Gelon. Je prirodzené, že dlhé storočia  poznačili tiež chrám postupne všetkými zmenami  podľa  štýlu a ducha pánov Sicílie. A tak  táto pôvodne antická stavba, po konečných prestavbách  v 18. storočí,  je dnes barokovou  katedrálou, určite zastávkou pre každého návštevníka týchto končín, ale aj obľúbeným a populárnym miestom pre sobáše mladých párov.

Rovnako barokové stavby, ktoré lemujú námestie, vôbec nerušia zvyšky antickej atmosféry a tak je tiež tu veľmi príjemné posedieť a osviežiť sa v tej-ktorej kaviarničke.

Ako som už uviedla, Ortygia je najstaršou časťou Syrakúz. Ďalším postupným osídľovaním vznikali nové centrá – Neapolis, Tyche, Accadia a Epoli. Pretože spolu ich bolo päť, staré Syrakúzy poznáme tiež ako Pentapolis.

Neapolis treba jednoducho vidieť…

Každé z piatich centier má svoju viac než bohatú minulosť, ale hádam každý, kto sem  zablúdi,  nemôže  obísť Neapolis, prejsť a prezrieť si  Parco Archeologico, čiže archeologický park – rozľahlý areál, kde nájdeme stopy z rôznych  období  najstaršej histórie – napr.  obrovské obetné miesto s obetným oltárom, kde každý rok pri  „ľudových“ slávnostiach na počesť  najvyššieho boha  Dia, obetovali 450  býkov.  Alebo nádherné  grécke divadlo – Teatro Greco, zo 6. storočia pred naším letopočtom, vytesané do holej, bielej skaly,  ktoré dodnes  patrí k najväčším  antickým  divadlám vôbec. Tu sa konali  divadelné slávnosti a uvádzali  Aischylove  drámy ( Oresteia ),  ktoré  aj dnes, po tisícročiach,  a taka j dnes sa pravidelne na tejto scéne opäť uvádzajú klasické drámy ako kedysi. Aj pri mojej návšteve prípravy na letný festival boli v plnom  prúde. Rimania mali iný druh zábavy – gladiátorské  hry, alebo zápasy, tiež  s inými nárokmi na scénu. A tak z ich doby je tu aj Rímsky amfiteáter.

Ale sú tu aj iné, síce pozoruhodné i keď kedysi smutné miesta – „Latomia del Paradiso“ rozsiahle  kameňolomy,  ktoré zásobovali  vápencom staroveké mestá celého Stredomoria. Smutné, pretože  tu boli skutočné väznice a galeje, kde  trpeli  tisíce aténskych  zajatcov a Kartagíncov, ale aj Rimanov, po prehratých vojnách. Dnes tu nájdeme už len príjemne tienisté až atraktívne záhrady.

A práve tu nájdeme aj legendárne „Dionýzovo ucho“, čiže „Oreccio di Dionisio“, umelo, doslova excentricky vyhĺbenú jaskyňu, kde na stenách dodnes vidieť, ako ju doslova centimeter po centimetri dlátom vysekávali tí, čo  tu boli  za živa odsúdení na smrť. Jaskyňa má zvláštnu akustiku, preto  tyran Dionýzos  I. vraj  cez zvláštny otvor mohol nepozorovane počúvať, o čom sa nešťastníci rozprávajú…

Zázraky sa dejú!

V hornej časti  Archeologického parku, v skalách , sú pohrebiská – „Nekropole“, rovnako z helénskej ako rímskej doby. Jeden z komorových hrobov, so zvyškom mramorových dórskych  stĺpov a tympanonom  je „vraj“ miestom  posledného odpočinku  Archimeda.

Vynechať nemôžem ani  Castello Maniace, stredovekú pevnosť na južnom výbežku Ortygie, ktorú nechal v rokoch 1232-1240  vybudovať ako rezidenciu, vtedajší vládca Sicílie, Fridrich II. Barbarossa . Ale storočiami, keď sa vládcovia menili, prechádzala z  rúk do rúk a rovnako menila  sa  funkcia a využívanie.

Samozrejme, vo výpočte a návštevách pozoruhodností by som mohla pokračovať donekonečna. To, čo  sme spolu prešli,  je len malý zlomok toho, čo tu môžeme vidieť, pretože doslova za každým rohom, kameňom, alebo stromom  je niečo, čo dýcha  tisícročnou  minulosťou . Preto je logické, že Syrakúzy boli v r. 2005 zapísané do zoznamu pamiatok Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ale čo môžeme  vidieť v  „nových“  Syrakúzach – modernom meste, rozsiahlej aglomerácii, mimo Ortygie, alebo Parco Acheologico,….?  Prežili ničivé zemetrasenia, ale v poslednej svetovej vojne bolo opäť toto pobrežie pre svoju strategickú polohu  pre spojencov (Britskú armádu) zaujímavé, ako predmostie pre inváziu do  Mussoliniho Talianska.

V tejto  „novej“ časti mesta Syrakúz už je, v porovnaní s predchádzajúcimi,  len málo  výrazných  zaujímavostí, okrem  monumentálnej betónovej stavby, chrámu „ Madonna delle Lacrime“ čize  „Plačúcej Matky Božej“, ktorá upúta z diaľky ako domimanta mesta. Vybudovaniu chrámu predchádzala upäť určitá udalosť, avšak tentoraz z pomerne nedávnej minulosti. Bolo  to  krátko po vojne,  v r. 1953 a v miestnej rodine  Iannuso  čakali prvý prírastok do rodiny. Keď  mladá  mamička ochorela, čo vo vtedajšej povojnovej dobe  mohlo byť pre ňu nebezpečné, všimli si  (zrejme pri modlidbách ), že ich keramická  soška  Panny Márie  má na tvári slzy, teda plače, čo sa vraj  opakovalo po sebe niekoľko dní… Samozrejme, že išlo o senzáciu, ktorá sa začala považovať za „zázrak“ (!).  Odobrané vzorky „ sĺz“ vraj vykazovali zloženie podobné ľudským slzám.

Tým bol  „zázrak“  spečatený a Syrakúzy sa stali novým  pútnickým miestom, kde začali smerovať veriaci zo širokého okolia. To tiež dalo, ako ináč,  podnet na stavbu nového chrámu. A tak po súťaži renomovaných architektov ( zo 17 krajín), zvíťazil francúzsky projekt autorov M.Andrault a P.Parat. Chrám vysvätil  v r. 1994 sám pápež Ján  Pavol II. Dnes už zďaleka dominuje  mestu vysoká, moderná , betónová  katedrála, ktorá symbolizuje obrovskú slzu dopadajúcu na zem!

Takže opäť sme spolu, ak ste mali trpezlivosť, prešli aspoň pár najzaujímavejších  objektov  a lokalít starovekej Európy, tam, kde sa  rodila tiež naša kultúra. Určite  mnohým z vás som pripomenula miesta, ktoré ste už videli a prešli. Ale  dúfam, že pre tých, ktorí  do týchto končín možno tiež zablúdite,  môže niečo z mojich spomienok byť užitočné.

Želám veľa pekných zážitkov na cestách. Ciao! 😛

Lenka Lutonská

Save

Save

Save

womangalérie VŠETKY