Pompeje – možno od študentských čias mnohých z nás sprevádzajú v predstave niečoho dávneho, záhadného, keď príroda tragicky poznačila minulosť Európy. Ale každá minca má dve strany. A tak, odhliadnuc od tragédie vtedajších obyvateľov celého tohto regiónu – sú dnes doslova nevyčerpateľným prameňom informácií o minulosti, kultúre, architektúre, spoločenskom štýle života, z ktorých pochádza naša európska, ako dnes hovoríme západná kultúra. Mohli by sme pokračovať ďalej, ale myslím, že možno sa nedá ešte celkom odhadnúť, aké informácie stále ukrývajú.
Prečo sa ľudia usadili pri sopke Vezuv?
Je možno zvláštne, že sa už v dávnej minulosti ľudia usadili priamo pri nohách takého nebezpečného, zlostného a nevypočítateľného suseda, akým je sopka Vezuv. Je tiež isté, že podľa archeologických nálezov, asi od 8. storočia nášho letopočtu, úrodnú sopečnú pôdu, na akomsi jazyku lávy, postupne začali obrábať a kultivovať rôzne kmene, ktoré sa tu pohybovali a žili. Ale išlo tiež aj o iné výhody. Ústie riečky Sarno dávalo výhodný strategický prístup k moru, a to v oboch smeroch. Samozrejme, že aj strategická poloha vždy bola a je stredom záujmu, takže po Samnitoch, Etruskoch a Grékoch, skončil tento kúsok dnešnej Kampánie, ako inak, v rukách Rimanov. Ako typická rímska provincia, s menom „Colonia Veneria Cornelia Pompeji“ ( podľa rímskeho vojvodcu, ktorý mesto dobyl a bol ctiteľom bohyne Venuše ) – zo začiatku pre vyslúžilých legionárov, ale neskôr obľúbeným miestom, kde sa usadzovali najmä bohatí.
A pretože pôda sopečného pôvodu, ako vieme, je úrodná, poloha výborná, tak nič nebránilo úspešnému obchodu, najmä z produkcie vína, olivového oleja, ovocia a vôbec poľnohospodárskych produktov. A keďže sa peniaze točili a obyvatelia bohatli, provincia a jej „centrá“, vrátane Pompejí, sa rozrastali do luxusu.
Samozrejme, že Pompeje neboli jediné osídlenie v bezprostrednej blízkosti nevrlého suseda, sopky Vezuv. Boli tu tiež, aj ďalšie ako Stabie, Herculaneum a menšie Oplontum a Retina.
Ľudia pochovaní a zakonzervovaní zaživa
Ale príroda a jej zákony sú neúprosné…
Čulý život a blahobyt obyvateľov v podvečer 24. augusta r. 79 nášho letopočtu prerušila katastrofálna erupcia, ktorá trvala niekoľko dní. Vezuv začal chrliť popri toxických plynoch, popol, drť pemzy, ale aj kamene, lávu a bahno. Po troch dňoch tohto besnenia sa objavila zmenená krajina: Nielenže zmizol vrchol sopky Vezuv, ale prúdom lávy, bahna a kamenia (miestami do výšky až 25 m ) zmenilo sa tiež pobrežie, no a mestá aj s väčšinou obyvateľov, ostali v momente pochované, ba doslova zakonzervované na mnoho stáročí. Časť obyvateľov sa, samozrejme, pokúsila zachrániť útekom na pobrežie, ale pre väčšinu jedovaté plyny a padajúce kamene boli vražedné.
Ale odkiaľ vlastne pochádzajú pomerne vyčerpávajúce, ale tiež autentické informácie o tejto katastrofe? Nuž, v čase erupcie bol v blízkosti, v Neapolskom zálive, ako veliteľ rímskej flotily rímsky spisovateľ, ale aj prírodovedec svojej doby, známy ako Gaius Plinius starší, (autor prírodopisnej encyklopédie „Historia Naturalis“ ), ktorý nielenže všetko videl a pozoroval, ale aj svojmu synovcovi a adoptovanému synovi, ktorý je známy pod menom Plinius mladší, stačil všetko podrobne popísať. Sám však pri záchrane utečencov zo Stabie zahynul. Jeho synovec, Plinius mladší, posunul všetky informácie ďalej, a to rímskemu historikovi Tacitovi, ktorý ich interpretuje vo svojich dejepisných dielach – Historiae a Annales.
Pompeje učarili aj Goethemu…
Na Pompeje sa nikdy nezabudlo, ale presná poloha zasypaného antického mesta známa nebola. Až koncom 16. storočia, pri výkope odvodného kanála z riečky Sarno, prišlo sa konečne, náhodne, na odkrytie zvyškov antických múrov, nápisov a nástenných malieb. Systematické archeologické práce zaviedol v Pompejách až Neapolský kráľ, Karol III., Bourbonský v r. 1748 a našťastie, postupne došlo tiež k odbornému prístupu v archeologickom prieskume a registrácii nálezov. Súčasne však práve bolo aj obdobie tzv. Grand Tours, keď vo vtedajšej Európe u vzdelaných (ale najmä bohatých) mladých šľachticov stúpal záujem o dávnu minulosť a kultúru. Tak napríklad nemecký spisovateľ, básnik a osobnosť svetovej kultúry, J.W. von Goethe, už 11. marca 1787, popisuje vo svojom denníku Talianska cesta, prvé dojmy z odkrývania Pompejí, ktoré bolo vtedy skutočne ešte na úplnom začiatku. Dnes sú Pompeje odkryté asi na 70 % (zasypané boli prevažne popolom), ale v Herculaneu, zaplavenom lávou a bahnom, sú odkrývacie práce náročnejšie. Dodnes sú sprístupnené len asi na 30 %.
Ako kedysi vyzeral život v tomto meste?
V čase katastrofy boli Pompeje s počtom obyvateľov okolo 10.000 na svoju dobu relatívne veľkým mestom. Z toho slobodných občanov bolo asi 60 %, a zvyšok otroci, ktorí pochádzali zväčša z Orientu. V priemere jedna rodina vlastnila troch otrokov, ale v bohatých rodinách ich počet bol spravidla väčší. Navyše, veľmi často otroci ( z Orientu ) boli ďaleko vzdelanejší ako ich majitelia, preto niektorí pôsobili v rodinách tiež ako učitelia a lekári. Je to síce cynické, ale otrok si mohol svoju slobodu – libero – vyššou sumou peňazí vykúpiť (samozrejme, ak na to mal! ).
Hoci mnohí od začiatku objavenia nazývali Pompeje mŕtvym mestom, dnešný návštevník na prvý pohľad ešte stále vidí, že vo svojej dobe museli mať po všetkých stránkach veľmi čulý život. Tak civilný, spoločenský, obchodný, podnikateľský, ako aj kultúrny, vrátane zábavy (divadlá, gladiátorské zápasy).
Tak isto dnes, v tom, čo z Pompejí zostalo, vidíme, že asi dve tretiny boli súkromné domy. Od luxusných až po jednoduché, skromné, podľa možností a spoločenského stavu majiteľa. Majetní aristokrati, bohatí obchodníci a bankári žili v panských usadlostiach a vilách. Niektoré z nich, boli až za bránami mesta (Vila Mysteria, Vila Diomedes…). Remeselníci a drobní obchodníci žili v menších, skromnejších obydliach na periférii, teda bokom od bohatých občanov.
Domy bohatých pompejských rodín boli luxusné…
A ako vyzeral typický dom pompejskej rodiny (alebo dom Rimanov vôbec)? Myslím, že to nie je väčšine z vás neznáme. Konečne, mnohé luxusné stavby aj dnes u nás ich viac-menej kopírujú. Tak teda prechádzame domami (síce zrúcaninami), s typickým vstupom – je to „Vestibul“, ďalej po úzkej chodbe je „Atrium“ t.j. väčší priestor v strede s plytkou nádržou a Praktické v teplom Stredomorí na celkom racionálne zachytávanie dažďovej vody – tzv. „Impluvium“.
Po oboch stranách átria, v strede domu, sú „Cubicula“, malé miestnosti, spálne, pre jednotlivých členov rodiny. Hneď blízko vchodu do domu bola veľká reprezentačná miestnosť, napríklad pre prijímanie návštev – hostí, tzv. „Tablinum“. V minulosti ich kopírovali v európskej spoločnosti takzvané salóny, a dnes, skromne, zväčša naše obývačky. Ďalej v dome nasleduje „Peristil“, otvorený priestor so stĺporadím, niekedy s exkluzívnou výzdobou, vodotrysky, plastiky, ale tiež parčík s dekoratívnymi rastlinami. Sme v Stredomorí, kde je teplo – nuž s trochou fantázie snažíme sa tiež u nás, ak je to možné, aspoň o skromnú „zimnú záhradu“. Okolo peristilu mali veľké vily ešte ďalšie cubicula, ale hlavne „Triclinium“, jedáleň , pre slávnostné príležitosti. Všetko spolu – „luxus pure“. Niektoré stavby, ako to aj dnes vidieť, boli dvojpodlažné s horným poschodím a balkónmi do ulice. Služobníctvo a otroci niekedy obývali horné poschodie, alebo mali svoje príbytky osve, vedľa domu svojho pána.
Nadčasové cesty a ulice
Čo myslím, udrie návštevníkovi mesta do očí a nemusím byť ani urbanista, je jeho celé rozloženie a najmä jeho ulice a cesty. Rovné ako šnúra, pravidelne sa pretínajú v pravých uhloch. Dlažba – veľké kamenné bloky, uložené tesne vedľa seba.
Pozdĺž domov vyvýšené chodníky (regulujú súčasne dažďovú vodu), v určitých vzdialenostiach, v ceste priečne uložené vyvýšené bloky, na prechod na druhú stranu ulice. Ale nielen to – v určitom rozpätí je otvorený priestor pre povoz a kolesá vozov. Nuž darmo, rímski stavitelia rozumeli svojmu remeslu!
Ďalšou kapitolou, sú všade prístupné obecné studne s tečúcou vodou. Dnes napríklad každý návštevník prechádza známou Via dell Abbondanza – Ulicou Hojnosti, okolo studne s reliéfom bohyne s rohom hojnosti, podľa ktorých má táto, kedysi dôležitá obchodná ulica, svoje meno.
Je dlhá okolo 600 m a viedla od brány Porta del Sarno na Forum. Mimochodom, mesto malo sedem brán. Dodnes snáď najznámejšia a turistami najviac využívaná je Porta Marina. V staroveku volala sa tiež Porta Neptunia – bola totiž najbližšie k moru.
Zachovalo sa aj trhovisko s nápismi, čo trh ponúka…
Centrom mesta bolo Forum. Tu sa schádzali občania, najmä muži, na riešenie politických, spoločenských, obchodných, ale aj religióznych otázok. Boli tu tiež najvýznamnejšie chrámy – mal tu svoj chrám najvyšší boh Jupiter, ale tiež Juno, Minerva, cisár Vespasianus,…
Tu bola tiež Basilika, najdôležitejšie centrum pre Správne veci a Súd. Nájdete tu tiež Macellum, čiže trhovisko pre ryby, hydinu a mäso vôbec. Ešte aj dnes vidíme na múroch reklamné kresby a nápisy, čo trh ponúkal! Pompejania tu mali tiež svoje farbiarne, práčovne, ale aj sýpky a rôzne malé obchody. Pamätalo sa tiež na možnosť kontroly poctivosti obchodu. Bola tu takzvaná Mensa Ponderaria, akýsi mramorový meter pre kontrolu veľkosti a váhy zakúpeného tovaru. A pretože na takomto mieste je, pochopiteľne, veľký a čulý pohyb občanov, boli tu samozrejme aj verejné záchody.
Prechádzka po známych domoch rozpráva príbehy
Zájdime sa teraz spolu pozrieť aspoň na niektoré z najznámejších pompejských domov, alebo usadlostí. Zastavme sa napríklad pri „Dome tragického básnika“ . Hneď pri vstupe z ulice, pred vestibulom, upozorňuje návštevníka mozaika čierno-bieleho psíka na reťazi, s výstrahou „Cave Canem“ alebo po našom – „pozor pes!“. Dom však dostal meno podľa inej, nástennej mozaiky antickej divadelnej scény, ktorá je dnes v originále, práve tak ako všetky ostatné pompejské nálezy, v Národnom archeologickom múzeu v Neapole. Alebo napríklad „Faunov dom“ (patrí k najstarším Pompejách). Meno má podľa bronzovej plastiky Fauna, ( rímskeho boha lesov, polí a plodnosti) v implúviu s farebnou mozaikou. Okrem toho v tomto dome sa našla ďalšia mozaika, a to scéna boja Alexandra Veľkého Macedónskeho s Dáreom.
Alebo sa zastavíme v kedysi luxusnom „Dome bratov Vettierovcov“, bohatých obchodníkov, kde okrem nástenných malieb so scénami z gréckej mytológie sa našli početné mramorové a bronzové plastiky, ale aj pozoruhodné „Lararium“, oltárik domácich bôžikov, Lárov a Penátov , neodmysliteľných ochrancov domov a domácností. Alebo zájdeme do „ Domu Chirurga“, – meno dostal podľa nálezu celej série „chirurgických nástrojov“, ktoré sú dnes veľmi cennou informáciou o „chirurgickej praxi“ svojej doby. Alebo „Dom malej studne“ alebo „Dom veľkej studne“ obidva s bohatou mozaikovou výzdobou, nástennými maľbami, ale i nymfami a fontánami. Alebo prejdeme aj dnes výnimočný, luxusný dom s menom gréckeho básnika Meandra, ktorého zobrazenie sa pri odkrývaní našlo na stene. Pôvodný majiteľ domu, menom Poppeo, bol priamy príbuzný Poppei Sabiny, manželky krutého rímskeho cisára, Neróna. A tak prechádzam jeden dom za druhým, alebo tým, čo z nich dodnes zostalo. Ale i tak, každý kameň by vedel o sebe veľa rozprávať.
Živé mesto, veselé hostince, hýrivý život…
Pompeje boli živé a pulzujúce mesto, ktoré už pred dvoma tisíckami rokov malo svoj spoločenský život a svoje pohostinstvá – vtedy nazývané Thermopolium. Za všetky, ktoré sa našli, a bol ich celý rad – zastavím sa aspoň pri jednom, na už spomínanej Via dell Abbondanza. Je to „Thermopolium di Asselina“ – pomenované podľa majiteľky. Tu sa podávali, ako potvrdili nálezy, nielen teplé a studené nápoje, víno, ale aj jedlá, možno práve pripravované podľa Apiciových receptov. A to nebolo zrejme všetko, pretože nástenné maľby dokazujú, že majiteľka na hornom poschodí pre potešenie hostí mala tiež pripravené mladé dievčatá… Mimochodom, takéto služby patrili vo vtedajšej spoločnosti k dennému životu. Veď stačí zalistovať v mytológii… A keďže aj ich bohovia, počínajúc veľkým Jupiterom, si veselo užívali radosti života na všetky strany, prečo by si ich mali odopierať smrteľníci…?!
Dvadsaťpäť nevestincov ponúkalo svoje služby
Ani jeden návštevník Pompejí určite neobíde tkzv. Lupanarium, po našom nevestinec, jednoposchodový rožný dom na križovatke Via Augusta a Via Stabiana. A odkiaľ pochádza toto pomenovanie? Tak ako mi vysvetlili, z horného poschodia, zavýjaním (lupus – latin. = vlk) dávali dievčatá záujemcom signál, aby nezablúdili. Pre návštevníkov bolo pripravených desať malých komôrok, s kamennými lôžkami a adekvátnymi maľbami ponúkaných služieb na stenách. Služby dopĺňalo tiež pohostinstvo, pretože pri vykopávkach sa našli aj zvyšky servírovaných jedál, cestoviny, strukoviny,…
Samozrejme, nebol to jediný nevestinec v meste. Pompeje ich mali dvadsaťpäť. Tiež na dlažbách ulíc aj dnes nájdeme vytesané patričné smerovky, aby hosť pohodlne trafil do cieľa.
A tak prechádzam ďalej po Via dell Abbondanza k ďalšiemu pohostinstvu – thermopoliu, s jednoduchým menom Lararium – podľa dobre zachovaného oltárika nielen Lárov a Penátov – ochrancov domu, ale aj s obrazom Dionýza, boha vína a Merkúra, boha obchodu. Na pulte, ako v každej krčme, kde sa šenkuje víno, pri odkrývaní sa našiel veľký krčah, ktorý zrejme suploval pokladňu. Pre náhly útek, s celodennou tržbou okolo 683 serterciov (sestercius bol najčastejším platidlom priemernej hodnoty). Vždy, keď sa zastavím v týchto pompejskych krčmách, pri pulte, mám dojem, že krčma – thermopolium – žije a niekde za sebou počujem škriepky vyslúžilých legionárov- veteránov, tak ako kedysi Karel Čapek vo svojich „Apokryfoch“, aké to bolo, keď pod velením veľkého Júlia Cézara, spolu bojovali v Galii.
A tak môžeme pokračovať ďalej. Prejsť Therme – kúpele, centrálne na Fóre, alebo Therme Stabiane,…, čo patrilo nielen k hygiene, ale aj k dennému spoločenskému programu a vtedajšiemu „fitness“.
Amfiteáter – brutálne divadlo, kde ženy obdivovali gladiátorov…
K životu každého vtedajšieho občana patrili najmä hry – divadelné, ale rovnako aj gladiátorské zápasy. Toto veľmi obľúbené, ale na náš vkus brutálne a zväčša krvavé divadlo, sa v Pompejách odohrávalo vo veľkej aréne, v Amfiteátri, vo východnej časti mesta. Pre gladiátorov, pohľadných mladých mužov, rôzneho pôvodu, často zajatcov, možno otrokov, ale aj vtedajších trestancov, bola to jediná, aj keď veľmi otázna, ale tiež tristná príležitosť, predĺžiť si aspoň trocha, možno aj príjemne, život. Ženské publikum ich obdivovalo, zbožňovalo ako „hviezdy“ a súťažilo o ich priazeň. Po skončení zápasov, tí ktorí prežili, vracali sa slávnostne, v sprievode cez celé mesto po Via dell Abbondanza do svojich kasární, na takzvané Foro Triangolare ( trojuholníkové námestie ).
Staré divadlá s novým programom
Tu v bezprostrednom susedstve je skutočné kultúrne centrum mesta – Veľké Divadlo a tiež malé divadlo Odeon. Vždy keď sa opäť vraciam do Pompejí, Veľké divadlo nikdy nemôžem obísť. Neviem, čo všetko sa tu na scéne hralo –možno to mohli byť grécke Sofoklove, alebo Eurypidove drámy, či iné…. už v preklade do latinčiny ( aj keď gréčtina patrila ku vzdelaniu) alebo Plautove komédie, alebo verše vtedajších velikánov – Ovidia, Vergilia, Catulla,…. Neviem. Ale isté je, aspoň pre mňa – keď sedím na kamenných stupňoch v hľadisku pre 5.000 divákov, niečo zo vtedajšej atmosféry tu v priestore stále žije.
Scény Amfiteátra či Divadla čas od času aj dnes , aj keď sporadicky, ožijú vystúpením súčasných nielen talianskych, ale tiež svetových umelcov. Koncertovali tu napríklad Elton John, Lady Gaga, Pink Floyd,….. Práve tak ožilo tisícročné hľadisko Veľkého divadla mladým publikom, keď tu mali svoj nezabudnuteľný koncert talianski „ragazzi“, chlapci populárneho tria Il Volo.
Priestor Pompejí môže byť príležitostne miestom aj pre open-air expozície významných výtvarných umelcov. Mala som šťastie, keď pri poslednej návšteve tu bola možnosť vidieť celý rad bronzových monumentov s mytologickou tematikou ( Ikarus, Vulcanus, Kentaurus, Eros,…) , poľského umelca Igora Mitoraja (1944 – 2014), ktoré podľa mňa vhodne a nenútene zapadli do celej scenérie antického „mŕtveho“ mesta.
Vezuv pozorne strážia vulkanológovia…
Prešli sme spolu aspoň niekoľko najzaujímavejších miest v Pompejách, ale pozoruhodné je, že na každom kroku a z každého uhla pohľadu je tu a návštevníka sleduje v bezprostrednej blízkosti – sopka Vezuv. Taktiež vždy sa vraciam hore, po sopečnej, lávovej ceste až na okraj obrovského krátera a opäť sa s rešpektom pozriem do hĺbky, odkiaľ celá tá katastrofa vzišla. Zatiaľ je Vezuv ticho, drieme, možno odpočíva, ale unikajúce sírne plyny cez fumaroly, hlásia, že niekde v hĺbkach intenzívne žije a možno len čaká…! Je pod stálym dôsledným dozorom. Vulkanológov tu môžete nielen stretnúť, ale aj pozorovať pri práci, ako zostupujú, doslova krkolomne, ako horolezci, do krátera pre odber vzoriek unikajúcich plynov z fumarol na analýzy a pravidelné fyzikálne merania.
Na spiatočnej ceste, pri zostupe, je príjemné urobiť si zastávku v niektorej z krčiem – trattorií, priamo na úpätí, pri chutnej bruschette a pohári červeného vína, z legendami opradenej odrody Lacrime Christi (Kristove slzy), ktorá sa rodí len tu!
Ak ste mali trpezlivosť a výdrž prejsť mojimi spomienkami na „mŕtve mesto“ Pompeje (od r.1997 zapísané ako Kultúrne dedičstvo UNESCO) a nakuknúť do krátera obávanej sopky Vezuv, bolo mi potešením. Dnes, keď mnohí cestujeme po svete, zaiste sa nájdu viacerí, ktorí dobre poznajú tieto končiny, a tak ma môžete doplniť svojimi skúsenosťami. No a ak sa sem ešte len chystáte, možno moje skúsenosti nie sú celkom na zahodenie. Ďakujem za spoločnosť a možno opäť nabudúce – A Prossimo!
