Weimar mesto básnikov a cibule
Durínsko je oblasť bývalej NDR, kam sme pred zjednotením Nemecka radi chodili nielen na nákupy, ale aj za kultúrou. Najmä do Weimaru, mesta básnikov, Goetheho a Schillera.
Títo dvaja literáti sú tu prítomní na každom kroku a ich pôsobenie výrazne ovplyvnilo kultúrny život v tomto meste. Či je to Národné divadlo, ktoré dal Goethe postaviť, jeho dielo, ktoré si možno pozrieť nielen v jeho pôvabnom záhradnom dome na brehu rieky Illm, kde prežil najväčšiu časť svojho života, ale aj v 300-ročnej knižnici vojvodkyne Anny Amálie. Schillerov dom je odrazom života básnika vo Weimare, kde so svojou milovanou manželkou prežil najväčšiu a najplodnejšiu časť života. Vo Weimare sa zrodila aj Vysoká škola Bauhausu, v ktorej zakladateľ školy a svetoznámy architekt Walter Gropius skombinoval výučbu umeleckej tvorby s výučbou remesiel a výrazne tak ovplyvnil vtedajšiu modernú architektúru a moderný dizajn.
Buchenwald
Smutnou stránkou Weimaru je len 15 kilometrov vzdialený koncentračný tábor Buchenwald, súčasť mesta, o ktorom miestni obyvatelia počas vojny údajne vôbec nevedeli. Možno aj preto, lebo tu neboli plynové komory a tento tábor nebol vyhladzovací. Tu väzňov utýrali na smrť ťažkou prácou a trestami. Stála expozícia naháňa husiu kožu. Studený kovový nápis na bráne hlása: „Jedem das Seine – každému, čo mu patrí“ , a tak pôsobí aj celý obrovský areál s betónovou dlažbou, kontrastujúci s príťažlivou prírodou Durínskeho lesa. V momente, keď americké vojská prevzali kontrolu nad táborom, sa tu zastavil čas. A to doslova, Ručičky na hodinách nad vchodom do areálu od tých čias stále ukazujú štvrť na štyri a pripomínajú čas oslobodenia – 11.4.1945 o 15.15.
Cibuľový festival
Do Weimaru sa však nechodí len za kultúrou, ale aj na najvačší ľudový sviatok v Nemecku, na cibuľový festival. Táto slávnosť oslávila tohto roku už 360. výročie, patrí k najstarším festivalom v Nemecku a každoročne priťahuje nielen domácich , ale aj zahraničných návštevníkov. Tradícia oslavy cibule sa začala už v roku 1653, keď mal Weimar 5000 obyvateľov a obyvatelia z mesta aj okolia priniesli na trh svoje produkty, najmä cibuľu a zeleninu, ktorej sa tu dobre darilo. Počas 19. storočia sa cibuľový trh zmenil na nadregionálnu atrakciu, ktorá trvala vždy dva dni, v sobotu a v pondelok. V časoch existencie NDR prichádzalo do Weimaru až 120 000 návštevníkov z rôznych častí republiky a rekordom bol rok 1970, keď sa predalo 100 ton cibule, všetky v podobe zapletených vrkočov, či cibuľových vencov. V tých časoch to bol veľký socialistický sviatok úrody, kde vystupovali aj muzikanti a pouliční umelci. Po roku 1990 sa trh konal v rovnakom čase, druhý októbrový víkend , ale predĺžili ho na tri dni. Počas tohtoročného festivalu bola korunovaná cibuľová kráľovná, konali sa rôzne kultúrne podujatia a súťaže v pletení cibuľových vrkočov a vencov, v jedení cibuľových koláčov.
Cibuľové vrkoče majú tradíciu, preto sa v domácnostiach pletú už od septembra , dvojfarebné, dlhé, alebo malé, na pamiatku. Aj tento rok sa v 600 stánkoch ponúkali rôzne dobroty a zaujímavosti z cibule , od korbáčov, vencov, koláčov, rôznych jedál, obrazov, dekorácií ,čí neobvyklých hračiek pre deti z cibule. Festival navštívilo tento rok 300-tisíc návštevníkov, najviac počas existencie cibuľového festivalu. V tomto čase sa tu konal aj Stredoeurópsky workshop, organizovaný Nemeckou turistickou centrálou, ktorá stovke touroperátorov a novinárov z celej Európy predstavila nielen región Weimaru, ale aj celú oblasť Durínska. Weimar skutočne dýcha nielen históriou a spája dve stránky dejín. Nadnárodné umenie , ktoré obdivujeme, a hrôzy vojny, na ktoré nesmieme zabúdať, aby sa už neopakovali. Toto milé komorné mesto už dnes pozýva navštíviť nielen Durínsko , ale aj ľudovú slávnosť vo Weimare na budúci rok od 10. – 12. októbra 2014.
Alžbeta Capková
