Škandinávska príroda je skutočne prenádherná. Punc výnimočnosti jej však ešte navyše dodáva zopár fenoménov, ktoré sa v ostatnej Európe nevyskytujú vôbec, alebo len v náznakoch či zníženej kvalite. Ľadovce, vodopády, rybárske tradície, jazerá, soby a losy, náhorné plošiny, fjordy, biele noci a ich najextrémnejší prejav – takzvané polnočné slnko. A tiež polárna žiara.
Ľadovce
Rozprestierajú sa predovšetkým na Islande a v Nórsku. Sú veľkolepé už pri pohľade z diaľky, turisti však milujú „osobný“ kontakt s nimi formou krátkej túry k niektorému z ich prístupnejších splazov a krátkej prechádzke po nich so špeciálnymi sprievodcami a výstrojom. Pre mnohých to býva špičkovým životným zážitkom.
Vodopády
Patria tiež hlavne do nórskej a islandskej prírodnej ponuky, sú ich tisícky, majú najrozličnejšie tvary, prietoky, dĺžky a sú medzi nimi občas aj rekordné unikáty. Nekonečné kilometre v rôznych údoliach sú doslova lemované vodopádmi, mimoriadnym zážitkom sú „iba“ sedemnásť metrov vysoké kaskády Laksfossen – tie okrem efektnej demonštrácie sily vody občas ponúknu aj možnosť sledovať vyhadzujúce sa lososy zo spenenej vodnej triešte. Medzi nezabudnuteľné zážitky patrí aj plavba po fjordoch priamo pod neopísateľne nádhernými vodopádmi (za všetky spomeniem vodopád Sedem sestier v Geirangerfjorde). Niektoré sa sledujú zdola, iné zhora ale sú aj také, ktoré sa dajú obísť poza vodnú stenu (napríklad Steindalsfossen v Nórsku či Seljalandsfoss na Islande). Nesmierne pôsobivý je temný a mohutný Dettifoss na severe Islandu, väčšina turistov sa však skôr dostane k preslávenému Gullfossu alebo famóznemu Skógafossu relatívne neďaleko Reykjavíku.
Rybárske tradície
V Nórsku sú nesmierne silné na mori, vo fjordoch a riekach, vo Švédsku predovšetkým na riekach, no a Fínsko má neotrasiteľnú a neprekonateľnú rybársku exkluzivitu na jazerách. Rybárčenie v Škandinávii patrí nepochybne medzi najšpičkovejšie životné zážitky (nielen) rybárov, ale jedným dychom treba dodať, že fenomén rybárčenia je tam prítomný všade. Turisti si fotia a filmujú prenádherné rybárske dedinky, neskutočne farebné lode a lodičky, rošty na sušenie rýb, továrne na ich spracovávanie alebo turistické ubytovne prerobené z niekdajších rybárskych príbytkov s názvom rorbuer – v tých sa tam dá často aj ubytovať. Tak sa im hovorí na súostroviach Lofoty a Vesterály.
V najsevernejšom mestečku Vesterál si plní svoje sny nemálo turistov tým, že absolvujú takzvané Whale Safari – pozorovanie veľrýb. Ale aj inde v Nórsku či na Islande. To isto nepatrí medzi každodenné zážitky v strede Európy!
Jazerá
Tie sú síce symbolom Fínska, ale zároveň majú vďaka geografickej polohe tohto štátu aj nemálo hendikepov. Vďaka dlhým, tmavým a vnútrozemsky krutým zimám sú pol roka takmer nevyužiteľné a v lete sa o to isté snaží všadeprítomné bahno a komáre. Fínsky jazerný svet je však nepochybne fascinujúci, ale na vychutnanie jeho svojskej krásy je bezpodmienečne potrebný výškový odstup. A to je vo Fínsku veľkým problémom. Elegantne sa to však dá vyriešiť letom na malom hydropláne. Ak sa vám to podarí nad posvätným laponským jazerom Inari, zažijete niečo celkom výnimočné.
Soby a Losy
Tie sa najčastejšie až v niekoľkostokusových stádach „promenádujú“ po Laponsku – čo je vlastne rozsiahle teritórium prevažne nad severným polárnym kruhom rozložené až v štyroch štátoch: Nórsku, Švédsku, Fínsku a Rusku. Stretnutie s nimi patrí medzi najvyhľadávanejšie momenty všetkých turistov bez rozdielu. Občas sa nechajú aj kŕmiť z ruky či dokonca pohladkať, takže sú vďačnými objektami na fotografovanie, všetci by však bez rozmýšľania vymenili všetky fotky sobov za jednu-jedinú s losmi. Stretnutie s nimi však kvôli ich plachosti nevedia zaručiť ani tie najrenovanejšie cestovky.
Náhorné plošiny
Turistické prechody náhornými plošinami patria do zlatého fondu výkonných turistov, ale osudová bezútešnosť spolu so spiritualitou jedinečnej krásy sú ľahko rozpoznateľné aj spoza okien auta/autobusu. Dokonca aj najvyššie pohorie Škandinávie Jotunheimen je skôr akosi zvláštnou náhornou plošinou. Tou najrozsiahlejšou je však európska kráľovná vysokých plošín – Hardangervidda.
Fjordy
Pravdepodobne vôbec najpríťažlivejší fenomén Škandinávie, aj keď tie najnavštevovanejšie sú takmer výlučne na nórskom území. Fjordy sú typickým príkladom prírodnej krásy, ktorá sa dá opísať iba veľmi približne a náznakovo. Kto nezažil pohľad na nejaký fjord z okolitých kopcov, plavbu po pokojnej hladine medzi strmými stenami popri hučiacich vodopádoch, alebo aspoň jazdu autom popri nich, nemôže pochopiť, čo je to za porciu neuveriteľnej krásy. Geirangerfjord, aj s bezprostredným okolím, je dokonca turistickou verejnosťou považovaný za najkrajšie miesto na svete vôbec. Samozrejme, že je aj v UNESCO.
Biele noci
Tento úkaz je takisto oveľa lepšie zažiť, ako sa ho snažiť vysvetľovať. V období letného slnovratu okolo 21. júna je tento fenomén v Škandinávii viditeľný už aj na úrovni Osla, Štokholmu či Helsínk, hoci okolo polnoci sa predsa len podarí na približne dve hodiny presadiť sa aj tme. Čím severnejšie to však má tma ťažšie a ťažšie a na úrovni Trondheimu sa už prezentuje iba nepatrným zošerením. No a všade nad polárnym kruhom 21. júna slnko vôbec nezapadá. Čím vyššie, tým je vláda slnka dlhšia a na najsevernejšom výbežku pevninskej Európy – na Nordkappe – trvá perióda vlády polnočného, vôbec nezapadajúceho, slnka takmer tri mesiace! Vtedy sa tam húfne chodí pozorovať ďalší úžasný fenomén – takzvané polnočné slnko.
Polárna žiara
Suverénnou kráľovnou noci (alebo Miss Škandinávie) je však polárna žiara, známa aj ako aurora borealis. Ťažko vysvetliteľný úkaz je doslova neskutočným prírodným predstavením a vôbec nie je málo turistov, ktorí sa na sever vyberajú v zime iba kvôli nej. Nikdy nemáte záruku, že ju aj uvidíte, lebo ona na svoju šou potrebuje splnenie viacerých podmienok naraz (minimálne magnetickú aktivitu vo vesmíre nad Zemou, oblohu bez mrakov a poriadnu tmu). A v lete je v Škandinávii regulérna tma nedostatkovým tovarom. Nie je veľa ľudí, ktorí ju videli.
František Michlík
foto: autor
