Svet je plný kópií, ale len originály hrajú prvú ligu.
Český manažér, globálny stratég, kouč a mentor Jan Mühlfeit sa narodil 8. januára 1962 v Jihlave. Takmer 22 rokov pôsobil vo firme Microsoft, z toho posledných 15 rokov v najužšom vedení. Jeho poslednou úlohou pred odchodom v roku 2014 bola pozícia prezidenta Microsoft Corporation pre Európu, ktorú zastával od roku 2007. Je poradcom pre celý rad vládnych a medzinárodných organizácií, AIESEC, Svetové ekonomické fórum, Európska komisia či OECD. Na jednom zo seminárov v Bratislave si našiel čas na rozhovor, ktorý vám prinášame.
Predstavte si, že vás niekto len tak osloví a spýta sa – kto je Jan Mühlfeit, čo mu odpoviete?
V živote som toho robil dosť. Do dvadsiatky som bol profesionálnym tenistom. Neskôr som študoval počítače na České vysoké škole učení technické, dva roky pred revolúciou a dva roky po nej som robil na ministerstve vnútra, potom na ekonomickej správe. Moji spolužiaci založili formu softwér T 602, to si určite pamätáte (smiech). Tam sa stal zo mňa marketingový riaditeľ a hovorca. Tým, že som chodil do zahraničia, stretával som ľudí z Microsoftu a vo východnej Európe nemali ešte pobočky, tak sa rozhodli založiť prvé v Maďarsku, Poľsku, v Rusku a samozrejme, v Prahe. V roku 1993 som sa pripojil práve do tejto firmy, kde som pôsobil 22 rokov. Začal som ako marketingový riaditeľ a pokračoval v pozícii viceprezidenta a posledných osem rokov ako prezident pre Európu.
Čo vnímate na svojej kariére ako zaujímavé?
Sústredil som sa v rámci práce s ľudmi na pozitívnu psychológiu, ktorá hľadá to, čo je v ľuďoch dobré, silné stránky a talenty. Najväčší skok v kariére bol v roku 2000, keď som viedol tri roky Česko a Slovensko, potom som „šéfoval“ 31 krajinám a dvom tisíckam ľudí. V podstate som otočil prístup k ľuďom, pretože vtedy fungovalo – toto sú tvoje kompetencie a v týchto si najslabší, preto osobný rozvoj zameriame na ne. V športe ani v biznise nevynikli ľudia, ktorí sa zaoberali slabinami. Tak sme sa sústredili na hľadanie silných stránok ľudí, pretože mnohí v úspešných firmách hovoria, že ľudia sú našou devízou. Kvalitní ľudia sú len polovičkou úspechu, zvyšok tvoria silné stránky ľudí. Preto je dôležité odomknúť skrytý potenciál ľudí.
Pred dvoma rokmi ste úspešnú kariéru v Microsofte zavesili na klinec a vydali ste sa vlastnou cestou…
Pôvodne som chcel prednášať na univerzitách, čo sa čiastočne splnilo, v Londýne koučujem na cambridgskej univerzite, ale napríklad minulý týždeň som prednášal na Harwarde, ale prednášam aj v Nemecku, Maďarsku, Poľsku… Ako prvé ma o koučovanie požiadali modelky, finalistky českej Miss, potom umelci, dnes spolupracujem aj s dvoma olympijskými víťazmi. S Katkou Neumanovou, bývalou bežkyňou na lyžiach, máme program pre športovcov, ktorý sa volá Druhá kariéra a umožňuje športovcom prejsť do normálneho života. David Svoboda je ešte aktívny športovec – tridsaťročný moderný päťbojár, olympijský víťaz z roku 2012 v Londýne. Mám ešte Toma Matera, ktorý je bývalý atletický reprezentant Južnej Afriky a teraz je v Londýne. Školím lekárov, ale i deti, ktoré odchádzajú z detských domov, takže je to rôznorodé.
Čo spája všetkých týchto ľudí?
Spoločná linka je, že v živote človeka tvorí desať percent to, čo človek robí a 90 % je o hlave. Ak človek niečo naozaj chce – dokáže to, je to o mentálnej odolnosti. Dôležité je uvedomiť si, že aj najväčší šampióni pociťujú strach, ale nesmú naskočiť na emóciu strachu, ale využiť ju vo svoj prospech. Všetci ľudia, ktorí niečo dokázali, sú schopní byť v prítomnom okamihu v najvyššom stupni mentálnej odolnosti. Mentálna odolnosť je o tom, že v najťažšej situácii ste schopní najvyššieho výkonu. Napríklad spomínaný David Svoboda mi hovoril, že v Londýne od chvíle, keď vbehol na štadión až po stupeň víťazov si nič nepamätá. Najlepší ľudia sú preto najlepší, že našli sami seba, spoznali sami seba. Sebapoznaniu sa nenaučíte ani na najlepších školách.
Pozrime sa na školstvo, kde sa taktiež nevenuje prílišná pozornosť talentu, ale všetky deti sa musia učiť vybrané slová, násobilku… mnoho vecí, ktoré v živote potrebovať nebudú…
Celé školstvo je postavené na odstraňovaní slabín a nie na zvýrazňovaní silných stránok. Komenský hovoril: „škola hrou“, ale škola musí byť o výsledkoch, teda o známkach. K škole by však deti mali mať aj emočnú väzbu, aby bola pre ne inšpiratívna. Motivácia je pre decká dobrá známka, prípadne, čo dostane za dobrú známku od rodičov. Príklad – dieťa sa má na dejepis naučiť množstvo rokov, dátumov a hovorí, že si to nikdy nezapamätá, nenaučí sa to. Potom príde domov a vysype z rukáva mená 150-tich pokémonov, kto je s kým príbuzný, lebo je emočne naviazaný na pokémonov. Preto Jaromír Jágr dokáže aj po štyridsiatke bojovať na ľade, lebo to nie je o peniazoch, ktoré zarobí, ale o láske – emočnej väzbe – k hokeju. Okrem toho, je aj šťastný, pretože to funguje. Preto aj deti by sa mali učiť individuálnym spôsobom, čo, žiaľ, systém neumožňuje. Robil som nedávno rozhovor do New York Times povedal som, že dve inštitúcie sú tristo rokov staré – škola a cintorín. A myslím to vážne. Škola by mala odomykať potenciál a nie byť továrňou na kópie, pretože tak to je. Nech sa na mňa nikto nehnevá a nie je to chyba učiteľov. Progresívni učitelia sa snažia, aby sa niečo zmenilo, ale systém je zlý, pretože ak to deťom poviete, zabudnú to, ak im to ukážete, tak si to zapamätajú, ale pokiaľ ich do toho zapojíte, tak to pochopia. To som nevymyslel ja, to je výrok Komenského.
Vráťme sa k vám – prečo ste skončili s tenisom, keď ste mali úspešne naštartovanú kariéru?
Začal som pomerne neskoro, a keď som mal 16-17 rokov, nebral som tenis až tak vážne ako dievčatá a diskotéky (úsmev). Keď som mal 19, končil som priemyslovku v Jihlave a prihlásil som sa na fakultu telesnej výchovy, chcel som byť tenisový tréner. Mal som okrem toho rád počítače a hoci otec nemal o koučovaní ani tušenie, koučoval ma skvele. Hovoril mi, prečo nejdeš na počítače, tie raz zmenia svet? Samozrejme v ten večer som s ním nesúhlasil, ale o dva dni som roztrhal prihlášku na telesnú a podal som si na počítače na ČVUT, a tak to som sa dostal až ku Gatesovi. Športu som vďačný za ohromnú mentálnu odolnosť, vytrvalosť, ktorej ma naučil. Každé nie je začiatkom áno. Veľa ľudí sa pri prvom“nie“ vzdáva, pre mňa je prvé „nie“ vstupenkou do hry. Predavač niečo predáva a zákazník povie –to je drahé, predavač sa vzdá, ale ak začne komunikovať – napríklad – je cena jediný problém? Zákazník sa začne znova o tovar zaujímať a predavač je opäť v hre. Jednoduchý príklad. Mentálna odolnosť sa vytvára tak, že tlačíte proti prekážke, odpočiniete si a tlačíte znova a dostávate sa ďalej a ďalej. Keď o mne napísali prvý negatívny článok, tak ma to mrzelo, druhý mrzel menej a teraz mi to je jedno (úsmev).
Rozhovor robíme pre portál woman.sk, aký je váš pohľad na české a slovenské ženy, veľa sa hovorí o emancipácii, o tom ako sa ženy chcú vyrovnať mužom. Vy ich koučujete, ako to vidíte?
Spolupracujem so svetovou organizácou, ktorá skúma informácie, či ženy na celom svete majú rovnaký prístup k vzdelaniu, k lekárskej starostlivosti, počet žien vo vysokej politike, vo vysokom biznise. Ženy Česka a Slovenska sú na tom pomerne rovnako, teda fajn prístup k vzdelaniu, lekárskej starostlivosti, ale už horšie je to v biznise a politike. Sú krajiny menej vyspelé a vyšli z toho reportu pozitívnejšie na týchto postoch. Hovorím o tom preto, že krajiny, ktoré majú viac žien na vyšších postoch, vykazujú lepšie výsledky konkurencieschopnosti ako krajiny, kde prevládajú na vysokých postoch muži. Naše krajiny majú v tomto rezervy. Ženy majú iný prístup k problémom, ak sú vo vedení, no potom sú tu bariéry práve platové, že nie sú na vysokých postoch platené tak ako muži. V Česku spolupracujem s Minervou, kde z času na čas koučujem ženu a ženy naozaj majú potenciál, chcú rásť. Na Slovensku sú to Ženy.s.r.o., ktoré organizujú semináre, testujú pre firmy rôzne výrobky, čiže organizácií, kde sa ženy stretávajú a venujú osobnostnému rastu, je veľa. Som v porote, kde oceňujeme podnikateľky roka, možno i médiá by sa mali venovať viac týmto veciam, aby ich motivovali a inšpirovali.
Čo rozhodlo u vás, že ste sa z komfortnej zóny, kde ste mali určite skvelý plat, postavenie i možnosť rastu, rozhodli odísť a začať niekde znova?
Hlavne to nie je niečo úplne iné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Dovolím si tvrdiť, že 90% vecí, ktoré som v Microsofte dosiahol, bolo prostredníctvom iných ľudí. Pracoval som s technológiami, ale hlavne s ľuďmi, u ktorých som sa snažil, aby boli zo dňa na deň lepší, pretože som vedel, že tým pádom porastiem aj ja, čiže žiaden skok do neznáma. Okrem toho, bol som tam 22 rokov, 8 rokov som „šéfoval“ Európe a ďalší krok by bola Amerika, čo som nechcel. V podstate som mal tri scenáre: robiť pre Microsoft z Prahy, alebo ísť robiť pre menšiu firmu, ktorá by nebola konkurenciou Microsoftu, pretože to by sa mi nezdalo fér. A po tretie – nová kariéra, kde by som využil portfólio, ktoré som mal. Premýšľal som, vtedy mi zomieral otec, ktorý stál pri tom, že som sa dostal k Billovi Gatesovi. Do poslednej chvíle som bol pri otcovi, bolo to smutné a ja som si uvedomil, že život je pominuteľný, chce to zmenu. Baví ma to, som rád, že som zmenu urobil. Mám rád spätné reakcie aj detí z domova, že pár hodín so mnou im zmenilo pohľad na život, samozrejme, tešia ma reakcie aj ostatných ľudí.
Pociťujete aj zodpovednosť, že stretnutie s vami mení ľuďom životy, niektorým možno doslova obráti na ruby?
Aj áno, ale tu si treba uvedomiť jednu vec – tenis a život sú o tom, že sa musíte rozhodnúť sami, nie o tom, že za vás rozhodne Mühlfeit. Môžem im pomôcť otvoriť obzor, ale rozhodnúť sa musí každý sám. Po druhé – tenis i život sa hrajú do poslednej loptičky. Preto je dôležité sa naučiť nevzdávať a obrovskej mentálnej odolnosti. Horozelec, môj kamarát, Radek Jaroš, zdolal všetky osemtisícovky a poslednú bez siedmich prstov na nohách, nevzdal to. Keď som sa ho pýtal, ako pokoril všetky tie hory, zahriakol ma, aby som nikdy nehovoril, že pokoril, iba zdolal, lebo hora sa pokoriť nedá. Na jednej strane je to zodpovednosť, ale na strane druhej som veľmi šťastný, lebo ma to baví. Keď začínam koučovať, nikdy neviem, kam sa vyberieme a ako to skončí. To je čaro. Aj ten Bil Gates bol šťastný až potom, keď síce mal zarobené peniaze, ale keď ich začal rozdávať na rôzne charitatívne projekty.
Ako vnímate konkurenciu? Mám pocit, že toho koučovania je niekedy až príliš…
Na konkurencieschopnosť som mal jedného z najlepších učiteľov kreativity – Edwarda Bonda, ktorý má dnes 80 rokov, veľmi dobre sa osobne poznáme. On mi hovoril, že súťažiť – je hľadanie v rovnakej úrovni. Ak chceš ostatných „preskočiť“, musíš v sebe nájsť to, čo tí ostatní nemajú. Totiž jediné, čo sa nedá okopírovať, sú vaše silné stránky, preto niektorí koučovia nedovolia nakrúcať svoje vystúpenia. Ja som otvorený, pretože to, čo je na mne unikátne, sú práve moje silné stránky, môj príbeh a to, že som autentický. Nebojím sa, že moje videá, ktoré sú na youtube, si pozrie ktokoľkvek, a mnohí, ktorí si ich pozrú, chcú so mnou robiť naživo. Podľa mňa by kouč mal byť človek, ktorý má nejaké skúsenosti, nemusí, ale dáva mu to intelektuálny priestor na odpovede na otázky. Pretože aj Oprah Whinfrey je dokonalá, žiadaná a dobre platená preto, lebo neprezentuje seba, ale vžíva sa do roly divákov a vie položiť otázku, ktorú by sa spýtal človek pri obrazovke.
V Bratislave sa nedávno pokrstila vaša prvá kniha, čo bolo inšpiráciou pre jej napísanie, čo sa v nej dočítame?
Knihu som mal v hlave už dávno. Kamarát mi odporučil, aby som sa spojil s Melinou Costi, tak sme si začali písať, zistili sme, že si fantasticky rozumieme. Potom som nahovoril text, ona ho začala prepisovať, editovala to a robila ďalší servis okolo knihy, a tak vlastne vznikla anglická verzia knihy The Positive Leader. Vzali sme to do vydavateľstva, ktoré je najväčšie na svete, museli sme ju mierne skrátiť a povedali nám, že kniha bude medzi desiatkou, ktoré budú najviac promovať. No a o čom je? O štyroch hlavných chybách, ktoré robíme. Na úvod chcem povedať, že nie je len pre lídrov, pretože prvý človek, pre ktorého musíme byť líder, sme my sami. Prvá chyba je tá, ako som už spomínal, že sa snažíme zlepšovať slabiny, namiesto toho, aby sme pracovali na svojich silných stránkach. Druhá chyba je, že plánujeme ešte skôr, ako zistíme, čo je vlastne zmyslom nášho života. Treťou chybou je, že sa snažíme manažovať čas a nie našu energiu. Čas je vonkajšia veličina, ktorá sa nedá riadiť, ale energia je vnútorná, tá sa riadiť dá. No a poslednou chybou je, že šťastie nie je jediný bod na časovej osi, že budem šťastný, keď zarobím prvý milión, potom budem šťastnejší, keď zarobím ďalšie milióny, keď zvíťazím na pretekoch a tak ďalej – takto to nefunguje. Šťastie je cesta, po ktorej kráčame za úspechmi, zárobkami a podobne. Kniha obsahuje aj moju story, moje skúsenosti, takže je to prvá kniha, ktorá vychádza z prežitých skúseností. V januári vyjde v češtine, a je napísaná jazykom, ktorému by mal porozumieť každý.
Myslíte si, že by sa mohla stať aj učebnicou?
Kniha je tak napísaná, že obsahuje výskumy, množstvo cvičení, rad cvičení bude u mňa na webe, na základnej škole určite nie, ale na strednej sa pokojne ako učebnica používať môže. Ďalšia kniha bude asi o tom, ako ísť viac do športu, prípadne do školstva. Momentálne robím ešte jednu knihu v češtine s Mariánom Jelínkom (tréner a kouč vrcholových športovcov – poznámka autorky), kde si vyberieme tému, rozprávame sa a niekto to prepisuje.
Váš osobný odkaz ženám…
Škola by mala odomykať ľudský skrytý potenciál jednotlivcov, a nie byť továreň na kópie. Bohužiaľ, svet je plný kópií, ale len originály hrajú prvú ligu a preto by som ženám chcel zaželať, aby hrali svoju prvú ligu. Pretože len v tej svojej prvej lige najviac človek využíva svoj talent, môže robiť to, čo ho baví, je šťastný, je to v súlade s jeho osobnými hodnotami. Keď ľudia nájdu sami seba, zistia, čo ich inšpiruje, čo im dáva emočnú väzbu a vrhnú na to všetku energiu, len vtedy môžu byť úspešní a šťastní. Keď som odchádzal z Microsoftu, dostal som radu, aby som si prečítal knihu Claytona M. Christensena Jak změříte svůj život?, v ktorej sa okrem iného hovorí, že Boh nezamestnáva účtovníkov, nepýta sa, koľko ste zarábali, akí ste boli úspešní, ale hľadá odpoveď na dve otázky: či ste žili svoj život, a či tým svojím životom ste pomohli ostatným robiť to isté.
Takže ste veriaci?
Som veriaci, aj keď nemám vyhranené jedno náboženstvo, zaujímam sa o budhizmus, ktorý však nie je náboženstvom, ale psychológiou.
Najbližšie vás v Bratislave uvidíme už 19.novembra 2016, čo nás čaká?
„Odomknite svoj potenciál“ – je celodenný seminár, kde spoznáte a získate pohľad na svoje silné stránky pomocou testu, na osobnú výnimočnosť, naučíte sa počúvať svoje srdce a prežívať šťastie na ceste za úspechom, riadiť svoju energiu, vypracovať si osobné plány a mnoho, mnoho zaujímavých ďalších vecí a zážitkov. Pokojne prídite aj s deťmi, ktoré tiež koučujem rád. A nech sa páči, videopozvánka:
Anna Ölvecká
