Bol to anjel strážny?

Tento príbeh sa stal pred mnohými rokmi. Vtedy ešte ako školáčka, som išla spolu s rodičmi a bratom navštíviť našu starú mamu, žijúcu v malej dedinke na Strednom Slovensku. Bolo to asi tri dni pred Štedrým večerom a my sme sa vybrali za starou mamou  s tým, že ju privezieme na Vianoce k nám, do Bratislavy a že si súčasne prinesieme aj krásny vianočný stromček – smrečok, ktorý sme si na povolenie mohli v tamojších lesoch vyťať.

 

anjel strážny

Aj sme si ho vyťali, ale ešte predtým sme sa riadne nachodili po zasneženom lese, kde sme sa celí skrehnutí brodili až po kolená v snehu. Keď sme sa napokon vychystali na spiatočnú cestu, poriadne sa zotmelo.

Všade bola tma ako v rohu, husto snežilo a miestami bola aj hmla…

Navyše, stará mama nám oznámila, že sa rozhodla ostať  na sviatky doma a že Vianoce strávi vedno so svojím bratom – vdovcom. Pokúšala sa nás síce prehovoriť,  aby sme sa na cestu domov vydali až ráno, ale rodičia sa rozhodli, že pôjdeme radšej ešte večer, aby sme doma do Vianoc všetko stihli. Keďže po diaľniciach vtedy ešte nebolo ani chýru, ani slychu, cesta trvala veľmi dlho. Navyše, všade bola tma ako v rohu, husto snežilo a miestami bola aj hmla. Všetci sme boli veľmi unavení a ja som si zrazu uvedomila, že moja mama, ktorá sedela na prednom sedadle vedľa otca, zaspala. O chvíľu po nej zaspal aj brat, a ja, hoci som sa spánku zo všetkých síl bránila, som zaspala tiež… Za volantom sedel otec, ktorý je síce veľmi dobrým vodičom, ale v ten deň mal toho naozaj už aj on dosť.

Otec zaspal za volantom, počas jazdy…

A tak sa stalo, čo sa stať nemalo a čo nás všetkých  takmer stálo život – zaspal aj on, a to priamo počas jazdy! Našťastie, cesta bola prázdna a on držal volant pevne v rukách a určite išlo iba o mikrospánok. To, čo sa však stalo potom, do dnešného dňa neviem pochopiť. Napriek tomu, že som spala, odrazu som pocítila  niečiu ruku na svojom ramene a začula som hlas, ktorý mi rázne prikázal: „Okamžite sa prebuď a otvor oči!“ Hlas bol taký zvláštny a rezolútny, že som ho ihneď poslúchla. Vo chvíli, keď som nechápavo otvárala svoje prižmúrené viečka, som pocítila, že naše auto sa akosi zvláštne natriasa, akoby išlo po hrboľatej ceste…

V zlomku sekundy som si uvedomila, že  všetci, vrátane otca, spia a že naše auto zišlo z cesty a rúti sa oproti obrovskému stromu! V zúfalstve a hrôze som chcela skríknuť z plných pľúc, v snahe zabrániť blížiacej sa katastrofe, ale to, čo sa mi napokon vydralo z úst, bol skôr tlmený výkrik. Asi to aj bolo dobre, lebo ak by som bola skríkla z plných pľúc, otec by sa mohol preľaknúť a celá situácia by mohla dopadnúť ešte horšie. Súčasne som otca zo zadného sedadla obomi rukami objala okolo ramien, na čo sa on okamžite prebral a duchaplne strhol volant doľava. Vďaka tomu sa obrovskému stromu naozaj v poslednej chvíli vyhol…

Na ten zvláštny hlas a ruku na mojom ramene nikdy nezabudnem!

Až vtedy sa prebudili aj ostatní v aute a keď si uvedomili, čo sa nám mohlo stať a že sme iba o vlások unikli smrti, zdúpneli hrôzou. Veru, spánok nás všetkých nadobro prešiel! Napokon, veď sme aj mali čo robiť, aby sme sa s autom opäť dostali na cestu…

Doma sme si s úľavou vydýchli, pripili sme si na zdravie (pravda, my s bratom iba symbolicky) a ďakovali Pánu Bohu za šťastný návrat. Odvtedy uplynulo už veľa rokov a môj syn ich má dnes práve toľko, ako ja vtedy. Na ten zvláštny hlas a ruku na mojom ramene, ktorá nám vtedy zachránila život, však určite nikdy nezabudnem. Žeby to bol môj anjel strážny?

Save

Save

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach