Pre niektorých ľudí je upratovanie nočnou morou, pre mňa naopak relaxom, možno povedať, že až záľubou. Na svoje som si naozaj prišla, keď sme sa sťahovali do nového bytu. Postupne som sa zbavovala starých harabúrd a s nimi aj nepríjemných spomienok. Okrem iného som prenášala a triedila staré dcérine zošity ešte zo základnej školy. Len tak zo zvedavosti som otvorila jeden z nich. Hneď na prvej strane ma upútal trochu kostrbatým písmom napísaný nadpis: ,,Človek, ktorý najviac ovplyvnil môj život.“
Kto asi zaujal moju dcéru natoľko, že bola ochotná o ňom napísať slohovú prácu? Možno nejaká speváčka alebo herečka. Alebo nebodaj ja, pomyslela som si neskromne. Obklopená správnym pracovným neporiadkom som sa dala do čítania. Po krátkom úvode som na moje veľké prekvapenie zistila, že tou osobou je môj bývalý manžel, Lenkin otec. To som naozaj nečakala. Veľmi dobre som vedela, že si s ním užila svoje. V tej chvíli som zabudla na okolitý svet a lúskala ďalej dcérkine písmenká.
S opisom jeho telesnej stránky si príliš nelámala hlavu a bez okolkov sa dostala k tomu podstatnému:
,, … Myslím, že na jeho výzore nie je nič výnimočné, čo by nás mohlo upútať alebo naopak odradiť. Keď ho však začnete bližšie spoznávať alebo s ním komunikovať, možno vás zarazí jeho sebavedomé vystupovanie. Nerád prijíma názory iných ľudí. Ak s ním niekto nesúhlasí, razom sa stáva jeho nepriateľom. Každému to samozrejme dáva patrične najavo. Nepripúšťa iný názor, len svoj vlastný. S touto jeho povahovou črtou som sa stretla nielen ja, ale viacej menej neúspešne zápasia aj ostatný členovia našej rodiny. Vždy o všetkom rozhodoval on a ak som sa náhodou vzoprela, tak ma zahrnul výčitkami, alebo sa tváril, že som pre neho vzduch. Urazil sa ako malé dieťa. Akoby zabudol, že dieťa som tu predsa ja. Už ako malé dievčatko som dokonale vnímala, že moje povahové vlastnosti a schopnosti nevyhovujú jeho predstavám. Najviac mu prekážalo asi to, že nie som športový tip. Pri každej príležitosti ma častoval urážkami a posmechom. To, že som mala v škole samé dobré známky, považoval za samozrejmé a nikdy som nepočula slová chvály. Možno to bude znieť paradoxne, ale na moje šťastie trávil väčšinu času v práci. Myslím, že v svojej profesii bol dobrý odborník. Škoda, že svojou povýšeneckou povahou si od seba odohnal všetkých priateľov. Ostali mu už len tí, ktorí s ním šúchali lavice v krčme. Často chodil domov v podguráženej nálade, a vtedy sa jeho zlé povahové vlastnosti prejavovali ešte viac. Pred niekoľkými mesiacmi bez slova odišiel a už sa nevrátil. Mne sa uľavilo. Som rada, že sa nemusím obávať každodenného stretnutia s ním. Na druhej strane sa však nemôžem zbaviť zlých snov, ktoré ma stále prenasledujú. Myslím, že tento človek mal obrovský vplyv na moje detstvo a predpokladám, že aj na nasledujúce roky môjho života. Doteraz nemám záujem stretnúť sa s ním a pozrieť sa mu do očí. Vďaka tejto skúsenosti mám možno trošku skreslený pohľad na všetkých chalanov … “
Nedokázala som ďalej čítať. Slzy mi zaplavili oči a úplne rozmazali toto bolestné vyznanie mojej dcérky. Keď to písala mala pätnásť. Bolo to tesne pred tým ako odišiel a vyslobodil nás z toho nezmyselného zväzku. Ja som konečne pochopila, že nie je dobré udržiavať manželstvo za každú cenu.
Teraz ma Lenka 21 rokov. Študuje na vysokej škole a pôsobí ako vyrovnaná, veselá mladá dáma. Zdá sa, že nočné mory ju už netrápia ale s otcom sa vôbec nestretáva. Nezáujem je obojstranný. Aj keď ….
Zo športového dreva Lenky sa stala náruživá cyklistka. Každý deň vyšliape na obrovský kopec za mestom. Na svoje výstupy chodí stále sama a mohlo by sa zdať, že súperí sama zo sebou. Nedávno, keď sa vrátila zo svojej obvyklej túry mi povedala: „Vedela si, že keď som bola malá, otec sa pokúšal zdolať ten môj kopec? Nepodarilo sa mu to …“ Toto bolo jej malé víťazstvo nad vlastným otcom. Škoda len, že on sa to asi nikdy nedozvie. Mohol by byť právom na ňu hrdý. A nielen kvôli tomu kopcu.
