SPÄŤ
Príbehy

Môj muž veru nebol pripravený

Od: Henrieta Karabova 9.10.2011
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Bolo pol druhej nad ránom, keď mi praskla plodová voda. „ A je to tu,“ povedala som. „Budem rodiť!“ Bolo to presne na termín, takže som bola na to pripravená a nebola som vyplašená. Ale môj muž veru pripravený nebol. Celý deň bol nervózny a stále sa pýtal, či už nebudem rodiť. Keď zbehol do obchodu cez ulicu oproti kúpiť nejaké potraviny, volal mi odtiaľ z mobilu, že je pred ním päť ľudí a či sa radšej nemá vrátiť…
Večer sa však môj pokoj preniesol aj na manžela. O desiatej si už išiel ľahnúť. Keď si obliekal pyžamo, starostlivo sa na mňa pozrel a povedal: „Keby niečo, tak ma hneď zobuď.“ Pôrodnica bola na druhom konci mesta a manžel mal auto zaparkované pred domom, aby nestratil ani minútu.

pregnant lady and man

Uprostred noci to na mňa prišlo… Pomalé kontrakcie, pri ktorých som si ešte nebola istá. Potom sa však začali skracovať a nakoniec mi praskla plodová voda. Teraz mi už bolo jasné, že sa moje dieťa pýta na svet. Zdvihla som sa z gauča a jemne som sa dotkla pleca môjho muža. „Janko, už je to tu.“ „Čo?“ opýtal sa a ani neotvoril oči. Nebola som si istá, či iba nehovorí zo spánku. „Praskla mi plodová voda, musím ísť do pôrodnice,“ vysvetľovala som mu. „Čože?“ opakoval rozospatý manžel a mne bolo jasné, že nebude také ľahké dostať ho von z postele. „Rodím. Musím ísť dô pôrodnice. Vstávaj, prosím ťa! Ozvala som sa už ráznejšie. „Teraz?“ povedal omámene. „A nepočkalo by to ešte chvíľu?“ zívol. „Veru, nepočká to,“ pozerala som sa prekvapene na neho a nevedela som, čo robiť. „Tak hodinku, dve,“ a napchal si vankúš pod hlavu. „Janko, chápeš, čo ti hovorím? Ja rodím. To nepočká!“ vyhŕkla som. Až teraz som mala pocit, že sa môj muž konečne zobudil. Začal rozhadzovať a hrabať rukami okolo seba, snažil sa vymotať z periny a pritom sa ubezpečoval: „To ako že naozaj už rodíš?“ „Áno, už mi odteká plodová voda,“ opakovala som ešte raz.

V tej chvíli manžel vyskočil z postele tak rýchlo, že zakopol a spadol. Zľakla som sa, že nakoniec poveziem do nemocnice ja jeho. Ale našťastie hneď vstal. Začal šialene behať po byte a rýchlo sa obliekať. „Hneď to bude, miláčik, už len chvíľočku,“ upokojoval ma, kým si navliekal rifle. Pozerala som sa na neho a smiala som sa na tom, čo hovoril pred chvíľou, či by ten pôrod ešte nepočkal. A teraz nevie, čo skôr… Ale nakoniec to zvládol: obliekol sa, obul, ani na moju tašku nezabudol a dostali sme sa do auta. O dvadsať minút sme už boli v pôrodnici a o dve hodiny sa narodila naša dcérka.

womangalérie VŠETKY