Nikto nie je dokonalý a práve preto sa každému z nás aspoň jeden-jediný raz v živote prihodí niečo, čo by sme už druhý raz neurobili, alebo by sme to urobili trochu ináč. Čas však vrátiť nemožno…
Kde tak asi trčia všetci tí správni chlapi?!
Povzdychla si jedného dňa moja 17-ročná kamarátka Katka. Jestvujú vôbec? Alebo ich iba ja nevidím? Alebo som taká nenápadná, že si ma vôbec nevšímajú? Ja si asi nikdy nikoho nenájdem, – zvykla ukončíť svoje žalospevy. Treba povedať, že s Katkou sa poznáme už od malička a že sme si boli vždy blízke ako sestry. Vo všetkom sme si rozumeli, o všetkom sme sa zhovárali a zverovali sme svoje malé i veľké dievčenské túžby i tajomstvá jedna druhej. Vedeli sme o sebe skrátka všetko – dokonale sme vzájomne poznali svoj vkus, i to, aký chlapec má u ktorej šancu. Jedného dňa sa však stalo to, čo sa stať nemuselo: Jedna z nás si našla chlapca – a bola som to práve ja. Vedela som, že Katka mi praje len to najlepšie a že mojej zaľúbenosti žíčí, ale súčasne som cítila aj to, že je trochu smutná z toho, že už na ňu nemám toľko času ako kedysi a že sa vlastne Mišovou zásluhou dostala na druhú koľaj. Keby to bolo v mojich silách, určite by som si želala, aby aj ona našla svoju veľkú lásku, ale – ako na jed – žiaden vysnívaný princ na obzore nebol. Samozrejme, že sme sa s Mišom snažili zobrať ju občas niekde na diskotéku, v nádeji, že tam možno stretne niekoho aspoň trocha zaujímavého, ale žiaden zázrak sa nekonal. Navyše, bolo to ešte horšie, pretože ked nás Katka videla, ako zaľúbene spolu tancujeme, len čo začnú hrať nejaký slaďák, hneď bolo po nálade. Premýšľali sme, čo urobiť, pretože som nechcela stratiť ani Miša, ani Katku. A to sme ešte netušili, že situácia sa nečakane skomplikuje tým, že si Katka zlomí nohu. Skrátka, keď už smola, tak dokonalá. Bola si iba s rodičmi počas víkendu zalyžovať v Tatrách a výsledok jej víkendu bola noha v sádre.
Rozhodla som sa konať
Keď som ju bola navštíviť a zistila som, že je v totálnej depresii, rozhodla som sa konať. Presnejšie povedané – rozhodli sme sa dvaja: Ja a Mišo. Nakoniec nám v snahe rozveseliť Katku, skrsol v hlavách diabolský plán: Vedeli sme, že Katka občas čatuje na internete a ako dobrá kamarátka som dokonca poznala aj jej nick …
To by v tom musel byť čert, aby sa nechytila!
A tak sme začali koňať – vymysleli sme na Katku malú lesť, aby sme ju aspoň trocha rozveselili a dopriali jej ilúziu vzrušenia. Museli sme však postupovať opatrne, aby sme sa neprezradili a aby náš podvod neodhalila. Keďže som vedela, že Katka má veľmi rada mačky a že v detstve veľmi smútila za čiernym kocúrikom Mackom, ktorý sa jej stratil, rozhodli sme sa, že vymyslený chalan bude mať nick „Macko“. – To by v tom musel byť čert aby sa na to nechytila! – povedali sme si a tak sme napísali: – Hej ľudia, ozve sa mi niekto, komu sa, tak ako mne, lepí smola na päty, ale nevzdáva to? – Práve vo chvíli, keď sme už začali polemizovať o tom, či sme urobili dobre alebo nie, nečakane prišla odpoveď: – A načo ti to bude? – v tej chvíli mi zovrelo žalúdok a srdce mi začalo biť ako o závod. Chytila sa – vedela som, že je to ona. Dokonca použila svoj nick, o ktorom som vedela iba ja. Aby som sa uistila, či je to naozaj Katka, rýchlo som odpísala: – Pretože v poslednom čase sa mi nič nedarí a okrem toho, dievča, ktoré sa mi páči, začalo chodiť s mojím kamarátom…
– Viem ako ti je, niečo podobné som zažila aj ja. Okrem toho, teraz mám ešte aj zlomenú nohu a takmer nikde nemôžem chodiť… – posťažovala sa Katka, – A prečo si si dal nick Macko? – prejavila svoj záujem Katka. – Preto, že som taký dobrák a vraj aj celkom milý… A čo ty? Prezradíš mi niečo o sebe? – hodili sme s Mišom ďalšiu udičku. – Daj mi svoj mail a napíšem ti viac… – napísala záhadne.
Viem, že si dievča po akom túžim…
– No to sme si teda dali! – preľakla som sa. Čo teraz? – Čo by bolo? Založíme si novú mailovú adresu a budeme jej písať, – okamžite mal riešenie Mišo. Mne sa to však už akosi prestávalo pozdávať. Bála som sa, že nás Katka odhalí a prídem o kamošku. A to som teda určite nechcela! Sotva čo som sa však rozlúčila s Mišom a plná obáv som vkročila do výťahu nášho domu, zazvonil mi mobil. Samozrejme, Katka! Takmer som ju nespoznávala, keď mi skoro bez dychu rozpovedala o svojej novej známosti cez internet. Bola ako vymenená a dokonca mi prezradila aj to, že si od neho vypýtala mailovú adresu – nebude predsa len tak naverímvboha vypisovať o sebe nejaké intímnosti.
– Čože? Íntímnosti? To snáď nemyslíš vážne, – vydesila som sa takmer na smrť.
– Ale veď vieš ako to myslím, – upokojila ma Katka. Myslela som také tie všeobecné veci, ako že čo sa mi páči, akú hudbu počúvam, čo a koho nemusím a tak. Ale predsa len sa mi to vidí intímnejšie napísať do mailu, ako to dávať na čet. Okrem toho, vôbec netúžim, aby sa nám do našej diskusie zapájal ešte niekto iný.
– Máš pravdu, – súhlasila som, ale opäť ma vystrašilo to slovíčko „intímnejšie“, ktoré Katka, možno podvedome, použila už po druhý raz. Musela som však hrať ďalej, a tak som jej radila, ako má postupovať a na čo si má dávať pozor. Ako som však zistila, Katka bola svojou internetovou známosťou taká očarený, že ma takmer vôbec nepočúvala. Ešte šťastie, že to vlastne nie je naozaj, ale iba hra, – preletelo mi hlavou. Vzápätí som sa však zarazila: – Šťastie? V tej chvíli sa mi to videlo skôr ako hazard – s dôverou, priateľstvom a možno i s vierou v skutočnú lásku. Čo bude nasledovať, keď Katka náš podvod odhalí? Keď som ju však počula, aká je po dlhej dobe šťastná, voľky-nevoľky som musela v hre pokračovať. Mišo založil novú mailovú adresu, na ktorú chodili Katkine názory, malé spovede, úvahy a dokonca som si mohla prečítať aj sama o sebe, aká som skvelá kamoška, ktorej môže povedať všetko… Zamrzelo ma to a zahanbila som sa. Chcela som s tým skončiť a jednoducho prestať Katke písať. Jednoducho s tým skončiť skôr, ako bude neskoro. Vôbec to však nebolo také jednoduché. Navyše, raz Mišo, počas mojej neprítomnosti popustil uzdu svojej fantázii a napísal Katke: – Viem, že si dievča po akom túžim… – netreba ani dodávať, že Katka bola z jeho vyznania celá na mäkko a keď jej začal vypisovať, ako si ju predstavuje a jeho „akože“ predstavy sa zhodovali so skutočnosťou, Katkino nadšenie a vzrušenie nemalo konca.
Chcem sa s ním stretnúť – čím skôr!
– No už len toto nám chýbalo, – takmer som vykríkla, keď mi Mišo oznámil, že v noci si mailoval s Katkou a ona mu napísala, že by sa s ním chcela stretnúť. Najskôr jej však musia dať dole sádru. Potom by vraj mohli zájsť do kina! – Tebe asi načisto preskočilo! – vyrútila som sa na Miša! Nič jej nepíš, čo nechápeš, že to už dávno nie je hra? – Mišo mal však na celú vec iný názor: – No ty si ale pekná kamoška! Najprv jej podhodíš ilúziu a potom jej ju nemilosrdne ukradneš. Vôbec nemyslíš na to, čo to s ňou urobí a aká bude nešťastná? Nemôžeme s tým prestať a musíme hrať ďalej. Teraz ešte nie je vhodná doba ukončiť to. Vlastne, ja to vôbec nemám v pláne ukončiť… – povedal a záhadne sa usmial.- A to čo má zase znamenať? – zhrozene som na neho vyvalila oči.
Hádam len nechceš povedať, že si sa do nej zaľúbil?
Ale nie, ty blázonko, samozrejme, že nie. Aj ked musím čestne priznať, že po tom nekonečnom nočnom mailovaní mi je Katka oveľa bližšia ako predtým. A práve preto by som ju nechcel sklamať. Zaslúži si niečo viac – je to fajn babenka!
A čo chceš urobiť? – opýtala som sa s obavami v hlase. To, čo som sa však dozvedela, mi úplne vyrazilo dych: Mišo má vraj devätnásťročného bratranca Maťa, ktorý zatiaľ nemal šťastie v láske a zatiaľ ani s nikým nechodí. Okrem toho, tak veľmi si vraj v tých čatoch ani nevymýšľal, pretože to, čo sme napísali, bol presne Maťov prípad: Dievča, ktoré sa mu páčilo, začalo chodiť s jeho kamarátom… Aj záľuby, ktoré sme Katkinmu internetovému frajerovi prisúdili, boli vlastne Maťovými záľubami…
No vidiš, takže sme vlastne ani až tak veľmi neklamali – niekto taký, za akého sme sa vydávali, skutočne jestvuje a navyše, je voľný! – víťazoslávne riekol Mišo.
Aha, tak potom už ostáva len taká maličkosť: – Presvedčiť Maťa, aby prevzal úlohu Macka, – nadhodila som ironicky a zlostne som zavrtela hlavou. – A predstav si, že už sa stalo! – zaskočil ma Mišo. – Čože? Čo sa stalo? – takmer som zalapala po dychu.
Stretol som sa s Maťom, dali sme spolu nejaký drink, pokecali sme o babách a potom som mu ukázal Katkinu fotku…
To nemyšlíš vážne? – nechcelo sa mi veriť. Ale áno, myslím. Musím povedať, že keď som Maťovi povedal, akú hru sme na Katku vymysleli a že ten neznámy by mohol byť vlastne on, úplne ho to dostalo. Vidím, že je z nej celý namäkko a že by sa s ňou najradšej stretol už hneď. – Nechápala som. Je také niečo vôbec možné? – A čo by nebolo? Mal už Mišo pripravenú odpoveď: V čom je vlastne problém? Katka sa mu páči – úplne ju žerie a keďže ja som jej písal akoby v jeho mene, je viac než pravdepodobné, že aj on sa jej zapáči.
A na to si ako prišiel, ty múdry?
Ako? Jednoducho! Veď ona je z jeho mailov taká nažhavená, že sa už nevie dočkať, kedy jej dajú dolu sádru a stretnú sa!
A čo ak to nevyjde?
Vyjde, neboj sa. Dnes večer príde Maťo k nám a budeme Katke písať spolu. Neskôr bude písať pod mojím dohľadom a potom už bez mojej asistencie – celkom sám. Potom si vymenia čísla mobilov a budú si volať. Ostatné je už len na nich. Uvidíme, či si naozaj padnú do oka a čo z toho bude.
A ako to napokon celé dopadlo?
Zatiaľ úplne nad očakávanie! Všetko prebehlo podľa Mišovho scenára: Najprv si vymenili telefónne čísla, potom sa stretli… a beznádejne sa do seba zaľúbili. Chodia spolu uz vyše roka a svoj život si už jeden bez druhého ani nevedia predstaviť. A ja si veľmi želám dve veci: Aby im láska, ku ktorej sme ich postrčili, vydržala a aby sa Katka, podľa možnosti, nikdy nedozvedela, ako to vlastne celé bolo. Neviem, či by mi odpustila…
