Roman bol cieľavedomý, úspešný mladý muž. Hneď po vysokej škole mal to šťastie, že sa oženil s Monikou, dievčaťom, ktoré bytostne podporovalo jeho záujmy a kariéru. Už ako 26-ročný Roman pracoval vo vedúcej funkcii dobre prosperujúceho podniku. V tridsiatke bol najobľúbenejším pracovníkom vedenia firmy. Radostne a nadšene Monike rozprával o svojich úspechoch a nadštandardných výsledkoch, ktoré v práci dosahoval.
Ona mu počas dvoch materských dovoleniek neustále „fandila“ a právom bola na svojho manžela hrdá. To už bolo pár rokov po „nežnej revolúcii“ a Roman sa iba utvrdzoval v názore, že každý, kto niečo chce dosiahnuť, to vďaka svojej ctižiadostivosti a stopercentnému nasadeniu i dosiahne. Postupne pracoval stále viac a viac, bežne trávil v zamestnaní 10 až 12 hodín denne. Musí byť predsa dokonalý. Musí vždy svojich nadriadených oslniť novými vedomosťami. Musí vždy svojim podriadeným dokázať, že má o všetkom prehľad.
Roman sa opájal radosťou zo svojej vlastnej dokonalosti. Zaslepený úspechmi ani nezbadal, že mu celý management firmy čoraz častejšie na poradách prideľuje mimoriadne úlohy so slovami: „Kto by nám to lepšie spracoval?“, „Nevieme si predstaviť nikoho zodpovednejšieho, ako si ty, Roman!“, „Dáme to tebe, keďže jediný dodržuješ všetky termíny!“
Medzitým už deti podrástli. Začali navštevovať základné školy a Monika mala s ich výchovou a opaterou stále viac povinností. Učila sa s nimi, vodila ich na športy a krúžky. Absolvovala s nimi i mimoškolské aktivity. Všetci traja pociťovali absenciu manžela a otca v domácnosti. Monika žiadala Romana, aby sa aspoň cez víkend nevenoval práci. Chcela sa s ním podeliť o svoje každodenné radosti i starosti, chcela sa s ním poradiť, ale aj poláskať. Na toto všetko už Roman nemal čas. Najčastejšie jej odpovedal vetou: „Nechápeš, že v podniku som nenahraditeľný?“ A svojím spôsobom to bola pravda. Bol nenahraditeľný hlavne pre tých kolegov, ktorým sa nechcelo pracovať a len šikovne využívali Romanov workoholizmus. Lenže po niekoľkých rokoch takejto extrémnej záťaže sa u neho začala objavovať vyčerpanosť, nervozita a podráždenosť. Romanova psychika nepoznala regeneráciu. Na jeho správaní sa prejavovali roky, keď nedbal o zdravie. Neustály zhon a stres sa nevľúdne podpísali na jeho správaní.
Od tohto momentu bol už len krôčik k telesným problémom. Nepravidelné stravovanie, nedostatok pohybu a spánku vyvolali zdravotné ťažkosti celému organizmu. V práci sa Roman premáhal, ako sa len dalo, aby vedenie tieto zmeny nepobadalo. Zakrýval, kamufloval, ale v skutočnosti trpel. Mal čoraz väčšie bolesti. Monika sa na jeho stav už nemohla pozerať a prosila ho, aby navštívil lekára. Po jej úpenlivom naliehaní Roman súhlasil s vyšetrením. Odborný lekár nariadil obratom vyšetrenia moču, krvi, žalúdka, obličiek, pľúc… Jediné, na čo sa Roman v úlohe pacienta zmohol, bola veta: „Pán doktor, ja na všetky tieto procedúry nemám čas!“ A v duchu si vyratúval, čo všetko dnes musí stihnúť. Napriek nevôli si sadol do čakárne a čakal. Sám seba utešil, že aspoň si zatiaľ napíše podklady na poradu.
Prešla takmer hodina a zaujatý prácou to skoro ani nezaregistroval. Potom zaklopal na dvere ordinácie a na jeho otázku, koľko má ešte čakať, mu sestrička odpovedala, že najviac pol hodinku, že nejaký prístroj má poruchu. Roman si povedal: „Fajn, ešte to využijem na skontrolovanie tabuliek, ktoré mi ráno odovzdali podriadení!“ No a po štyridsiatich minútach klopal opäť na dvere ordinácie. Otvorila už mierne podráždená sestrička, pretože Roman nebol jediný, ktorý stále „otravoval“ a so sileným úsmevom oznámila: „Teraz išiel pán doktor na obed, musíte ešte chvíľočku počkať.“ Lenže tá chvíľočka pre neho nemala konca kraja. Už sa mobilom ospravedlnil na troch rokovaniach, už v čakárni nemal čo písať, ani kontrolovať a nervozita v ňom stúpala. Prerastala až v agresivitu. Konečne sa otvorili dvere a sestrička oznámila pacientom, že z technických dôvodov všetkých preobjedná na iné termíny. Roman sa k nej prirútil a povedal: „Vy si z nás robíte srandu, slečinka?“ „To naozaj nie, ja za to nemôžem,“ odvetila nevrlo. „Tak toto si vyprosím! Viete si vy vôbec predstaviť, aký je môj čas drahocenný?“ „Neviem a pravdu povediac, ani ma to nezaujíma. Ja vám oznamujem iba to, čo mi prikázal moji nadriadení.“ „Tak toto si ku mne dovoľovať nebudeš, ty sopľanda jedna nevychovaná!“ A po tejto vete nasledovalo jedno veľké nekontrolovateľné zaucho a hrozivý pád. Roman doň vložil všetku svoju zlosť. Zlosť na všetky svoje starosti, vyčerpanosť, bolesti…
Zlosť na svoju nemohúcnosť čeliť tejto situácii. Zlosť na seba samého, že sa mu rúca jeho kariéra, rodinný život, duševné a telesné zdravie. Pohár sa prelial. Zúfalo sa pozeral na ženu, ktorá ležala nehybne v kaluži krvi na zemi. Behom sekundy svoj čin oľutoval. Sám seba nespoznával. Nikdy nikoho neudrel. Sám bol zaskočený svojou agresivitou. A ešte tá smola! Ako by nestačila facka, ešte musela spadnúť tak nešťastne, že si rozdrúzgala hlavu o roh stola. Roman dúfal, že toto nie je realita. Veril, že sa o chvíľu zobudí zo zlého sna a opäť bude všetko v poriadku. Nestalo sa. Teraz čaká na vyrieknutie rozsudku za ťažké ublíženie na zdraví. Teraz čaká. Už sa neponáhľa. Už nie je nenahraditeľný.
Autor: Andrea, 35 rokov
