Predsa sa mi to podarilo, študujem!

Počas prijímacích skúšok som tu zažila šok. Neverila som vlastným očiam.

Ešte mi v ušiach doznievala… tá naša stužková… a v hlave mi vírili spomienky na tú nezabudnuteľnú noc plnú dojemných, slávnostných chvíľ, keď sa už čoraz nástojčivejšie začala hlásiť myšlienka – kam po maturite?

študujem
Zasadla rodinná rada. Vzhľadom na to, že človek po absolvovaní gymnázia výučný list do ruky nedostane, odpadla možnosť postaviť sa do radu na úrade práce. Muselo sa teda rozhodnúť, do akej ďalšej školy ma poslať. „Chcem byť učiteľka!“ – vyhlásila som rezolútne. Otec len nechápavo krútil hlavou, mama začala spomínať finančné problémy, s ktorými sa naše školstvo borí a starká sa len potichu prizerala. Keď som im pokojným hlasom vysvetlila, že sa chcem podieľať na formovaní správneho charakteru našich detí a mládeže, zamiešala sa do debaty mladšia sestra, že nie ja upravím svojich žiakov, ale oni „popravia“ mňa. Ja som si však neúnavne húdla svoje.

Rodina rezignovala. A tak sa začala druhá etapa rozhodovania. Ktorú školu si vybrať? Pozorne som študovala príručku. Ani som netušila, koľko máme na našom malom Slovensku vysokých škôl a univerzít. Každá z nich sa považuje za tú najlepšiu, najerudovanejšiu a najpovolanejšiu vzdelávať nás – budúcnosť národa. Z množstva fakúlt a možných študijných kombinácií sa mi zatočila hlava. Super, kdekoľvek sa dostanem, budem sa pohybovať medzi samými kapacitami.

Podala som si prihlášku na tri univerzity. Pre istotu. Samozrejme, že k prihláškam bolo potrebné priložiť okrem notárom overených doterajších vysvedčení aj šek s niekoľkými stovkami, aby ma vôbec zobrali na vedomie. Potom už len stačilo zvládnuť maturitu. Tá sa vydarila, a tak som s napätím očakávala prijímacie pohovory. Nadišiel deň prvých skúšok. Slávnostne oblečení sme s našimi skoro ráno vyrazili na 400-kilometrovú trasu, aby som o deviatej hodine už poriadne strémovaná začala písať odpovede do predložených testov. Prvých pár otázok som prešla ľahko. To ma upokojilo. No zrazu som sa začala potiť. To, na čo sa pýtali, som v živote nepočula. Čo už, ide sa ďalej. Aj ďalšia otázka ma zaskočila. Veď toto sme sa učili len okrajovo. To ma už skutočne nahnevalo a do miesta na odpoveď som napísala: „Až taká múdra nie som, inak by som sa sem nehlásila.“ Ale nevzdala som to a usilovne písala všetko, čo som k daným otázkam vedela. Po písomnej časti nasledovala ústna. Napätie na chodbe medzi nádejnými vysokoškolákmi sa dalo krájať. Postupne sme sa však začali zoznamovať. Zelenáči ako ja sa sťažovali na neprimerane ťažké otázky. Iní – už skúsení z minulých rokov nám vysvetlili, že tak to musí byť. Vyššieho vzdelania chtiví študenti totiž musia mať oveľa väčší rozhľad v problematike ako obyčajní maturanti. Aha – takže moje základné stredoškolské poznatky sú len slabým odvarom toho, čo by som mala vedieť. Napriek tomuto poznaniu som sa odhodlala ísť aj na ústny pohovor – moja túžba po učiteľstve bola veľká. Čakanie bolo nekonečné. Hladní a smädní rodičia sa vybrali pozrieť si mesto, kým som sa ja konečne o piatej popoludní doslova prebojovala pred skúšobnú komisiu. Medziiným padla aj táto otázka: „A z akej literatúry ste študovali?“ S potešením som vymenovala pár titulov od jedného autora, ktorý pochádza z nášho regiónu. „Čože?!“ Staršej dáme s malými očkami takmer zabehla káva, z ktorej si práve usrkla. „Nechápem, ako môžete čítať knihy od tohto človeka! Je to šarlatán, veď ten vôbec nemá akademické vzdelanie!“ Videla som, že je zle. Rozčúlila som ženskú, ktorá tam zjavne mala hlavné slovo. Čo budem ďalej hovoriť, prvé prijímacie skúšky dopadli hrozne. Začala som sa báť, že akademického titulu nie som hodná. Starká ma však doma upokojila: „Modlila som sa, aby ťa tam nevzali. Veď je to tak ďaleko!“

Príprava na prijímacie pohovory do školy druhej v poradí bola krátka. Nejakí dobrí ľudia ma upozornili, že ak tam nemám známosti, prípadne trochu výraznejšie nepodporím ich finančný fond, musím mať skutočne veľkú zásobu vedomostí. Znechutilo ma to. Teraz ma však podržali naši. Niežeby začali rušiť vkladné knižky, ale povzbudzovali ma: „Len tam choď, aspoň si overíš, ako to tam skutočne prebieha.“ Tak som šla. Pravdupovediac, vtedy mi bolo všetko jedno. Nebolo to až také hrozné, ako mi to poniektorí opísali, hoci občas som mala ten pocit, že si niekto zamieňa prijímacie skúšky so štátnicami. Na druhej strane však boli niektorí nádejní študenti s odpoveďami hotoví tak rýchlo, že som až žasla, koľko máme nadpriemerne inteligentných a rozhľadených mladých ľudí.

Zostala mi ešte tretia škola – posledná nádej. Vedela som o nej málo, fungovala len druhý rok. Prvý problém sa vyskytol už pri vstupe do mesta. Šli sme autom a nevedeli sme ju nájsť, tak sme poprosili nejakých chodcov, aby nám pomohli. Zatvárili sa, akoby sme sa pýtali na cestu do Tramtárie, zjavne o tejto univerzite ešte nič nepočuli. Napokon sme ju našli – bezpečne zamaskovanú. Počas prijímacích skúšok som tu zažila šok. Neverila som vlastným očiam. Požadovali vedomosti absolventa gymnázia! Žiadne chytáky, žiadne hĺbavé teórie.
Keď som otvárala obálku s odpoveďou: „Prijatá“, mala som pocit, že sa mi sníva. Tak predsa sa mi to podarilo! Dnes som v poslednom ročníku, študujem to, čo ma baví a hoci som za tie roky prekonala rôzne problémy, s ktorými sa naše školstvo a jeho „obete“ boria, myslím, že to stálo za to.
 

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach