Susedská výpomoc nebola celkom nezištná…

Ako mladí manželia sme sa raz v sobotu v noci vracali z návštevy od rodičov, kde sme boli na rodinnej oslave. Keďže manžel mal ísť na druhý deň na obed do práce, museli sme sa vrátiť ešte toho dňa. Inak by sme ostali u rodičov cez noc. Navyše, mali sme vtedy už aj synčeka, ktorý mal jeden a pol roka. Keďže pred  panelákom, v ktorom sme bývali, sa ťažko hľadalo miesto na parkovanie, manžel ma aj so synčekom v náručí a s nabalenými dvoma taškami vyložil pred vchodom do domu, kde som si sadla na lavičku a chcela som na neho počkať, kým zaparkuje. Osud to však zariadil inak: Len čo manžel odišiel a autom krúžil okolo nášho a vedľajšieho paneláka, pred domom zaparkoval svojho Harleya jeden z našich mladých susedov.

Susedská výpomoc

Otvoríme si fľašu dobrého vínka a bude nám spolu fajn…

Bol sympatický, slobodný, nezávislý a u žien mal úspech. Ja som sa s ním poznala iba zbežne. Zdravili sme sa, občas sme čo-to prehodili vo vchode, alebo pri výťahu – a to bolo asi tak všetko. Keď ma však zbadal, ako tam stojím s malým dieťaťom v náručí a s pobalenými taškami pri nohách, nazdal sa, že sme sa asi pohádali s manželom a že ho takto – uprostred noci – opúšťam. Ani na okamih nezaváhal, nezaprel v sebe džentlmena, pristúpil ku mne, pohladil po vlasoch mňa aj môjho synčeka a hlbokým hlasom plným nehy  mi zašepkal do uška: – Preboha, kam by si chcela ísť uprostred noci? Pôjdeš ku mne – maličkého dáme spať, otvoríme si fľašu dobrého vínka a bude nám spolu fajn – urobím pre teba všetko, čo budeš chcieť! Páčiš sa mi od prvej chvíle, ako som ťa stretol – a vidíš, asi aj osud to tak chcel, aby sme boli spolu…!

Nežne ma poposunul do výťahu

Vyvalila som na neho v nemom úžase oči, ale to ho asi rozvášnilo ešte viac, pretože skôr ako som sa vôbec stihla zmôcť na nejaký odpor, už aj bral moje tašky a nežne ma poposunul do výťahu. Našťastie, skôr než stihol na výťahu zavrieť dvere, pribehol aj môj nič netušiaci manžel, poďakoval mu za pomoc s taškami a za to, že mi robil spoločnosť a posťažoval si: No, chvalabohu, nakoniec sa mi predsa len podarilo zaparkovať – je to čoraz horšie, už som si myslel, že tam budem krúžiť a hľadať miesto do rána… Náš sused – džentlmen chvíľku neveriacky na nás pozeral, potom si sklamane a tak trochu bezradne prehrnul svoje dlhé vlasy a skonštatoval: – Som ja ale blbec…! ? “