Tráviace problémy jej liečili antidepresívami!

Zabila ju mylná diagnóza? Život neraz prináša mnoho ťažkých situácií a rôznych zdravotných problémov. Občas sa stane, že si sami, bez toho, že by sme sa poradili s odborníkmi, stanovíme nesprávnu diagnózu, čo môže mať rôzne následky. Stáva sa však aj to,  a to je už horšie, že nesprávnu diagnózu stanovia lekári, liečitelia, či iní, na ktorých sa so svojimi problémami obrátime. Seriál skutočných príbehov, ktorý práve teraz začína, je o mylných diagnózach.

Upozorňujeme, že tieto príbehy sa skutočne stali a nemajú vždy šťastný koniec… Tráviace problémy Helena  bola vždy tvrdá na seba i na svoje okolie. Nikdy sa nesťažovala, nepripustila si žiadnu prehru, hoci  život sa s ňou naozaj nemaznal. Každý kúsok šťastia si musela tvrdo vybojovať. Ani  lásky jej osud veľa nenadelil. Bola rada, že nakoniec našla chlapa, ktorý pravdupovediac potreboval skôr gazdinú ako ženu.  Ale jej to neprekážalo. Keď jej oznámil, že na sex on veľmi nie je, prijala to vcelku pokojne. Len si dala podmienku, že chce dieťa za každú cenu, keď nie od neho, tak si to zariadi inak. Nenamietal, a ona zbalila na najbližšej podnikovej oslave prvého ochotného a aspoň trochu pohľadného kolegu. Žiadna romantika, iba taká rýchlovka v archíve za regálmi so spismi. Stal sa zázrak, vyšlo to na prvýkrát. Keď zistila, že je tehotná, samozrejme mu to nepovedala a muža upozornila, že dohoda platí, pokiaľ dieťa prijme za svoje. Syna si však aj tak veľmi nestihol užiť, dostal infarkt keď mal malý sotva pol roka. Opäť smola! Koľká už v jej živote, ale vlastne to malo aj svoje dobré stránky. Získala pekný byt, vdovské i sirotské po manželovi a mohla si robiť, čo chcela. Jej život však aj ďalej bola permanentná katastrofa a slabšie povahy by už zrejme dávno podľahli osudu. No ona nie. Prechádzala všetkými tými nešťastiami a údermi hrdo, so vztýčenou hlavou. Zvládla i to, keď synovi zistili vrodenú chybu a tri roky kvôli nevyvinutému bedrovému kĺbu nesmel vôbec chodiť.  Aj neskôr s ním boli stále nejaké problémy. Neučil sa dobre, chodil poza školu a v puberte s ním šili všetci čerti. S partiou sa túlal bohvie kde a domov prišiel často až ráno. Pre Helenu bol však vždy ten najlepší a najmilší.  Starala sa oňho ako taká kvočka. Každú noc ho vyčkávala na zastávke autobusu, žeby sa mu nič zlé nestalo.  A radšej si od úst odtrhla, len aby jej  Maťko mal všetko, na čo si  spomenul. Keď zistila, že jej z peňaženky miznú nielen mince ale aj veľké bankovky, vinila nie jeho, ale samu seba, že mu dáva malé vreckové a zvýšila mu ho na dvojnásobok. „Spamätaj sa, rob s ním niečo, kým nie je neskoro! Je to grázel, ktorý z teba iba ťahá peniaze“, varovala ju kolegyňa. Zbytočne. Všetko zlé, čo Maťo stváral, boli podľa nej len také detské nerozvážnosti a  v jadre to bol predsa jej dobrý vysnívaný  synáčik.

Nemala ľahký život
Každodenné stresy, ponocovanie a obavy o syna  však Helene pomaly nahlodávali zdravie. Bola neustále vyčerpaná a začali ju  trápiť také nepríjemné problémy. „To je obyčajná zápcha, v našom veku to má kopa žien. Vezmi si ráno actimel, alebo jogurt, to určite zaberie“, poradili jej kolegyne. Robila všetko možné, vyskúšala aj všelijaké  tie zázračné prípravky odporúčané v reklamách, no veľmi to nepomáhalo.  Často nešla na záchod aj celý týždeň, a potom ju zrazu potrápila hnačka. Bolo to stále horšie. Navyše ju v tom čase opäť raz stíhala jedna rana za druhou. Najprv Maťo neurobil skúšky a vyhodili ho hneď  po prvom semestri zo školy, ktorú mu prácne a za mastný úplatok vybavila.  Vzápätí aj ju presunul  nový riaditeľ zo stoličky vedúcej sekretariátu na inú, oveľa  podradnejšiu pozíciu a na jej miesto posadil  peknú mladú  babu. Keď to povedala synovi, vysmial ju: „Čo si myslíš, ktorý šéf chce mať pri sebe takú starú korytnačku s veľkým zadkom? Buď rada, že ťa nevyhodil.“  Zlomilo ju to. Preplakala celú noc, a ráno jej bolo nejako divne. Až ju prehýnalo od bolesti, mala kŕče v bruchu, bolo jej zle, ale nič z nej nevyšlo. Zľakla sa. Rozhodla sa, že sa ešte pred robotou staví u obvodnej  lekárky. Cestou k nej sa jej prvýkrát stala tá hrozná vec. Zrazu ju celú skrútilo a nemohla tomu zabrániť.  Priamo na ulici, uprostred náhliacich sa ľudí  z jej útrob akoby vystrelilo všetko to svinstvo. Hnedá smradľavá kaša je stekala po nohách, cez pančuchy sa šíril nepríjemný zápach. Vbehla pod najbližšiu  bránu, vyzliekla si špinavé nohavičky a pančuchy a len tak naboso došla k lekárke. Sestrička jej dovolila umyť sa  na toalete a potom ju pozvala do ordinácie. „To sú nervy,“ povedala lekárka, „predpíšem vám niečo na upokojenie, uvidíte, o chvíľu to prejde.“ Predpísala jej  antidepresíva a na pár dní ju vypísala z práce. 600_dreamstime_xs_10390797

Lekárka je ubezpečovala, že jej problémy sú len psychického pôvodu Poctivo trikrát denne prehltla malú pilulku, ale okrem toho, že sa jej stále chcelo spať a spolovice nevnímala, čo jej kto hovorí, nič sa nezmenilo. Zápcha bola čoraz horšia a najstrašnejšie boli tie hnačkové ataky. Už sa bála chodiť von, pretože nikdy nevedela, kedy a kde ju to chytí. Keď predsa len musela vyjsť z domu, brala si vždy so sebou „tašku prvej pomoci“: zo troje náhradných nohavičiek, pančuchy, mokrú handričku, toaletný papier.  Párkrát bola na kontrole u lekárky a s plačom jej porozprávala svoje trápne príhody. Najhoršia bola tá z autobusu, keď musela až po najbližšiu zastávku  pretrpieť pohŕdavé pohľady spolucestujúcich  plné odporu a hnusu. Lekárka ju stále ubezpečovala, že všetky jej problémy sú  psychického pôvodu, no  na jej naliehanie ju nakoniec poslala na rektoskopiu. Bolo to veľmi nepríjemné vyšetrenie, ale výsledok ju potešil. Nič tam vraj nie je, všetko je negatívne. „Možno mala obvodná predsa pravdu“, pomyslela si  a  ani neprotestovala, keď ju najbližšie poslala  za psychiatrom. Rozobral  s ňou celý jej nepodarený život, oznámil jej, že má depresiu a predpísal ešte silnejšie lieky. Chodila po nich po byte ako mátoha. Opustila ju všetka guráž. Keď nedriemala,  sedela v kuchyni a plakala. Nevládala nič robiť, nemohla chodiť do práce, a von sa bála ísť, aby ju zasa kdesi neprepadol  záchvat hnačky. Striedavo dochádzala k psychiatrovi i k obvodnej lekárke, no ani jeden jej nedokázal pomôcť.

Zobudila sa na príšerné bolesti v bruchu
Suseda jej poradila jednu zázračnú  liečiteľku. Pol hodinu nad ňou krúžila  rukami, a potom jej namiešala bylinkový čaj. Ubezpečila ju, že nemá rakovinu a vypýtala si 150 eur.  Natešená z dobrej správy vďačne zaplatila, no ešte cestou domov ju všetka radosť prešla. Opäť tá trápna záležitosť… Ponížená a rozhorčená si doma vzala niekoľko tabletiek proti hnačke. Zapieklo ju veru riadne. Desať dní sa nemohla vyprázdniť. Na jedenástu noc sa prebudila na príšerné bolesti v bruchu. Sotva sa doplazila k telefónu a zavolala pohotovosť. Prišli rýchlo a hneď ju brali do nemocnice. Ešte v tú noc ju operovali. To, že má vývod, zistila až dobrú chvíľu po tom, čo sa prebrala z narkózy. Vlastne jej to oznámil izbový lekár. Ako cez filter počúvala jeho opatrne volené slová o tom, že na hrubom čreve jej vyoperovali veľký nádor, a že teraz už bude všetko dobré. Aj ten vývod sa uvidí, dokedy ho bude musieť mať. Prvé dni bola v šoku, nechcela nikoho vidieť, a ľutovala, že neumrela pri operácii. Postupne, ako sa rana hojila, vrátil sa jej opäť bojovný duch. Stále si opakovala, že to bude len lepšie a konečne sa nebude musieť báť tých potupných záchvatov. Zvykla si aj na vývod, v nemocnici ju naučili ako s ním zaobchádzať, a keď sa po nejakom čase vrátila domov, bola to opäť skoro tá istá tvrdá Hela, ako voľakedy. Nepripúšťala si, že by ten nádor mohol byť zhubný, veď obvodná lekárka by to iste bola zistila. Ešte aj onkológa, keď jej naordinoval chemoterapiu, presviedčala o svojej pravde. Pokúšal sa jej to vysvetliť, ale nakoniec to vzdal a odporučil jej chemo len ako prevenciu, aby sa to vraj na zlé nezvrátilo. To bola ochotná akceptovať, a tak si každú stredu nechala do žíl kvapkať to liečivé svinstvo.

Lekárka zrazu nemala na ňu čas…
Nikomu o tom nepovedala, ani susedke, s ktorou si boli ako-tak blízke. Nechcela, aby ju niekto ľutoval. Iba sa bála, že jej vypadajú vlasy, a tak všetci uvidia, že niečo nie je v poriadku. Našťastie, nič také sa nestalo. Len po terapii bývala veľmi slabá. Poprosila syna, či by ju aspoň z nemocnice vždy neodviezol domov. Mal nové auto, ešte pred operáciou mu naň dala  všetky svoje úspory. Rázne odmietol. Práve rozbieha veľký biznis  a nemá ani minútu čas na také hlúposti. „Vezmi si taxík,“ povedal ľahostajne.  Zabolelo ju to, no ešte viac ju trápil jeho absolútny nezáujem. Nemala sa s kým porozprávať, vyžalovať sa.  Prvý raz jej naozaj chýbal niekto, kto by ju povzbudil a prejavil účasť. Hoci si to nepripúšťala, bála sa budúcnosti, nevedela, čo ju čaká. Sestry na chemoterapii si robili svoju prácu, no nikto jej nič nehovoril.  Spomenula si na svoju lekárku. Veď obvodná po celý čas tvrdila, že jej nič nie je, nech jej teraz povie, čo sa to s ňou  vlastne stalo. Ale ani lekárka zrazu nemala na ňu čas. Len pokyvkávala hlavou, sústredne študovala lekársku správu, čo prišla  z nemocnice, a potom Helenu poslala  domov. Nech sa vraj ohlási,  až keď skončí s terapiou. Už  nehovorila o psychických problémoch, nespomenula jej depresiu, dokonca sa ani nespýtala, ako sa cíti. V živote nechcem vidieť žiadneho doktora, rozhodla sa, keď dobrala poslednú infúziu.  Bude jednoducho ignorovať tú chorobu. „Bolo to ako chrípka, ako prišla tak odišla a ja som zasa ako predtým.“ Len ten vývod jej stále pripomínal jej stav. Ešte k tomu ho pekne zbabrali, kým ostatní pacienti ho mali schovaný  kdesi na boku, jej ho urobili  takmer v strede na vrchu brucha, kde trčal tak, že žiadna blúzka ho nedokázala zamaskovať. Pri prepúšťaní z nemocnice jej sľúbili, že jej to neskôr dajú do poriadku. No lekári to stále akosi odkladali. Vraj až po Veľkej noci, prisľúbil jej lekár pri poslednej kontrole . Na Veľkú noc sa tentoraz chystala  naozaj dôkladne. Chcela tieto sviatky osláviť  ako svoje znovuzrodenie. Napiekla, navarila, dokonca sa jej podarilo dôkladne vyriadiť celý byt, hoci ju to stálo veľa síl. No Maťo jej odmietol pri tom pomáhať, vraj na také taľafatky nemá čas. Bola nakoniec rada, že sľúbil zostať doma aspoň na veľkonočný obed. Tešila sa ako malé dieťa, že si spolu pohovoria, a to napätie, čo medzi nimi v posledných mesiacoch panovalo, sa dá do poriadku. V to slávnostné ráno vstala veľmi skoro, aby stihla postaviť slepačiu polievku,  Maťovu obľúbenú. Necítila sa dobre. A navyše dostala hnačku. Kto nemá vývod, nevie, aké je to s tým nepríjemné. Keď už po neviem koľkýkrát znovu zašla do kúpeľne, aby sa dala do poriadku, mimovoľne pozrela do zrkadla a stŕpla. Jej tvár bola celá žltá, vyzerala ako nejaká stará Číňanka. Nebude si to všímať, rozhodla sa. Keď to neprejde, zájde zajtra do nemocnice.  Predsa si preto nepokazí veľkonočný obed. No bolo jej stále horšie a horšie. Len so sebazaprením zvládala prípravu obeda. Maťo nebol doma,  prespal  u nejakého kamaráta, ale sľúbil, že na obed príde včas. Bola nakoniec rada, že ju nevidí takú utrápenú a ubolenú. Pamätá si ešte, ako sa zohla, že vytiahne z rúry pečené mäso, keď sa jej zrazu zatmilo pred očami. Maťo ju našiel ležať bezvládnu na zemi. Zavolal záchranku a odviezli ju do nemocnice.  Na chvíľu sa prebrala, volala syna, ale nebol tam. Nešiel s ňou ani do nemocnice.  Mal už predtým dohodnutú lyžovačku s partiou v Tatrách. Helena vzdorovala ešte pár dní. No aj vplyvom silných  liekov proti bolesti takmer nevnímala svoje okolie. Po týždni zomrela. Maťo prišiel  do nemocnice o deň neskôr.  Až vtedy sa dozvedel, že mama mala rakovinu v poslednom štádiu. Už keď ju prvýkrát operovali vedeli, že je to beznádejné. Mala už metastázy takmer všade. Tak jej len urobili vývod a opäť ju zašili. Nemohli mu to povedať skôr, lebo ani raz sa na mamu neprišiel do nemocnice pozrieť alebo sa opýtať lekára, ako to s ňou naozaj je. Život prináša samé paradoxy. Tá obvodná lekárka naďalej ordinuje, nič sa jej nestalo, a nikto jej nič nevytkol.  Napokon, ani vlastne nemal kto. Jediný Helenin príbuzný, jej milovaný syn, predal mamin byt i nábytok a odsťahoval sa ktovie kam. Na jej hrob chodí občas zapáliť sviečku iba jej suseda.