Všetko je len moja vina…

Moje trápenie sa začalo pred mnohými rokmi – vlastne, možno ešte vo chvíli, keď som sa narodila. Viem, že tento príbeh sa mnohým v dnešnej, uponáhľanej dobe, bude zdať zvláštny. Väčšina ľudí sa totiž zvyčajne netrápi nad tým, čo sa stalo v minulosti, čo by bolo, keby… a už vôbec nechcú cítiť vinu za niečo a umárať sa kvôli tomu.

moja vina

Moja mama veľmi chcela dieťatko

Tento príbeh sa začal odvíjať dávno, ešte v čase, keď sa moji rodičia zoznámili. Boli takí mladí! Mamina ešte nemala osemnásť, čakali ju maturity a môj otec mal sotva dvadsať rokov a študoval na vysokej škole. Ako to už chodí, ich zaľúbenie neostalo bez následkov a moja mama otehotnela. Bolo to vtedy dosť dramatické, pretože mama mala tesne pred maturitami a tiež chcela ísť na vysokú školu. Samozrejme, že všetci na ňu robili nátlak, aby si dala dieťatko zobrať, aby išla na interrupciu, ale ona sa rozhodla, že si ma nechá. Napokon aj bola svadba a zdalo sa, že všetko bude v poriadku, ale nebolo to tak. Ukázalo sa, že môj otec bol ešte menej zodpovedný a dospelý než moja mama, aj keď bol už plnoletý. 

Keďže mama mala rizikové tehotenstvo, musela si ísť na dlhší čas poležať do nemocnice, no a môj otec to jednoducho nezvládol. Ako utrhnutý z reťaze si začal užívať nečakaný slobodu a správal sa ako bezstarostný študent. Za mojou mamou chodieval do nemocnice čoraz menej a čoskoro si za ňu našiel aj náhradu…

Mladá, rozvedená, opustená a s dieťaťom

Keď som sa narodila, moja mama bola veľmi šťastná mamička a veľmi sa tešila, že život našej rodiny sa konečne dostane do normálnych koľají. Nestalo sa to však. Otec sa naďalej správal veľmi nezodpovedne a domov ho to, z pochopiteľných dôvodov, ťahalo čoraz menej. Radovánky s kamarátkami a kamarátmi ho bavili očividne viac. Mamu opúšťal čoraz častejšie a nakoniec ju opustil úplne. Rozviedli ich, keď som bola ešte malá. Ostali sme samy dve – len ja a mama. Starí rodičia síce nebývali s nami, ale často sme sa navštevovali. Od nich som sa dozvedela, ako to celé bolo, aj to, ako mamu všetci prehovárali, aby išla na prerušenie tehotenstva a ako veľmi sa ona tešila na moje narodenie. Odmalička som cítila, že máme len jedna druhú a vedela som, ako veľmi ma mama ľúbi. Ako som vyrastala, postupne som si začala uvedomovať, čo všetko si kvôli tomu musela odopierať a že celý svoj život prispôsobila tomu, aby som sa narodila a aby som bola šťastná. Vtedy som si hovorila, že ju nikdy nemôžem opustiť.

Osud sa s nami znovu zahral

Mama sa vždy starala o to, aby mi nič nechýbalo a aby mi nikto neubližoval. Aj preto sa už po druhý raz nevydala a snažila sa o to, aby náš život bol, v rámci možností, čo najkrajší. Keď to bolo možné, chodili sme spolu na výlety a chodila som aj na krúžky, ktoré napĺňali môj čas a robili môj život pestrejší. Raz sa však stalo, že mama mala nepríjemnú nehodu: Ponáhľala sa z práce za mnou, aby ma vyzdvihla z krúžku a zrazilo ju auto. Dokonca na prechode a vodič ušiel… Polícia ho síce našla, ale mama utrpela vážne zranenie a to zanechalo aj svoje následky – odvtedy mama krívala na jednu nohu a to jej aj ostalo…

Zase mala problémy kvôli mne – a zase na to doplatila. Aj vtedy som si uvedomila, že keby nebolo mňa, možno sa to nemuselo stať. Ako som rástla, postupne som si uvedomovala, že mamu by som asi nemala opustiť, pretože by ostala úplne sama. Ani som si nevedela predstaviť, že sa jedného dňa vydám a ona ostane sama. A napriek tomu sa to stalo.

To nebol muž, ale tyran!

Moje predsavzatia o tom, ako mamu nikdy neopustím, sa rozplynuli, keď som sa zoznámila s Edom, ktorý sa stal mojím manželom. Bohužiaľ. Bol mojou prvou láskou a zoznámila som sa s ním na svojom prvom pracovisku. Rovnako, ako moja mama, rýchlo som otehotnela a vydala som sa. Edo bol odo mňa o niekoľko rokov starší a mal vlastný byt, tak sme bývali tam. Mama ostala sama a ja som si to aj veľmi vyčítala, že som ju opustila. Snažila som sa ju navštevovať a pomáhať jej, ale z môjho muža sa vykľul zurvalec a tyran, ktorý mi vyčítal nielen to, že telefonujem mame a chodievam za ňou, ale postupom času začal hľadať chybu vo všetkom, čo som robila ja, aj naše deti. Nikdy nič nebolo dobré a všetko kritizoval. To, čo som navarila, ako som upratala, o čom rozprávam, aj to, ako vychovávam naše deti. Bolo to neúnosné a veľmi ponižujúce. Situácia sa vyhrotila až do takej miery, že keď sme počuli zastať na našom poschodí výťah, z ktorého vystúpil, keď sa vracal domov z práce, všetkých nás popadla úzkosť a bolo po pohode. Vždy sa našlo niečo, za čo som už v prvých chvíľach po jeho návrate schytala kritiku. A často na mňa aj kričal. A kričal aj vtedy, keď som chodila za mamou, ktorá vážne ochorela a potrebovala moju pomoc. Už som to dlhšie nemohla vydržať – nielenže som ja sama neustále mala pocit viny, ale ešte ma neustále obviňoval a tyranizoval aj môj muž!

Trápilo a sužovalo ma tak veľa vecí!

Cítila som, že takto už ďalej nemôžem žiť – všade len samé výčitky. Vyčítala som si, že kvôli mne si mama zbabrala život, vyčítala som si, že som ju opustila, že na ňu nemám toľko času, koľko by sa patrilo, ale aj to, že vo mne neustále vzbudzuje výčitky môj muž a že neustále kritizuje mňa i naše deti. Spočiatku som sa mu snažila vyhovieť a chcela som sa nájsť chybu v sebe samej, ale postupom času som si uvedomila, že on nikdy nebude spokojný, že moje trápenie bude ešte horšie, lebo začal byť krutý aj k našim deťom a často bol u nás plač, pretože neustále niekoho potreboval vytrestávať. Bolo mi z toho do zúfania. Oporu som našla vo svojom staršom kolegovi v práci, ktorému som sa vždy mohla vyrozprávať a snažil sa mi  poradiť.  Má moju dôveru – je o dvanásť rokov  starší a je vdovec. Dlho sa mi snažil dohovárať, aby som sa nenechala urážať a aby som od svojho tyranského manžela odišla, ale stále som sa toho akosi obávala.

Riešenie prišlo nečakane…

Môj kolega Martin ma prehovoril aspoň na to, aby som navštívila jednu príjemnú pani poradkyňu, ktorá sa venuje Bachovej kvetovej terapii. Nikdy som si nemyslela, že mi takéto niečo môže pomôcť. Len som tam pokojne sedela a rozprávala o svojom živote a o tom, čo všetko ma trápi. Tá pani mi poradila, aké Bachove esencie sú pre mňa vhodné, aj to, ako ich mám užívať. Už keď som odtiaľ odchádzala, cítila som, že sa mi veľmi uľavilo a že začínam byť pokojnejšia. A tento pocit som si začala uvedomovať čoraz jasnejšie. Aj to, že už dlhšie nechcem žiť s neustálymi pocitmi viny. Ak by som v tom pokračovala, previnila by som sa voči vlastným deťom. Aj to sa však už vyriešilo: Keďže sa Edova agresivita a tyranizovanie stupňovali a jedného dňa ma v zúrivosti dokonca aj vyfackal, opustili sme ho a nasťahovala som sa aj s deťmi nazad k mojej mame. Tam je nám najlepšie a sme tam spolu šťastní. Mám svoju mamu nablízku a môžeme si navzájom pomáhať. A pomáha nám aj môj kolega Martin, ktorý čoraz častejšie chodieva ku nám. Obľúbili si ho aj moje deti a mama. 

S Edom sme sa rozviedli, ale tragicky to neberiem. Som rada, že som na tento krok našla v sebe silu – takto nám je lepšie. Verím tomu, že aj ja mám nárok byť šťastná, bez neustáleho pocitu viny.

Lívia

Poradňa

moja vina
Mgr. Zuzana Sommer

Bachove kvetové esencie  nám môžu veľmi účinne pomôcť v najrôznejších situáciách, ktoré život prináša. Práve vďaka nim často získame potrebný odstup či nadhľad, začneme veci vnímať trochu ináč, získame novú silu a energiu a náš život sa môže  zrazu príjemne zmeniť. A o tom svedčí aj príbeh Lívie.

Aké Bachove kvetové esencie by ste odporúčali užívať v tomto prípade?

Radí Mgr. Zuzana Sommer

V tomto prípade by som odporúčala užívať tieto Bachove kvetové esencie:

Pine (Borovica lesná)

moja vina

Základnou esenciou v tomto príbehu je esencia Pine (Borovica lesná), pretože sa jedná skutočne o veľkú duševnú záťaž. Neustály a hlboký pocit viny v podstate za všetko, čo sa v jej živote odohráva, si nesie od svojho narodenia a to ju dostávalo vždy znovu a znovu do rovnakých situácií, v ktorých sa hlboko zakorenený pocit viny objavoval. Po dlhšom užívaní esencie Pine bola klientka schopná vidieť jasne situáciu v ktorej sa nachádzala. Pochopila, že jej pocit viny, ktorý si od detstva v sebe niesla voči matke, ju vohnal do nešťastného vzťahu s manželom- tyranom. Jej pocit viny bol spojený s odsuzovaním seba samej a s presvedčením, že si nezaslúži lásku.

Esencia Pine jej pomohla sa z tejto záťaže uvoľniť, prestať cítiť vinu a zbaviť sa neustáleho ospravedlňovania sa. Klientka predovšetkým dokázala odpustiť sebe samej, čím sa mohla otvoriť svojmu vlastnému novému bytiu a vnímaniu života. Pochopiť, že za sitiuáciu svojej mamy nie je zodpovedná ona, ale že život má svoje zákony a svoj vývoj a že každá situácia, ktorá nás v živote postretne, dáva možnosť pochopiť tieto zákony a tento vývoj. Esencia Pine ju tiež naučila žiť svoj vlastný život, bez neustálej závislosti na okolí a myšlienkach okolia, naučila ju otvoriť sa láske predovšetkým sama k sebe, vnímať svoju hodnotu a aj dôležitosť. Nezabúdať na seba kvôli iným.Pocit viny a trapenie sa vycitkami robi ludi zavislych na svojom okoli, na nazoroch a hodnoteniach okolia. Brani im zit vlastnu podstatu a vlastnu silu. To bolo aj v pripade tejto klientky.

Pocit viny je obrovskou prekážkou na ceste k skutočnej láske – voči sebe i voči svojim blízkym.

Krizová esencia Rescue Remedy

moja vina

Prekonanie rozchodovej fázy od manžela bolo pre klientku tiez náročné. Vo chvíľach vnútorného napätia a neistoty jej bola doporučená Krizová esencia Rescue Remedy, ktorá zmiernila vnútorné napätie a strach z celej situácie. V kombinácii s Red Chestnut (Červenym gaštanom) pomohla klientke odpútať sa od vzťahu, ktorý jej okrem strachu a závislosti neprinášal žiadne naplnenie.

Walnut (Orech kráľovský)

moja vina

Do nových začiatkov, aby mohla vnímať svoju novú perspektívu, nestrácať dôveru v samu seba a udržať si jasný cieľ a novú perspektívu po ukončení manželstva, bola vhodná esencia Walnut (Orech kráľovský). Pomohla vyrovnať sa jednak s touto zmenou a udržať si svoj nový životný náhľad, ktorý už nebol postavený na pocite viny a obviňovaní sa, a závislosti na okolí, ale na vlastnej vnútornej radosti a prijatí seba samej.

Gentian

moja vina

K tomu sme pridali ešte Gentian, na pocit sklamania, pochybností o sebe samej a na otvorenie sa dôvery v život, vieru vo svoje nové poznanie a nový náhľad na život – už bez pocitov viny a sebeobviňovania.