Vyznal mi lásku pred všetkými a na cintoríne…

Neskoro, ale predsa…
Nedávno sme mali stretávku so spolužiakmi zo základnej školy. Tešila som sa a bola som veľmi zvedavá, ako sa kto z mojich spolužiakov zmenil, pretože od čias, keď sme boli malí žiačikovia, uplynulo už veľa rokov a dnes už takmer všetci máme veľké deti. Keďže dvaja naši spolužiaci už, žiaľ, nie sú medzi nami, dohodli sme sa, že sa stretneme v parku pri cintoríne, pretože sme chceli symbolicky položiť kytičku na ich hroby.

milenci kytička

S každým prichádzajúcim spolužiakom a spolužiačkou sme sa radostne vítali a tešili sme sa znovu po toľkých rokoch vidíme a s niektorými aj nanovo spoznávame, pretože mnohých z nás odvial osud celkom ďaleko a po dlhé roky sme sa nevideli. Ja som chodila s týmito spolužiakmi iba po piatu triedu a potom sme sa odsťahovali do iného mesta, takže niektorých svojich spolužiakov som vídala iba vtedy, keď som chodila navštíviť svojich starých rodičov a niektorých som už nevidela nikdy. V deň, keď som sa stretla so svojimi spolužiakmi, ma však čakalo poriadne prekvapenie: V okamihu, keď som sa radostne vítala so svojimi kamarátkami a kamarátmi z detských čias, vrhol sa ku mne jeden z nich a nadšene vykríkol moje meno – ešte aj s dievčenským priezviskom. Skôr než som sa nazdala, už ma aj zvieral vo svojom objatí – a to som v tej chvíli ešte ani poriadne netušila, ktorý z mojich spolužiakov to vlastne je. Priznal sa mi, že bol od prvej triedy do mňa veľmi zaľúbený, ale že sa mi to hanbil povedať…Vraj som bola jeho prvá, veľká a tajná láska, ale ja som o tom nemala ani len potuchy. – Jeeeeej, Mirko, – zvolala som celá prekvapená, keď som napokon svojho dávneho spolužiaka predsa len spoznala, – a prečo si mi to vtedy nepovedal?

– Keď ja som sa za to veľmi hanbil – a potom, videl som, že sa okolo teba stále motá iný… Tak som to v sebe dusil po celé tie roky a keď som sa potom raz po prázdninách dozvedel, že ste sa odsťahovali do iného mesta, bolo mi to veľmi ľúto. Keď som ťa uvidel teraz, po rokoch, jednoducho som si povedal – teraz, alebo nikdy! Tak som sa ti aspoň teraz priznal – nabudúce by už mohlo byť neskoro, veď vidíš, naši dvaja spolužiaci tu už nie sú s nami… – Objal ma a v kútikoch očí sa mu zaleskli slzy. Potom sa na mňa zadíval a skôr, než som vôbec stihla niečo urobiť, nežne a celkom ľahúčko ako vánok, ma pobozkal na pery… – taaaak a je to, – povedal tíško a usmial sa na mňa, – presne toto som po celé tie roky chcel urobiť…!
Normálne ma dojal s tým svojím priznaním! 😉