Slovenská detektívka Kukučka

kukučka

„Keď sa kukučka vyliahne v hniezde ako prvá, vyhodí z neho všetky ostatné vajcia. Stojí ju to veľa úsilia, no aby prežila, musí na seba strhnúť absolútnu pozornosť rodičov. Tí ju potom vykŕmia, až kým ich neprerastie.“

Je tu slovenská detektívka Kukučka z pera Františka Kozmona. Po Potkanovi a Rosničke je tu tretia kniha so sympatickým kapitánom Markom Wolfom.

V Bratislave zavraždili ženu bohatého plastického chirurga. Jej muž je nezvestný a v honosnej vile pod Slavínom, kde objavili telo, zostali len dve adoptívne deti. Súrodenci svorne tvrdia, že nič nepočuli ani nevideli. Vyšetrovania sa ujíma kapitán Marek Wolf, ktorý postupne odkrýva rodinné tajomstvá vedúce k odhaleniu vraha. Keď sa však začne domnievať, že je na správnej stope, v prípade náhle začnú pribúdať obete…

Wolf sa popri práci musí vyrovnať aj s ďalšími problémami. Vzťahy na krajskom riaditeľstve sú napäté. Môže za to nový riaditeľ oddelenia, ktorý vo funkcii nahradil Karola Luptáka. Ten bojuje s osobnými démonmi a so zdanlivo neobjasniteľným prípadom, ktorý ho núti pochybovať o vlastných schopnostiach.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

František Kozmon sa zúčastnil na viacerých poviedkových súťažiach a experimentoval s rôznymi knižnými žánrami. Zakotvil pri detektívke.
Jeho debut Posledný prípad kapitána Čontoša zvíťazil v súťaži Detektívka 2014 a bodoval v čitateľskej ankete. Vo vydavateľstve IKAR mu vyšli romány Potkan a Rosnička, kde je hlavnou postavou vyšetrovateľ Marek Wolf.

Stál som tam ako obor týčiaci sa nad okolím, vypínajúci hruď, nepremožiteľný. Podo mnou ležala moja obeť. Teraz už len bezvládne telo bez života, namočené vo vlastnej krvi. Keď som takto svoju prvú obeť videl, neubránil som sa smiechu. Zdalo sa mi ironické, že mi kedysi naháňala strach. Určite by jej ani na um nezišlo, že by sa v skutočnosti ona mala báť mňa. A už vôbec nie to, že by som práve ja mohol skoncovať s jej životom.

Začítajte sa do novinky Kukučka:

7. novembra 2016

Richard Otčenáš nervózne prešľapoval vo svojej kancelárii. Domnieval sa, že zhlboka dýcha, no v skutočnosti len plytko funel. V ruke držal papier s podpismi. Usiloval sa vyrozumieť, čo vlastne cíti. Prekvapenie? Nie, niečo podobné predsa mohol čakať. Hnev? Ani to. Uznal, že na to majú právo. Pohľad sa zakaždým zastavil na jedinom podpise. Sklamanie. To bol ten správny výraz pre pocit plávajúci v chaose, čo odstavil na vedľajšiu koľaj jeho inak vždy chladný a praktický úsudok.
Stále bol riaditeľ krajského odboru kriminálnej polície, pocity museli ísť bokom. Bol predsa racionálny človek. Aspoň si to vždy nahováral. Opäť uprel pohľad na ten jeden podpis. Vzápätí šmaril papier na stôl a schytil slúchadlo pevnej linky. Vyťukal štvormiestne číslo, ale nikto nedvíhal. Vyklonil sa z dverí a zakričal na sekretárku  „Zožeň mi Wolfa!“
Ani sa naňho nepozrela. Aj keď jej podpis na zozname nenašiel, iste o všetkom vedela. Siahla po telefóne, ale šéf ju zahriakol. „Interkom som skúšal, Wolf nie je u seba. Pohľadaj ho.“ Videl, že váha. Pritvrdil: „Hneď!“
Sekretárka opäť uhla pohľadom. Otčenáš nespokojne vzdychol, než sa vytratila. Potom sa zavrel v kancelárii. Obišiel papier na stole a zamieril k oknu. V presklených dvierkach kabinetu si všimol svoj odraz. Tvár samá vráska, vlasy prešedivené, oči staré a unavené. Mohol si dávno užívať dôchodok, čo si vlastne ešte chcel dokázať? Pokrútil hlavou. Nad čím to vôbec rozmýšľa? Uvedomil si, že od racionálneho uvažovania má poriadne ďaleko.
Keď sa otvorili dvere, už chladnokrvne sedel za stolom. Dovnútra vkročil kapitán Wolf, vysoký operatívec, ktorý bol ustavične v teréne alebo v posilňovni. Mal hranatú tvár, silné ruky a pohľad vzbudzujúci autoritu. Na rozdiel od sekretárky hľadel šéfovi do očí priamo, hoci mu nebolo všetko jedno.
Otčenáš mu podsunul papier.
„Čo to má znamenať?“
Marek vedel, o čo ide, a predsa papier zdvihol.
„Mal som ti o tom povedať skôr,“ povedal. „Ako si sa o tom dozvedel?“
„To je jedno, nie?“ Riaditeľ mu papier náhle vychytil z rúk. „Načo je to dobré? Čo tým chcete dosiahnuť?“
„Odhováral som ich,“ tvrdil Wolf.
„Nedrístaj,“ odvrkol Otčenáš. „Prečo si to potom podpísal?“
Marek vytreštil oči.
„Čo?“ spýtal sa, akoby zle počul. „Ja som nič nepodpísal.“
„A toto je čo?“
Wolf sa zahľadel na papier.
„Môj podpis,“ povedal neveriaco. „Niekto ho sfalšoval.“
„To ti tak uverím,“ nedal sa presvedčiť riaditeľ.
Marek vstal.
„Je to hovadina,“ roztrhal petíciu na kusy. „Zabudni na to. Dohovorím im.“
„Myslíš, že uverím tvojmu teátru?“ Otčenáš sa nasilu zasmial Aj on sa zdvihol z miesta. „Ty už radšej nič nerob. Vyriešim si to osobne.“
„Vážne mi neveríš?“ spýtal sa Wolf prekvapene. „Ja by som ti fakt…“
Riaditeľ ho mlčky obišiel a zabuchol za sebou dvere.

6. novembra 2016

Simona skúmala svoj zjav v kúpeľňovom zrkadle. Zdvihla sa na špičky, rukami sa oprela o umývadlo. Nahla sa tak, že sa nosom takmer dotýkala svojho obrazu. Rukami si naťahovala pokožku na tvári. Mama jej vždy vravela, že sa nemá mračiť, lebo bude mať vrásky. Keby ju videla teraz! Ani stopa po vráskach, napriek veku mala tvár hladkú ako dievčatko. Kedy si prvý raz ľahla pod nôž? Už to bude takmer desať rokov.
Bola zúfalá, lebo práve prekročila štyridsiatku. Všimla si, že manžel sa už na ňu nepozerá tak ako predtým. Radšej sa obzeral po mladších. Vedela, že čas sa nedá zastaviť, no chcela ho aspoň spomaliť. Pribrzdiť ho a zostať čo najdlhšie krásna a príťažlivá. Len kvôli svojmu milovanému.
Teraz sa však už nevedela ani poriadne usmiať. Zbavila sa vrások, kožu mala napnutú od ucha k uchu, ale oči prezrádzali všetky trápenia a smútky. Prekonala bolesť a prestala sa báť o to, čo príde. Tak prečo je to späť? Čaká ju ďalšia preplakaná noc?
Zavrtela hlavou, nedopustí to. Otvorila skrinku nad umývadlom a za zrkadlom odkryla skrýšu, kde schovávala svoju najlepšiu kamarátku. Vybrala nádobku od vitamínov pre ženy po menopauze. Pri pohľade na ňu sa uškrnula. Mala štyridsať, keď prestala menštruovať. Irónia osudu. Z nádobky vysypala dve tabletky. Neboli to vitamíny, ale lieky na spanie. Zapila ich vodou z vodovodu. Než skrinku za zrkadlom zasa zavrela, pre istotu vybrala i tretiu tabletku.
Vrátila sa do spálne. Zívala na ňu prázdna pravá strana postele. Zostane prázdna celú noc? Ľahla si na svoju stranu a zadŕžala slzy. Našťastie, lieky zabrali rýchlo, čoskoro zaspala. Nemala však pokojný spánok. Chcela sa zobudiť, no nevládala otvoriť oči. Zdalo sa jej, že sa nad ňou skláňa muž v lyžiarskej maske. Cez priezory masky na ňu hľadeli zlovestné oči. Chcela vykríknuť. Pritlačil jej ruku na ústa, potom ju mocne schmatol. Bránila sa, no muž bol oveľa silnejší. Cítila, ako ju oblieva studený pot. V polospánku bojovala so živou nočnou morou.
Prebudila sa priviazaná k stoličke. V ústach mala napchatú nejakú hnusnú handru. Z nepríjemnej chuti sa jej dvíhal žalúdok. Bol to sen v sne? Odrazu jej niekto sňal šatku z tváre. Žmúrila, nevedela si privyknúť na svetlo a prášky na spanie ju načisto otupili. Až po chvíli ju vydesil pár zlovestných očí, ktoré na ňu tupo civeli cez priezory lyžiarskej masky. Pochopila, že sa jej to nesnívalo.

Milan Buno, literárny publicista