Zvyknete premýšľať nad najlepším spôsobom, ako niekomu poskytnúť pomoc a podporu?
Zároveň zo skúseností viete, že sa to nemusí vždy stretnúť s dobrou odozvou. Okrem toho, že ľudia majú problém prijímať láskavosti, sú citliví na to, akým spôsobom ideme „zachraňovať“. Zvyčajne totiž začíname radením a rozprávaním, čo by mohli a mali urobiť a prečo. Toto je zaručený spôsob, ako sa nezavďačíme. Dávaním nevyžiadaných rád totiž spochybníme identitu „obdarovaného“ a jeho vnímanie seba samého. Aj bez nášho mudrovania vie, čo by mohol a mal urobiť.
Pokým sa nás niekto nespýta na náš názor, tak naše štedré rozdávanie rád pôsobí ako „naprávanie“ a človek si pripadá neschopný. Je to prirodzené, lebo rady sú ako obnosené šaty – nemáme ich radi, ani keď nám padnú ako uliate.
Zlatá rada – nedávajte rady
Ktorú ženu by nenaštartovalo, keď si vypočuje poznámky, že sa nedokáže orientovať. Ako inak, zase zablúdila, lebo si poriadne nenaštudovala, kam ide. A že by sa už konečne mala naučiť čítať značky a všímať si, kadiaľ jazdí. A vôbec, dávno mala zabočiť doľava, veď to bolo jasné. Po takomto dobre mienenom „povzbudení“ ide konštruktívnosť bokom, žena sa potrebuje brániť. Okrem toho, že počula iritujúce slovíčko „zase“, nepotrebovala prednášku o tom, že jej hemisféra má zlý gyroskop a že je úplne neschopná. Keby odznelo: „Minula si ulicu, kam si mala vojsť. Na konci tejto by sa malo dať vrátiť.“ Je to konkrétne konštatovanie a nemalo by byť podnetom k hádke, čo závisí od momentálneho stresového rozpoloženia ženy.
Dva spôsoby, dva odlišné scenáre
Keď sa chceme k niečomu vyjadriť, naše argumenty by mali byť čo najkonkrétnejšie a popisovať situáciu. Nie vynášať hodnotiace súdy, mudrovať a udeľovať „nálepky“ o kvalitách posudzovanej osoby.
Aký je rozdiel medzi týmito dvomi reakciami?
PRVÁ: „Je pre mňa zraňujúce, keď pri šoférovaní počúvam tvoje výhrady voči môjmu štýlu jazdenia. Potrebujem sa sústrediť na cestu a pomohlo by mi, keby si komentoval iba cestu, nie mňa.“
DRUHÁ: „Si fakt nemožný, to si nemôžeš odpustiť tie trápne reči o tom, že neviem jazdiť? Keď si dáš pohárik, som ti dobrá, aby som ťa odviezla. Vieš, kam si strč tie tvoje chytré rady aj s tým tvojím nafúkaným egom…“
Tá prvá zvyšuje predpoklad, že vašu potrebu spolujazdec začne vnímať. Minimálne môže debata v konštruktívnom duchu pokračovať bez prudkých emócií. Tá druhá je parádny dôvod na hádku. Vzájomné obviňovania a útoky vygradujú do emočných zranení. Pri ďalšej príležitosti budú zakomponované do debaty ako dôkaz, že minule…
Mohlo by vás zaujímať
Na trhu s radami ponuky vždy silne prevyšujú dopyt
Riziko aj tej najjemnejšie vyslovenej rady spočíva v tom, že môže pôsobiť ako osobný útok. Keď sa k tomu pridajú komentáre, útokom sa aj stáva. Ďalšou hrozbou radenia sa stáva, že smeruje k manipulácii a ovládaniu. Keď máme predstavu, čo je pre niekoho dobré, a chceme mu ju vnútiť, prekračujeme hranice jeho osobnej integrity.
Preto je pre zdravé vzťahy prínosnejšie, keď si pýtame dovolenie, ak máme silnú potrebu zaujať svoj postoj. Znie to nejako obdobne: „Môžem sa podeliť o svoju skúsenosť?“ „Bolo by ti na úžitok, keby som ti povedala, ako by som to na tvojom mieste riešila ja?“ Keď príde súhlas, a on zvyčajne príde, môžeme si pomudrovať. Druhej strane však nechávame slobodu rozhodnutia, či príjme našu skúsenosť. Predsa len, je naša a vychádza z našich okolností.
Do každodennosti
Keď seba alebo iných pristihnete pri tom, že dávate príliš veľa odporúčaní týkajúcich sa toho, čo by človek mal a čo by nemal, pribrzdite. Každý je expert na vlastný život. Ani vy nemáte radi, keď nad vaším životom robia expertízu tí druhí. Humorne sa to dá nadľahčiť konštatovaním S. J. Leca: „Vždy sa nájdu Eskimáci, ktorí budú radiť rodeným Afričanom, čo majú robiť v horúčavách.“ 😛
