Ahojte,
prosím, skúste mi poradiť – neviem, čo mám robiť: Dostala som sa do zúfalej situácie – Po pätnástich rokoch manželstva sa dostal náš vzťah do krízy a s manželom sme sa začali odcudzovať. Asi to do značnej miery bolo spôsobené aj tým, že manžel pracoval mimo bydliska a domov dochádzal iba na víkendy. Spočiatku sme si boli vzácni a tešili sme sa na chvíle, keď budeme spolu, ale postupne sa začali hromadiť problémy a mne sa zdalo, že je toho akosi veľa, čo musím riešiť sama. Manžel zase ťažko znášal, že cez víkend mu nanášam problémy, s ktorými si neviem rady, a tak hádky boli u nás na bežnom poriadku – často doslova kvôli maličkostiam. Raz, keď prišiel domov na víkend, sme sa pohádali tak veľmi, že si môj muž zbalil veci, buchol dverami a odišiel z domu – vraj to asi takto bude lepšie, keď sa stále len hádame. Toto som nečakala, ale v tej chvíli sa už nič nedalo robiť a doprosovať som sa mu nechcela. Ostala som sama s dvoma dospievajúcimi deťmi, na ktoré mi riadne prispieval a aj sa s nimi stretal. Sedem mesiacov sme však žili oddelene a komunikovali sme len kvôli deťom.
Samozrejme, že to vôbec nebolo ľahké, a tak som si občas vyšla niekde von s kamarátkami zabaviť sa. Na jednom takomto večierku som sa zoznámila so Slavom, s ktorým som sa zopárkrát aj vyspala. Padli sme si do oka, on je rozvedený, ja som bola bez muža, tak sme do toho skočili rovnými nohami. Postupom času som si však začala uvedomovať, že Slava neľúbim a že, naopak, čoraz častejšie myslím na svojho muža, s ktorým ma, na rozdiel od Slava, spájali spoločne prežité roky, množstvo zážitkov, priateľov i známych a v neposlednom rade naše dve deti, ktoré sa s odchodom otca iba ťažko vyrovnávali. Jedného dňa, keď manžel prišiel cez víkend za deťmi, priznal sa mi, že aj on cíti to isté ako ja a že po mne veľmi túži… Netreba už snáď ani dodávať, že situácia sa napokon vyvinula tak, že manžel už od nás neodišiel a po vášnivej noci, ktorú sme po siedmich rokoch odlúčenia spolu prežili, ostal už u nás navždy a sme opäť šťastná rodina. Naša láska opäť rozkvitla, tak ako v prvých rokoch manželstva… a bolo by to tak dodnes, keby sa nedostavil problém: Zakrátko som zistila, že som tehotná – v šiestom týždni tehotenstva! Pýtate sa, kde je problém? Bojím sa, že dieťa, ktoré čakám, môže byť aj od Slava, pretože tesne predtým, než som sa po sedemmesačnom odlúčení milovala s manželom, som mala intímny styk aj so Slavom…! Je mi z toho nanič a vôbec neviem, čo mám robiť. Ak sa priznám manželovi, že som počas nášho odlúčenia mala milenca a že možno od neho čakám aj dieťa, naša rodinná idylka sa asi opäť rozplynie… Alebo si mám dieťa nechať zobrať – potajomky ísť na interrupciu a manželovi o tehotensve nič nepovedať? Či všetko nechať tak ako je, a tváriť sa, že dieťa je manželovo? Prosím, poraďte mi čím skôr – čo by ste robili na mojom mieste?
Simona
Woman radí:
V rubrike “Woman radí “na vaše otázky pravidelne budú reagovať Karin a Štefan. Keďže zvyčajne ide o medziľudské vzťahy, citové problémy, ale aj iné otázky intímnejšieho charakteru, s ktorými si neviete poradiť, možno vám pomôže, ak sa k vášmu problému vyjadrí žena i muž. Dúfame, že vám pomôžeme správne sa rozhodnúť…
Ako to vidí Štefan:
Simona, po 15 rokoch manželstva ste sa s manželom odcudzili a pohádali tak, že sa manžel zbalil a odišiel na 7 mesiacov. Nechala si ho odísť napriek všetkým prežitým rokom a tomu, čo vás spájalo…Chápem, odcudzenie je zlé. Tiež chápem, že odlúčenie, samota a starať sa o dve dospievajúce deti „vôbec nebolo ľahké“. Trošku menej už chápem, ako ľahko opisuješ Tvoje riešenie – „a tak som si občas vyšla niekde von s kamarátkami zabaviť sa“. No a už vôbec nechápem, ako rýchlo si sa počas siedmich mesiacov zoznámila so Slavom, s ktorým si sa zopárkrát aj vyspala…no a ešte stále počas tých istých siedmich mesiacov si si aj postupom času začala uvedomovať, že Slava neľúbiš…Simonka, toto všetko si stihla počas siedmich mesiacov, teda ešte aj otehotnieť , možno s milencom zo zábavy – evidentne to berieš hupom.
Manžel sa objaví po siedmich mesiacoch – predpokladám, že Ti vysvetlil, kde a s kým býval viac ako pol roka a či tam držal celibát – Ty sa s ním vášnivo pomiluješ a tvrdíš, že je všetko v najlepšom poriadku a máte rodinnú idylku, ktorá je akurát náhle ohrozená Tvojím nečakaným tehotenstvom. Ak cítiš z môjho komentára trochu irónie, nie je to náhodné… Asi sa to nehodí, ale nemôžem sa tiež nespýtať, či Ti niečo po 15 rokoch manželstva hovorí termín „antikoncepcia“.
Splodenie dieťaťa je zázrak. Môžeme sa baviť, podľa nášho svetonázoru, či boží, ale je to zázrak. Nie každý má to šťastie ako Ty a otehotnie. Ak správne chápem, v Tvojom prípade je to už aspoň tretí krát…
Taáákže – ak skutočne chceš dať svoj život do poriadku a nastaviť si „rodinnú idylku“, ako chlap, muž a manžel som presvedčený, že Tvoj zákonitý manžel to v živote nerozchodí, ak mu o sedem mesiacov porodíš dieťa, ktoré nie je jeho. To je môj veľmi osobný názor. Môžeme sa baviť o etike, ale ak do toho ideš – a ja osobne zázrak života považujem za vrchol – tak máš len jedinú možnosť: zatĺkať, zatĺkať a zatĺkať. V živote sa manžel nemôže a nesmie dozvedieť, že to dieťa nie je jeho.
Dúfam, že s manželom a Vašimi troma deťmi spolu krásne zostarnete a tretie dieťa bude vždy považované za symbol ukončenia búrlivého obdobia vo vašich životoch a prinesie vám obom pokoj, lásku a šťastie. Úprimne Vám to obom želám.
Ako to vidí Karin:
Simona, pýtaš sa, čo by sme robili na Tvojom mieste… Je veľmi ťažké radiť v tejto citlivej situácii, pretože napokon to budeš Ty na Tvojom mieste, kto bude znášať dôsledky akéhokoľvek rozhodnutia. Ak si však snažím predstaviť si, že by som bola na Tvojom mieste, určite by som sa nezamýšľala nad prerušením tehotenstva… Možno sa Ti v tejto chvíli takéto riešenie zdá byť najjednoduchšie, pretože by si manželovi nemusela nič vysvetľovať, ani sa mu zdôverovať s tým, aký intenzívny bol Tvoj vzťah so Slavom, ale ja by som toto riešenie nikdy nezvolila. Dieťa je dar a skutočný zázrak života – mnohí ľudia, ktorým nebolo súdené mať vlastné dieťa, určite vedia, o čom hovorím…Zatiaľ vlastne ani nevieš, či nie je manželovo. Ak áno, dieťatko by bolo určite úžasným začiatkom vášho nového spoločného života. Samozrejme, ešte stále je tu aj možnosť, že nie je manželovo, ale to v tejto chvíli ešte nevieš… Ja by som sa o všetkom pozhovárala s manželom – ak ste nehovorili o tom, ako ste žili počas siedmich mesiacov odlúčenia, možno by ste si mali práve teraz naliať „čistého vína“. Vieš o tom, ako žil Tvoj manžel? Prečo vtedy tak zbrklo zareagoval a nechal Ťa odrazu doma samu s dvoma deťmi? Nebolo to náhodou preto, že mal kam ísť? Možno mu v tejto chvíli trochu krivdím, ale aj tak si nemyslím, že žil ako mních! Keď mu urazená mužská pýcha z hlavy vyšumela a jedného dňa ste mu ako rodina začali chýbať, vrátil sa. Možno, že vo svojej naivite očakával, že všetko nájde tak, ako nechal, ale niektoré veci sa časom jednoducho menia a za niektoré treba časom zaplatiť aj daň. Viem, že sa mu asi ťažko bude počúvať, že si sa počas jeho „absencie“ intímne zblížila s iným mužom, ale ak mu skutočne záleží na Tebe i rodine, nemal by pátrať po tom, čo bolo, keď pri Tebe nebol on. A myslím si, že Vášmu vzťahu by neprospeli ani dodatočné testy otcovstva – tie totiž aj tak svedčia iba o biologickom otcovstve. Skutočný otec je ten, kto dieťa vychováva, venuje sa mu a dáva mu svoju lásku. Ak Ťa manžel má skutočne rád, urobí za tým, čo bolo, hrubú čiaru a bude ťa mať rád aj s dieťaťom, o ktorom si nie je celkom istý, že je jeho. Určite je však Tvoje a on Vám obom, i Vašim dvom deťom, môže dať ešte veľa svojej lásky.
