Ahojte,
ani neviem, ako vlastne začať – asi tak, že môj život je jeden veľký problém. Aspoň od určitej doby – konkrétne od chvíle, keď zomrel môj milovaný manžel a ja som ako 39-ročná ovdovela. Vtedy sa mi zrútil celý svet a ja som si od zúfalstva vôbec nevedela predstaviť, ako budem žiť ďalej. Manžela mi zobrala rakovina a ja som ostala na všetko sama, so svojimi dvoma deťmi. Bolo to hrozné obdobie – cítila som sa taká nešťastná a opustená, že som už ani neverila, že to niekedy vôbec prebolí a že sa dokážem zo života ešte aj tešiť…
Samozrejme, boli to moje dve deti, pre ktoré som žila a pomáhali mi rodičia i svokrovci, ako sa len dalo. Vraveli mi: Neboj sa, my ti vždy pomôžeme – na nás sa môžeš spoľahnúť. A tak aj bolo. Čas plynul, rany na duši síce stále cítim, ale sa ako –tak predsa len zahojili a z mojich detí sú už dospelí ľudia, ktorí síce ešte nemajú svoje rodiny, ale žijú svoje životy. Obaja chodia na vysokú a syn momentálne išiel na polroka študovať do zahraničia. Takže sme s dcérou samy dve. Ale teraz to, kvôli čomu Vám píšem: Po manželovej smrti som dlho nosila smútok a všetok svoj čas, lásku i energiu som venovala svojim dvom deťom, domácnosti a, samozrejme, aj práci, do ktorej musím chodiť, aby sme mali z čoho žiť. Nič som si nedopriala, nikam som sa nechodila zabávať a nemala som ani žiadnu známosť s mužom. Teraz, po šiestich rokoch smútenia, nastal v mojom živote obrat: Asi pred polrokom ku nám do práce nastúpil nový, sympatický kolega, s ktorým sme sa veľmi zblížili – občas spolu zájdeme do kina, alebo si niekam vo vzácnom voľnom čase vyjdeme a áno – mali sme spolu už aj sex… A bolo to úžasné – po šiestich rokoch sexuálneho pôstu to bol prvý muž, s ktorým som sa milovala. Opäť som cítila, že som ženou, ktorá miluje a je milovaná… Neviem, či je to celkom normálne, ale ja som sa vo svojich 45-ich rokoch zaľúbila a život je pre mňa znovu krásny. Aj Milan po mne veľmi túži a chcel by, aby sme žili spolu v jednej domácnosti a aby sme sa zosobášili – je odo mňa o päť rokov mladší a je rozvedený. Na prvý pohľad by sa možno zdalo, že aký tu už len môže byť problém, ale problém tu skutočne je, a to poriadny: Moji svokrovci ma odsudzujú a hnevajú sa na mňa, že som zradila ich syna, moji rodičia mi síce prajú šťastie, ale boja sa, že Milan ma sklame a že napokon budem ešte nešťastnejšia ako predtým a aj v súvislosti s tým, že je odo mňa o päť rokov mladší, mi radia, aby som sa nikam neponáhľala a do manželstva už vôbec nie. No a moje deti? Tie sa na mňa tiež hnevajú a Milana, ako môjho partnera, nechcú akceptovať. Vraj ako by som to len mohla ocinovi urobiť…? Som z toho veľmi nešťastná a neviem, ako ďalej. Som naozaj taká mrcha, že nevládzem byť trúchliacou vdovou po zvyšok svojho života? Mám sa vzdať svojej lásky a žiť už iba spomienkami a pre svoju rodinu? A čo potom, keď deti vyrastú a úplne odídu z domu? Mám ostať už navždy sama? Neviem, čo mám robiť – nikoho nechcem uraziť, ale predsa len – ja by som ešte tak veľmi chcela žiť a byť aspoň trochu šťastná…! Poradíte mi?
Miriam
Woman radí:
V rubrike “Woman radí “na vaše otázky pravidelne budú reagovať Karin a Štefan. Keďže zvyčajne ide o medziľudské vzťahy, citové problémy, ale aj iné otázky intímnejšieho charakteru, s ktorými si neviete poradiť, možno vám pomôže, ak sa k vášmu problému vyjadrí žena i muž. Dúfame, že vám pomôžeme správne sa rozhodnúť.
Ako to vidí Štefan:
Miriam, veľmi ťažko sa mi čítali Tvoje riadky. Neviem, či žiješ niekde na Slovensku alebo v nejakej ultraradikálnej náboženskej sekte, ale nepoznám takú rodinu, kde by najbližším nezáležalo na ich vzájomnej spokojnosti. Šesť rokov trápenia a smútku je azda málo???
Miriam, keďže sa pýtaš na názor – ten je jednoznačný: Choď za svojím šťastím, začni nový život a bojuj zaň. Máš na to právo, je to Tvoj život a nenechaj sa vydierať. Buď egoistická a neúprosná. Keď sa obetuješ, ale srdiečko Ťa bude bolieť, utrápiš sa a vyschneš. Držím Ti palce.
Ako to vidí Karin:
Miriam, obdobie, ktoré si prežila, bolo veľmi ťažké. A určite nielen po tom, keď Ťa Tvoj manžel po ťažkej chorobe navždy opustil a Ty si ostala sama s deťmi, ale aj v čase, keď bojoval s rakovinou a všetci ste sa s tým museli vyrovnávať… Určite aj vďaka pomoci rodičov a svokrovcov sa toto uplynulé hrozné obdobie dalo zvládnuť, ale to určite nedáva právo Tvojim svokrovcom odsudzovať Ťa za to, že po tom všetkom trápení ešte túžiš žiť ako normálna žena, ktorá chce niekoho ľúbiť a potrebuje, aby niekto ľúbil ju. Rozumiem však aj ich bolesti zo straty syna, ktorá sa nikdy nevylieči, pretože tento druh bolesti a žiaľu sa nikdy a ničím vyliečiť nedá. Rovnako ako Ty nikdy neprestaneš ľúbiť svojho manžela a nikdy Ťa neprebolí jeho smrť. Napriek tomu, Vy ste museli nejako žiť ďalej a máte nárok na to, aby život, ktorý žijete, bol plnohodnotný. Áno, máš pravdu – deti sú už dospelé a pomaly si idú svojou cestou a jedného dňa sa stane, že by si naozaj mohla ostať sama. Nenechaj sa vmanipulovať do pozície celoživotnej trpiteľky a trúchliacej vdovy po všetky ostatné dni svojho života – nebolo by to pre nikoho dobré. Ty by si chradla a bola smutná a takto by si určite nedodávala veľa radosti a energie nikomu v Tvojom okolí – ani deťom, ani rodičom, ani svokrovcom. Ak cítiš, že si s Milanom šťastná, daj svojej láske priestor a vychutnávaj si toto čarovné obdobie – zaslúžiš si to. Rob to však s citom a určite by som Ti neodporúčala, aby si sa za Milana v dohľadnom čase vydala, alebo aby ste spolu bývali v jednom byte! Nie preto, že je o päť rokov mladší – vieme predsa, že ani väčší vekový rozdiel medzi partnermi nemusí byť problém. Napísala si, že Milana poznáš iba pol roka, no a tak intímnejšie ešte oveľa menej… Aj preto sa nikam neponáhľaj a vychutnávaj si pekné chvíle, čo Ti život ponúka. Tvoji rodičia majú pravdu, keď Ti radia, aby si sa nikam neponáhľala – všetko má svoj čas. Venujte sa jeden druhému vo voľných chvíľach, chodievajte spolu von, na prechádzky, do kina, na výlety, ale určite Milana ešte nenasťahuj k sebe domov, ani Ty neodíď bývať k nemu a neopusti svoje deti. Zatiaľ nie – veď sama cítiš, že je to veľmi háklivá téma a že Tvoje deti, hoci aj dospelé, reagujú veľmi citlivo. Čas všetko vyrieši a ukáže, či je Milan skutočne ten pravý a či si zaslúži, aby práve on bol tým skutočným mužom po Tvojom boku. Alebo či len malým spríjemnením na neľahkej ceste životom… Na to prídeš čoskoro určite aj Ty sama a postupom času sa podľa toho zariadiš. Svokrovci sa možno boja aj toho, že ak by si svoju novú lásku nasťahovala k sebe domov, nebudú sa u Vás už tak dobre cítiť a prestanú ku Vám úplne chodiť, čo v ich ponímaní znamená asi toľko, že svojho syna a všetko, čo im ho pripomínalo, stratia už definitívne. A to predsa bolí… Miriam, moja rada znie: Nie, určite nemusíš ostať po zvyšok svojho života trúchliacou vdovou – vytrpela si si dosť. A ani teraz to nie je jednoduché. Teš sa z toho, že Ti osud priniesol do života aj niečo pekné a rozumne si to užívaj – ale tak, aby si neranila seba, ani svojich blízkych.Čas všetko vyrieši – nerob žiadne unáhlené rozhodnutia.
