Prezidentské voľby, šport, kauzy, …. všimli ste si, že pri týchto témach sú zrazu takmer všetci odborníci na danú oblasť a zároveň všetky svoje názory prezentujú s takým presvedčením, akoby naozaj vedeli, kde je pravda?
Nielen na sociálnych sieťach, ale aj v on-line médiách, vzniklo už len k voľbám také množstvo blogov a článkov a všetky znejú ako absolútna pravda. No keď sa do nich začítame s určitým nadhľadom, zistíme, že mnohé z nich sú útočné, odsudzujú, autori v nich poukazujú na najhoršie veci, aké kde počuli a robia z nepodložených informácii absolútnu pravdu. A toto sa odohráva všetkými smermi. Potom to pokračuje v komentároch, kde si ľudia pomaly nadávajú a všetky tie „hejterské“ komentáre ubližujú a sú namierené hlavne proti tým, ktorí si dovolia povedať svoje vnímanie, ktoré nie je založené na hneve a odsúdení.
Kým niečo skritizujeme, skúsme sa nad tým zamyslieť…
Na jednej strane máme vďaka všetkému tomuto technickému pokroku možnosť dostať sa s ľahkosťou k informáciám a taktiež posúvať ďalej informácie od nás. V najlepšej dôvere všetko, čo je napísané na internete, berieme ako pravdu. Či už sa s ňou automaticky stotožníme alebo bojujeme a dokazujeme, že nejaká informácia je pravdivá. No ak to robíme, tak tým ukazujeme, že my vieme lepšie, kde je pravda. No je to skutočne tak? Naozaj máme také znalosti a toľko presných neskreslených a pravdivých informácií, z ktorých môžeme neochvejne vychádzať a s istotou tvrdiť, že máme pravdu? Kým niečo skritizujeme alebo začneme bojovať, skúsme sa nad tým zamyslieť. Nie je to náhodou tak, že čím viac bojujeme proti tej „nepravde“, tým viac tomu vlastne dávame energiu a viac ľudí sa zapája? A čím viac sa ich zapojí, tým viac to živíme?
Stojí za to míňať náš čas a energiu na niečo také?
Veď pokiaľ s niečím nesúhlasíme, stačí to neriešiť. Ak to spravia všetci, tak daný blog, článok alebo komentár, rýchlo upadne do zabudnutia. Zaujímavé je, že pokiaľ sa nám niečo páči a súhlasíme s tým, štandardne dáme maximálne „like“ a ďalej to neriešime. Tým sa niečo, čo malo zmysel, dostáva do zabudnutia a ďaleko za všetky tie negatívne a nenávistné správy. Naozaj potrebujeme pre svoj život toľko bojovať a niečo si dokazovať? Stojí to za to míňať náš čas a energiu na niečo také?
Väčšinou aj v komentároch na niečo radikálne alebo na nejakú „nepravdu“ vidno dobrý zámer, kde sa viacerí snažia ukázať, že to môže byť aj inak. Chcú presvedčiť o svojej pravde (je jedno, či je to najvyššia pravda alebo nie), no skončí to len útokmi a hádkou, pretože extrémizmus alebo ľudia, ktorí píšu tieto informácie z hnevu, hľadajú len boj. No my ich, aj keď s pôvodne dobrým zámerom, len podporíme v tom boji a tým kŕmime ich negativizmus a zlobu.
Čo je vlastne pravda a kto má pravdu?
Záleží, ako sa na to pozrieme. Z pohľadu individuálneho človeka a jeho slobodnej voľby má každý svoju pravdu. Boj proti tejto pravde dokazuje len to, ako sme nevyzretí, keďže namiesto rešpektu, tolerancie a prijatia, ideme dokazovať, že my to vieme lepšie. Potom je tu pravda napríklad spoločenská, s ktorou súhlasí veľké množstvo ľudí. No to stále neznamená, že to je ta najsprávnejšia cesta. Mnohokrát ide len o pravdu, ktorá buď zastrašuje, alebo hladká ego, a preto sa nám páči a súhlasíme s ňou. A potom je tu najvyššia pravda, ktorá je založená na vesmírnych zákonoch a na tom ako naozaj všetko funguje. Ako vlastne fungujeme aj my a prečo sme vlastne tu, na tejto zemi. No táto pravda nie je úplne po vôli mnohým ľuďom. V tejto pravde už nie sme pánmi vesmíru. V tejto pravde neexistuje porovnávanie. V tejto pravde je láskavosť, čistota, napredovanie, rešpekt, úcta, pochopenie, …
Ako vlastne rozlíšiť zo všetkých tých informácií, čo je pravda?
Základom je všetko čítať, pozerať a počúvať presne také, aké to je. Nedomýšľať si, čo tým autor asi myslel, ale vnímať, čo naozaj napísal a ako to v nás rezonuje. Ak pri tom prikyvujeme a máme pocit, že sme to pochopili, neznamená, že sme to naozaj pochopili. Znamená to len, že na vedomej úrovni nám to dáva zmysel. No treba si dávať pozor, keď nám to dáva zmysel len pre to, že nám to hladí ego a cítime sa výnimoční, lebo sa to dotýka nejakých častí v nás, ktoré nám chýbajú. Práve tieto informácie nám to chýbajúce dopĺňajú a presviedčajú nás, že sme takí alebo onakí, no v skutočnosti to tak nie je. Len by sme chceli, aby to tak bolo.
Čo odvádza našu pozornosť od samých seba?
Namiesto toho je potrebné zapojiť telo. Naučiť sa rozpoznávať pocity v tele, ktoré môžu vznikať napríklad ako reakcia na nejaký článok. Rozlíšiť, keď pocítime áno, toto je pravdivé, alebo naopak. Začať rozvíjať svoju intuíciu a rozpoznávanie toho, čo je pravdivé pre nás. Keď to začneme robiť, zistíme, že takmer všetky informácie sú len názory bez hlbšieho významu a zmyslu, a my sa nimi zahlcujeme. To odvádza našu pozornosť od samých seba. Namiesto toho môžeme ten čas a energiu investovať do seba a do odhalenia našej skutočnej cesty. Do toho, kto vlastne sme a čo je naše naplnenie a poslanie v tomto živote.
Autor: Miroslav Haranta www.haranta.sk
Miroslav Haranta
Je terapeut, lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pracuje s nimi najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.
Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje unikátne workshopy psychologickej typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – ENNEAGRAM, ktorý prináša zlepšenie vzťahov, pohľad na zmysel života, seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.
V rámci firemného koučingu školí a prednáša na témy ako vedomá komunikácia, komunikačné a manažérske zručnosti, hodnoty, vzťahy, práca s emóciami a emocionálnou inteligenciou, cielená motivácia, rast, otvorenie sa vlastnému potenciálu a ďalšie.
Zo svojich terapeutických a vlastných životných skúseností napísal knihu s názvom “Olívia, časť prvá” – o žene, jej vnútornom a myšlienkovom a emočnom prežívaní života. O limitoch, bolestiach, strachoch, či fóbiách, ktoré nám v živote tak veľmi ubližujú. Touto knihou pomáha čitateľovi odhaliť skryté nespracované spomienky a emócie.
Niekedy sa vás dotkne tak hlboko, že reakcia na knihu alebo postavu vyvolá hnev, odpor, odsúdenie. No v skutočnosti sa len dotkla nejakého ublíženia alebo problému, ktoré si držíte v sebe a nechcete priznať. Jediná možnosť, ako odhaliť, prečo sme mali takú reakciu, je pozrieť sa dostatočne hlboko do seba a odhaliť, prečo sa nás to dotklo a čo vyvolalo takú reakciu. Mnohokrát budete prekvapení, čo objavíte.
